Odvážna výzva Advent ako koniec súťaže v maľovaní čerta na stenu

Jeden z mojich bývalých žiakov bol fascinovaný ľuďmi, ktorí majú riadiace funkcie. Preto raz napodobňoval primára v nemocnici a viedol si zdravotnú kartu, inokedy riaditeľa školy s vypisovaním triednych výkazov. Niekedy prevzal reč redaktorov najpočúvanejšieho rádia na Slovensku.

Zapáčilo sa mu to až tak, že začal napodobňovať svoju triednu učiteľku a zastrašovaním „vychovával“ žiakov z nižších tried. Keď som ho na to upozornil a dal mu ponuku, aby začal zapárať do starších od seba, neprijal ju. Bál sa ich.

Tomuto žiakovi chýbala odvaha. Preto si sympatie okolia nezískal. Sympatickí sú nám ľudia, ktorí svojimi postojmi riskujú nejakú stratu – privilégií, peňazí, postavenia. Na tom bol postavený aj čiernobiely film Služobníci so svojou ťaživou náladou.

K takejto odvahe pozýva Advent. Ježišova eschatologická reč z Lukášovho evanjelia pripomína, že po páde Adama si človek uvedomil svoju obmedzenosť a zraniteľnosť. Pre istotu sa pred Bohom skryl do hrobu a tam povedal zaujímavú vetu svojmu Stvoriteľovi: Bál som sa... Toto je postoj človeka, ktorý sa trasie pri pohľade do budúcnosti a často používa slovné spojenie spojené s maľovaním čerta na stenu: Čo ak...

Ježiš sa o takomto kŕči vyjadrí, že môže viesť až k smrti zo strachu (porov. Lk 21,26). A realisticky pridá, že vtedy nepomôže žiadne anestetikum. Ani štamperlík, ani možnosť mať plnú chladničku a špajzu v čase pandémie. Vtedy zachraňuje iba odvaha postaviť sa čelom k realite.

Sympatickí sú nám ľudia, ktorí svojimi postojmi riskujú nejakú stratu – privilégií, peňazí, postavenia.Zdieľať

Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu – znejú slová evanjelia. Preto by bolo čudné, ak človek by redukoval vieru iba na hranie sa s pocitmi viny. Postoj veriaceho sa, naopak, mení z obranného postoja na postoj vyrovnanosti, ktorý mu ostane aj v životných zemetraseniach.

Ignác z Loyoly veľmi dobre poznal záhyby ľudskej duše. Preto u nasledovníka Krista rád vidí životnú odvahu. Vyjadrí to zásadou: Kto chce urobiť niečo pre Boha, nesmie sa báť ľudí.

Ďaleko od odvážneho postoja majú antirúškari, ktorí vtrhnú do obchodu, aby ukázali svoje svaly pred bezbrannými predavačkami. Odvážnou nie je vláda, ktorá zatvára kostoly len preto, lebo vie, že sa nedočká tlaku zo strany veriacich, aký na ňu vyvíjajú ekonomicky zdatné skupiny. Odvážnymi nie sú ani politici, ktorí majú presne zmapované nálady obyvateľov a držia sa rétoriky antivaxerov, pretože títo nie sú na Slovensku zanedbateľnou menšinou.

Treba si, naopak, vážiť odvahu slovenských biskupov, ktorí, inšpirovaní postojmi napríklad amerických kolegov, dávajú najavo, že nebudú iba plniť zadania súčasnej vlády. Odvážny je človek, ktorý riskuje konflikt s mocou pri obrane slabších. Túto tvorivú moc prinieslo evanjelium pre ľudí, ktorí boli v porovnaní s Rímskou ríšou a jej dominanciou iba bezvýznamnou hŕstkou. A predsa zmenili beh dejín. Takúto adventnú odvahu treba nájsť, keď v rukách držíme zoznam vecí, ktoré sa nám nepáčia. V nás a okolo nás.  

Nestačí iba o tom rozprávať. Lebo nám to pripomenie jedného antikomunistu, ktorý prišiel v Moskve v osemdesiatych rokoch na hlavné námestie a vykonal na ňom potrebu na protest proti totalite. A keď sa ho kamaráti opýtali, či sa vtedy nebál, už trochu menej odvážnym hlasom skonštatoval, že to bolo iba do gatí.