Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Názory Svet kresťanstva
26. november 2021

„Light“ forma neznášanlivosti

Zaočkovaní proti viere, alergickí na veriacich

Výsledkom priepasti medzi vierou a kultúrou je nekultúrna viera a neveriaca kultúra. Obe sú prejavom neúplnosti.

Zaočkovaní proti viere, alergickí na veriacich

Ilustračné foto - TASR/AP

Vo svojej autobiografii Charlie Chaplin rozvíja myšlienku nového filmu, ktorú nakoniec nezrealizoval. Ponúkol mu ju jeho priateľ, hudobný skladateľ Stravinskij. Hlavnou ideou mala byť scéna ukrižovania Krista na tanečnom parkete nočného podniku. Zatiaľ čo je Kristus zavesený na kríž, ľudia pri stoloch s jedlom sa na chvíľu na neho zahľadia a potom pokračujú v nezáväznom rozprávaní o jedle, o ženách… Iba jeden opitý, stojaci bokom, sa rozplače a zakričí: „Pozrite sa, oni ho ukrižovali! A vy na to kašlete! Ste naozaj skvelí kresťania.“

V stredu sa niektoré verejné budovy a kostoly zahalili do červenej farby. Toto nasvietenie nám pripomenulo, že náboženská sloboda nie je samozrejmosťou. Dnes je porušovaná v tretine krajín, kde žijú dve tretiny celkovej populácie – okolo päť miliárd ľudí. Najnovšia Správa o stave náboženskej slobody vo svete hovorí aj to, že kresťania sú opakovane najprenasledovanejšou náboženskou skupinou. Denne vo svete zomrie jedenásť ľudí hlásiacich sa k viere v Ježiša Krista.

V Európe sme svedkami zatiaľ „light“ formy alergie proti veriacim. Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) uverejnila, že v roku 2020 bolo zaznamenaných 981 útokov na veriacich, vyhrážok a poškodení cirkevných budov a majetku. Najviac incidentov zaznamenali v Poľsku, Nemecku, vo Francúzsku a v Taliansku.

Táto alergia voči kresťanom a všetkému, čo patrí k viere, má svoj vývoj. Možno ju identifikovať ako reakciu na prílišné prepojenie cirkvi s politickými systémami (napr. vo Francúzku prepojenie oltára a trónu na začiatku novoveku). Alebo to môže byť odpoveď na ideologizáciu viery, kde sa zachraňujú cirkevné štruktúry namiesto človeka (pozri príhovor pápeža Františka v bratislavskej katedrále). Moralizovanie bez lásky, snaha udržať si moc a poriadok vedú do slepých uličiek. Stačí pripomenúť kauzy, ktoré prichádzajú z prostredia kláštorov a cirkevných škôl napríklad v Írsku.

Treba ďakovať za ľudí, ktorých viera má svoj kultúrny prejav, a za ľudí zo sveta kultúry, ktorí vedia do svojich diel pretaviť spirituálne hodnoty. Zdieľať

Alergia na kresťanov má u nás zatiaľ jemné spôsoby – iróniu a ignoranciu. Škótsky historik Thomas Carlyle už v 19. storočí cítil v spoločnosti nálady, ktoré by Ježiša zlikvidovali iným spôsobom ako pred dvetisíc rokmi. Píše: „Ak by sa dnes Kristus vrátil medzi nás, ľudia by ho nevyhnali na kríž. Oni by ho pozvali na večeru, vypočuli si ho a smiali by sa mu za chrbtom.“

Statusy dvojice z mediálnej oblasti, Ondřejíčka a Tkačenka, to potvrdzujú, pritom oni len dali písomnú podobu tomu, čo si dnes myslia ľudia, ktorí sú z akýchkoľvek pohnútok naladení proti viere.

Rado Ondřejíček sa k tejto téme už dlhšie vyjadruje dosť expresívne. V januári 2015 pre médiá ponúkol svoje antivyznanie:

„Tvoje sväté je tvoja vec. Ak nevieš ustáť, že niekto nerešpektuje tvoju vieru, tak to potom začni pochybovať o sile svojej viery. Tvoja viera je súbor dogiem – a na tom nie je pri pohľade zvonku nič zvláštneho. Keby si sa podľa nich riadil pri pokuse vystreliť sondu na Mars, nedostrelíš ani do Púchova. To, že tie isté dogmy zdieľali aj tvoji rodičia a ich rodičia alebo že sa v nich zhodneš s ďalšími dvoma miliardami ľudí na svete, nijako neospravedlňuje tvoju bohorovnú drzosť, v rámci ktorej sa snažíš diktovať ostatným, čo si o tvojom svätom môžu myslieť, napísať, nakresliť alebo povedať.“

Inzercia

Je na čitateľovi, aby si vedel porovnať humor, ktorý je prejavom zdravej viery (ako ho ukázali Filip Neri, kardinál Špidlík, české združenie Felix Kulpa alebo tvorcovia židovského humoru), a výsmech vychádzajúci z hodnotovej prázdnoty autora, ktorý dáva na jednu úroveň vieru v Boha s vierou vo víly a škriatkov, pritom proti posledným dvom kategóriám nemá až také veľké výhrady…

V pozadí napísaných komentárov si možno všimnúť ešte jeden konflikt: medzi vierou a kultúrou. Dnes ako keby išli proti sebe, maximálne vedľa seba. Výsledkom priepasti medzi nimi je nekultúrna viera a neveriaca kultúra. Obe sú prejavom neúplnosti. Preto treba ďakovať za ľudí, ktorých viera má svoj kultúrny prejav, a za ľudí zo sveta kultúry, ktorí vedia do svojich diel pretaviť spirituálne hodnoty.

Za povšimnutie stojí postreh arcibiskupa Josého Rodrígueza Carballa pre zasvätených zo Slovenska, keď v roku 2015 slávili svoj jubilejný rok:

„Zasvätený život musí byť prorocký pre tento svet… Keď sa Svätý Otec prihováral generálnym predstaveným reholí, hovoril im a prosil ich, aby išli von, na periférie, na existenciálne periférie a periférie myšlienkové. Ja si myslím, že zasvätený život sa často nachádza na existenciálnych perifériách. Bojím sa, že strácame myšlienkové periférie. Zasvätený život vytvoril kultúru. Bojím sa, že dnes absorbuje kultúru, prijíma ju do seba… Cirkev i zasvätený život musí predkladať, nielen byť reaktívny, čiže prijímať a brať všetko, čo sa v tomto svete už nachádza. Nebezpečenstvo pre Cirkev a zasvätený živote je to, že sa budeme len brániť.“

Syntézu viery a kultúry nám ponúka jubilujúci ruský klasik M. F. Dostojevskij, ktorý sa narodil 11. novembra 1821. V roku 1854 napísal v liste priateľke Natálii svoje vyznanie viery:

„Som synom svojho storočia, kde každý deň chýba viera a sú pochybnosti. A tým synom som až do špiku kosti… Boh mi však posiela chvíle, v ktorých sa cítim úplne pokojne. V takomto rozpoložení som zložil vyznanie viery, ktoré je pre mňa jasné a sväté. Tu je: veriť, že nie je nič… nič hlbšie, nič rozumnejšie, nič odvážnejšie a nič dokonalejšie ako Kristus... A ak by mi niekto dokázal, že Kristus je mimo pravdy a že v Kristovi niet pravdy, radšej by som si vybral zostať s Kristom ako s pravdou!“

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva