Výročie Propaganda Fide | Pred 400 rokmi pápež odstavil vladárov a prevzal evanjelizáciu do svojich rúk

Objavenie Ameriky v roku 1492 Krištofom Kolumbom, ktorý bol v službách Španielska, vyvolalo kontroverziu s ďalšou morskou veľmocou. Lebo Portugalsko takisto vznášalo nároky na vlastníctvo.

Španielsky kráľ požiadal o pomoc svojho krajana, borgijského pápeža Alexandra VI. Jeho arbitrážny výrok rozdelil svet pozdĺž pomyselnej severojužnej línie v Atlantiku na dve zóny vplyvu – západ Španielsko, východ Portugalsko – a určil dejiny v „Zmluve z Tordesillas“ (1494).

„Na oplátku“ obe veľmoci mali podporovať šírenie kresťanskej viery v novoobjavených oblastiach.

Noví páni konali ako koloniálni dobyvatelia. Koristili pôdu, prírodné zdroje i ľudskú pracovnú silu – často brutálne, so známymi excesmi. Ale vo svojich oblastiach Ameriky, Afriky a Filipín zriaďovali aj vlastné misionárske patronáty.

Popri povinnosti stavať kostoly a vydržiavať duchovenstvo ich králi dostali z Ríma aj rozsiahle cirkevné právomoci: mohli menovať biskupov, zakladať diecézy a určovať misionárov.

Noví poddaní boli dôrazne vyzývaní na prijatie kresťanskej viery. A misionári – františkáni, dominikáni, potom aj jezuiti – ako deti svojej doby plnili tieto úlohy. Výsledkom bola prenáhlená krstná prax s mnohými novými kresťanmi, ale malá hĺbka viery.

Obrat k cirkevnej misii

Pápeži sa tomu snažili čeliť. Prvá „Kongregácia kardinálov na obracanie neveriacich“ z roku 1568 nemala dlhú trvácnosť. V prvom poriadku kúrie z roku 1588 sa misia vôbec neobjavila. Až Gregor XV. založil 6. januára 1622 – pred 400 rokmi – „Kongregáciu na šírenie viery“. Jej poverenie: vyňať misiu z takmer výlučnej jurisdikcie koloniálnych mocností a európskych rehoľných rádov a prekliesniť obrat od koloniálnej misie k čisto cirkevnej misii.

Tento úrad sa stal riadnym a výlučným nástrojom pápežovej jurisdikcie nad všetkými misiami. Na rozdiel od koloniálnych vládcov, ktorí chceli implementovať v misijných oblastiach európske kresťanstvo a vzdorovali napríklad „indiánskej cirkvi“, sa kongregácia usilovala o autochtónne kresťanstvo.

Dobový vzhľad sídla Propaganda Fide v 18. storočí. Zdroj: Wikipedia

Pápež chcel nielen vytlačiť politické sily z vnútrocirkevných záležitostí, ale aj preorientovať celkovú misijnú prácu. Kongregácia bola založená v čase, keď Európu postavila pred nové výzvy reformácia. Okrem dvoch katolíckych koloniálnych mocností, Španielska a Portugalska, vstúpili na svetovú scénu aj protestantskí aktéri ako Holandsko a Veľká Británia. To všetko rezonovalo pri zriadení kongregácie.

V tom čase sa v Ríme zakladali kolégiá pre seminaristov z misijných krajín, ako aj školiace strediská a jazykové školy pre misionárov.

Odpor v misijných oblastiach

Rímske smernice spočiatku narážali na odpor. Koloniálne mocnosti sa nechceli vzdať svojich patronátnych práv. A ani v rámci kúrie „Propaganda“ spočiatku nenachádzala potrebnú podporu. Nemohla sa presadiť v misijných oblastiach. Na mnohých miestach neboli zverejnené pápežské dekréty a miestnym duchovným bol zakázaný styk s Rímom. A ani pápeži nie vždy stáli za svojím misionárskym úradom.

Na rozdiel od koloniálnych vládcov, ktorí chceli implementovať v misijných oblastiach európske kresťanstvo a vzdorovali napríklad „indiánskej cirkvi“, sa kongregácia usilovala o autochtónne kresťanstvo.Zdieľať

Kongregácia si spočiatku pomáhala aj tým, že otvárala misie mimo patronátnych oblastí a zverovala ich rehoľným rádom ako karmelitáni a kapucíni, ktoré boli dovtedy menej angažované v misiách.

Navyše do hry vstúpilo Francúzsko ako ctižiadostivá katolícka superveľmoc v konkurencii voči obom morských veľmociam.

Úlohy dodnes

Od založenia pred 400 rokmi sa úlohy a kompetencie rímskej misijnej kongregácie sotva zmenili. Zriaďuje cirkevné štruktúry v misijných oblastiach a prijíma personálne rozhodnutia. Dnes je jej podriadených viac ako 1 100 z 3 000 katolíckych diecéz po celom svete. Stará sa o výchovu a vzdelávanie duchovných.

A dozerá na vhodné misijné inštitúty, ktoré udržiavajú misijný zápal vo svetovej cirkvi a podporujú ho aj materiálne.

Pôvodne publikované na Kathpress. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Propaganda Fide: Šíriť vieru a znovuzjednocovať kresťanov

Pred štyristo rokmi, na slávnosť Zjavenia Pána 6. januára 1622, pápež Gregor XV. zriadil Posvätnú kongregáciu „de Propaganda Fide“ ako najvyšší orgán na šírenie viery, pričom jej určil dvojaký cieľ: podporovať znovuzjednotenie kresťanov a šíriť vieru medzi pohanmi.

Novú kongregáciu tvorili 13 kardináli, dvaja preláti a sekretár Francesco Ingoli. Prvý raz zasadli 14. januára v dome jej prvého prefekta Antonia Sauliho. Medzi bezprostrednými rozhodnutiami bolo napísanie listu apoštolským nunciom, aby ich informovali o vzniku novej kongregácie a požiadali o zaslanie správy o situácii náboženstva na ich území a návrhu vhodných prostriedkov na šírenie viery.

Traja kardináli – Bandini, Millini a Ubaldini – boli poverení úlohou pripraviť bulu pre kánonické zriadenie kongregácie. Dňa 22. júna 1622 pápež Gregor XV. publikoval bulu Inscrutabili divinae Providentiae arcano, v ktorej, poukazujúc na spásu sveta, ktorú vykonal Boh skrze obetu svojho jednorodeného Syna, tvrdil, že „je nutné, aby sme nasmerovali všetky naše záujmy, všetky naše úsilia na privedenie duší ku Kristovi“ (porov. W. Henkel, OMI, v Dizionario di Missiologia).

Úlohou novej kongregácie preto bolo starať sa o misijnú činnosť cirkvi v starom i novom svete s výsostne duchovnými cieľmi, upustiť od škodlivých misijných praktík dovtedy koloniálnych patronátov európskych mocností a prekonať partikularistické tendencie misijného pôsobenia rehoľných rádov. Kongregácii bola priznaná aj rozhodovacia právomoc potrebná na zabezpečenie rýchlosti a účinnosti vo veľkom evanjelizačnom nasadení.

V roku 1627 pápež Urban VIII. založil Collegio Urbano di Propaganda Fide pre formáciu svetského kléru pre misie a polyglotnú tlačiareň pre dokumenty a texty v rozličných jazykoch národov.

V priebehu 400 rokov rôzne zásahy magistéria ďalej definovali úlohy a organizáciu misijného dikastéria, ktoré sa dnes nazýva Kongregácia pre evanjelizáciu národov, pričom jeho základné ciele zostali nezmenené a prispôsobili sa vývoju historickej, spoločenskej a kultúrnej situácie.

Apoštolská konštitúcia Pastor bonus Jána Pavla II. potvrdila všeobecný princíp jurisdikcie, vyslovený Druhým vatikánskym koncilom (porov. Ad gentes, 29), ktorý hovorí: „Úlohou kongregácie je riadiť a koordinovať po celom svete dielo evanjelizácie národov a misijnú spoluprácu“ (85).

Medzi hlavné ciele misijného dikastéria patrí: zabezpečovať primerané rozmiestnenie misionárov; starať sa o formáciu svetského kléru a katechétov; zverovať evanjelizáciu misijných území inštitútom, rehoľným spoločnostiam alebo miestnym cirkvám.

Podľa nedávnych štatistík, ktoré boli zverejnené pri príležitosti Svetového dňa misií 24. októbra 2021, je dnes od Kongregácie pre evanjelizáciu národov závislých 1 117 cirkevných obvodov: väčšina z nich sa nachádza v Afrike (517) a Ázii (483), nasleduje Amerika (71) a Oceánia (46).

Pod pojmom cirkevné obvody sa rozumejú arcidiecézy, diecézy, územné opátstva, apoštolské vikariáty, apoštolské prefektúry, misie sui iuris, územné prelatúry, apoštolské administratúry a vojenské ordinariáty.

Pôvodne publikované na fides.org. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.