Slovo kňaza Migranti nie sú hrozba, ale jedinečná príležitosť

Migranti nie sú hrozba, ale jedinečná príležitosť
Pápež František víta skupinu migrantov počas pravidelnej verejnej audiencie vo Vatikáne 27. septembra 2017. Foto: TASR/AP
O svetovom dni migrantov a utečencov podľa myšlienok pápeža Františka.
Radoslav Šaškovič
Radoslav Šaškovič
Kňaz Bratislavskej arcidiecézy, pôvodom z Trnavy. Študoval teológiu v Bratislave, neskôr kánonické právo, z ktorého obhájil doktorát na Katolíckej univerzite v Lubline. Ako kňaz pôsobí v Bratislave. Na Metropolitnom tribunáli v Bratislave pracuje ako sudca. Od roku 2020 píše pre denník Postoj.
Ďalšie autorove články:

Nad filmom Na nože: Prebudenie mŕtveho muža Akú verziu cirkvi chceme?

Ako sa v tom vyznať Keď je jeden rodič katolík, druhý evanjelik a manželstvo bolo len civilné

Kniha O Bohu, ktorý neexistuje Je viac o karikatúrach nás samých než o karikatúrach Boha

Najčítanejšie

Deň
Týždeň

Viete o tom, že práve dnes v Katolíckej cirkvi prežívame svetový deň migrantov a utečencov? A viete o tom, že nejde o žiadny „slniečkarský výmysel“ pápeža Františka? História tejto iniciatívy totiž siaha do roku 1914, keď bol pápežom sv. Pius X. 

Ten ešte ako biskup vnímal problém migrácie katolíkov do Ameriky. Keď sa stal pápežom, snažil sa koordinovať pomoc migrantom tým, že zaviedol úrad, ktorý mal za úlohu poskytnúť pomoc katolíckym migrantov najskôr latinského a postupne i východného obradu.

Počas pontifikátu Pia X. bola migrácia interpretovaná negatívne najmä pre nebezpečenstvo odpadnutia katolíckych migrantov od viery. To viedlo k podozrievaniu a potrebe ochrany najmä pred protestantmi a socialistami, ktorí za „veľkou mlákou“ číhali na každom rohu.

Pontifikát Pia X. sa tak v otázke migrácie vyznačoval veľkou vitalitou pri organizácii siete katolíckych agentúr pre migrantov a úprimným záujmom o zabezpečenie potrebnej pastoračnej starostlivosti pre migrujúcich katolíkov latinského i východného obradu.

Dnes sa situácia otočila naruby. Už to nie sú katolícki migranti, ktorí čelia nástrahám sveta, lež migranti z iných kultúr, ktorí sú nami vnímaní ako hrozba. Nacionálni populisti na Slovensku, u našich susedov, v Európe i v Amerike naberajú voličov na vyvolávaní strachu z migrantov.

Prichádza mi na um názor Roda Drehera, obľúbeného autora niektorých slovenských tradicionalistických intelektuálov, ktorý práve v súvislosti s migrantmi skonštatoval, že Viktor Orbán vraj chráni kresťanské hodnoty viac ako pápež František. To určite...

Pápež František takýto nacionalistický populizmus, majúci plné ústa vybraných kresťanských hodnôt, odsudzuje. Jeho postoj k migrácii je prirodzene iný než postoj samozvaných obrancov kresťanských hodnôt. Migranti totiž nie sú hrozba, ale výzva napĺňať naše misijné poslanie.

V rozhovore so slovenskými jezuitmi sa vyjadril, že migrantov sa nemáme báť a „je potrebné ich nielen prijímať, ale aj chrániť, umožniť im vzdelanie a integráciu. Všetky tieto štyri kroky sú potrebné a každá krajina musí vedieť, či to dokáže“.

Vo svojom posolstve k 107. svetovému dňu migrantov a utečencov vyjadril svoju obavu z upadnutia do nových foriem egoistickej sebaobrany, ktorá nás rozdeľuje na „my“ a „tí druhí“.

Podľa Františka „nacionalizmus a individualizmus trieštia a rozdeľujú toto ,my‘ tak vo svete, ako aj vnútri cirkvi. A najviac na to doplácajú tí, čo sa najľahšie môžu stať ,tými druhými‘: cudzinci, migranti, marginalizované skupiny, všetci tí, čo žijú na existenciálnych perifériách“.

Práve pandémia priniesla príležitosť uvedomiť si, že „v skutočnosti sme všetci na jednej lodi a všetci sme pozvaní usilovať sa o to, aby viac neexistovali medzi nami múry rozdelenia; aby už viac neboli ,tí druhí‘, ale iba ,my‘, veľké ako celé ľudstvo“.

Katolícka cirkev nie je „buď si s nami, alebo si proti nám“. Je univerzálna, je pre všetkých a pre každého, je „aj-aj“. Byť katolík znamená byť schopný prijať všetkých a spoločne budovať jednotu v rôznosti, spájajúc odlišnosti bez vynútenej uniformity, ktorá odosobňuje.

V stretnutí s odlišnosťou cudzincov, migrantov, utečencov a v dialógu, ktorý z toho môže vzísť, máme podľa Františka „príležitosť ako cirkev rásť a vzájomne sa obohacovať, lebo každý pokrstený je členom jedinej cirkvi, obyvateľom jediného domu, členom jedinej rodiny“.

Poľná nemocnica, nie vojenská pevnosť, odvážna liečiteľka, nie zbabelá delostrelkyňa. To je cirkev Ježiša Krista, cirkev jeho Dvanástich, putujúcich do celého sveta, a cirkev ich nástupcov, pôsobiacich po celom svete.

Aj dnes je cirkev podľa pápeža „vyzvaná vychádzať na cesty existenciálnych periférií, aby liečila tých, čo sú zranení, a hľadala stratených; bez predsudkov či strachu, bez prozelytizmu, avšak pripravená rozšíriť svoj stánok na prijatie všetkých, ktorí o to prejavia záujem“.

Spomeňme si na sestry sv. Matky Terezy, oficiálne nazývané Misionárky lásky. Ani ona, ani jej nasledovníčky sa nikoho nepýtajú, či je niekto katolík, hinduista, moslim, ateista... Miesto toho sa samy seba pýtajú, ako mu alebo jej môžu pomôcť. Misia založená na službe lásky.

Pápež pripomína, že „medzi obyvateľmi periférií nájdeme aj mnohých migrantov a utečencov, vysídlencov a obete obchodovania, ktorým Pán chce prejaviť svoju lásku a ohlasovať svoju spásu“. Aký rozdiel oproti nacionalistickým populistom stavajúcim obranné múry a ploty!

Jeden horlivý mladík mi nedávno spomínal, akú dobrú vec urobil Trump, že postavil na hranici plot a každý, kto ho nelegálne prekročí, bude zastrelený. Vážne je spravodlivým trestom za prekročenie hraníc smrť zastrelením? Nemali sme to náhodou kedysi aj u nás v ČSSR?

Prílev migrantov nám podľa Františka „pripomína naše kresťanské poslanie a dáva nám jedinečnú príležitosť ohlasovať Ježiša Krista a jeho evanjelium bez toho, aby sme odišli zo svojho prostredia“.

Ku všetkým mužom a ženám sveta smeruje Františkova výzva, aby sme „spoločne kráčali k čoraz širšiemu ,my‘ a aby sme znovu zjednotili ľudskú rodinu s cieľom spoločne budovať našu spravodlivú a pokojnú budúcnosť a zaistiť, že nik z nej neostane vylúčený“.

Naša budúcnosť bude podľa Františka „obohatená rozdielmi a vzťahmi medzi kultúrami. Preto sa musíme už dnes naučiť žiť spoločne v harmónii a pokoji. Je to ideál nového Jeruzalema, kde budú všetci v jednote, pokoji a svornosti oslavovať Božiu dobrotu a zázraky stvorenia“.

Aby sme však dosiahli tento ideál, musíme sa podľa neho „všetci usilovať zbúrať múry, ktoré nás rozdeľujú, a vybudovať mosty, ktoré podporia kultúru stretnutia, s vedomím, že medzi nami existuje vnútorné spojenie“.

Každý z nás má za sebou svoj osobný príbeh, ktorého súčasťou sú aj sklamania a zranenia. Mnohé z nich v nás prebudili rôzne strachy a vyvolávajú v nás pocit ohrozenia, ba až nenávisti. Nemôžeme sa im však poddávať, lebo to ničí nielen „tých druhých“, lež aj nás samých.

V tomto ohľade nám podľa Františka migranti ponúkajú „príležitosť, aby sme prekonali svoje strachy a nechali sa obohatiť rôznosťou“.  A svätý Ján Pavol II. by na nás určite žmurkol a dodal svoje obľúbené: „Nebojte sa!“

Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
migračná politika Duchovný život Cirkev vo svete
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]

Exkluzívny obsah pre našich podporovateľov

Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.

Pridajte sa k našim podporovateľom.

Podporiť 5€
Ttoto je message Zavrieť