Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Teologické fórum Svet kresťanstva
07. máj 2022

História vzťahov cirkvi a štátu

Plány Inocenta III.

Úryvok z novej knihy cirkevného historika Petra Olexáka Stručná história vzťahov cirkvi a štátu.

Plány Inocenta III.

Inocent III. na freske v kostole Sacro Speco v Subiacu. Ilustračné foto: Wikimedia.org


Storočia trvajúci zápas medzi imperium sacerdotium sa blížil ku koncu. Keď Inocent III. nastúpil do úradu po 91-ročnom predchodcovi, mal tridsaťsedem rokov. Priekopník stredovekej ľúbostnej lyriky Walter von der Vogelweide vtedy zvolal: „Owê, der bâbest ist ze junc; hilf, Hêrre, dîner kristenheit! (Beda, pápež je veľmi mladý, pomôž, ó Pane, svojmu kresťanstvu!)“

Inocent III. sa narodil v roku 1160, resp. začiatkom roka 1161. Otec bol longobardským šľachticom s rozsiahlymi pozemkami v okolí Ríma a matka pochádzala z rímskej patricijskej rodiny Scotti. Študoval v Paríži a v Bologni, kde získal právnické vzdelanie. Pápež Klement III. ako protektor a pravdepodobne i príbuzný ho v roku 1189 vymenoval za kardinála a pozval do Ríma.

Inocent III. pozorne sledoval francúzsko-anglický konflikt medzi francúzskym kráľom Filipom Augustom a anglickým kráľom Jánom Bezzemkom. Ján bol priemerný kráľ a Filip August šikovne využíval jeho slabiny. Výsledkom bola štyri roky trvajúca vojna. Inocent III. vystupoval v úlohe zmierovateľa. Vydal bulu Novit ille, a hoci v nej vysvetlil náuku o hriechu a vojne, pokiaľ išlo o feudálne práva, priklonil sa na stranu francúzskeho kráľa, a nie Jána Bezzemka, čo sa do budúcnosti ukázalo ako prezieravé politické riešenie.

Pápež podobne reagoval aj v prípade voľby cisára. Situácia v Nemecku bola veľmi vážna. Po smrti Henricha VI. sa väčšina nemeckých kurfirstov a ríšskych kniežat postavila na stranu Filipa Švábskeho, ktorý mal nahradiť svojho zosnulého brata Henricha. Ale silné mocenské zoskupenie guelfov na čele s kolínskym arcibiskupom podporovalo Ota Brunšvického. Guelfovia boli prívržencami pápeža, ku ktorým patril aj taliansky básnik a politik Dante Alighieri.

Opačná frakcia, ghibellini podporujúci cisára, sa zišli v máji 1198 a za nemeckého kráľa zvolili Filipa Švábskeho. Korunovácia sa konala v Mainzi. Filip Švábsky bol bystrý a vzdelaný človek. Navyše bol korunovaný skutočnými cisárskymi insígniami. Lenže guelfovovia v júni 1198 zvolili Ota Brunšvického a posadili ho na trón v Aachene.

Foto: Society for Human Studies

Čakalo sa, koho potvrdí pápež. Jeho slovo bolo rozhodujúce. Cirkev vrcholného stredoveku nebola iba náboženskou, ale i právnickou inštitúciou. Bolo prirodzené, že pápežský úrad bol spojený s funkciou najvyššieho európskeho sudcu. Pápežská kúria bola v 12. storočí obrovskou právnickou inštitúciou. Zamestnávala vyše stovky právnikov.

Lenže Inocent III. sa dlho neozýval a až do apríla 1199 sa k politickým záležitostiam v Nemecku nevyjadroval. Mohol za to fakt, že už Inocentov predchodca sa zaplietol do sprisahania proti cisárovi. Súčasťou bolo spojenectvo s unesenou cisárovou manželkou, ktorá údajne zavraždila cisára.

Napriek tomu, že Inocent III. bol právnikom a mal sklon zaoberať sa právnymi záležitosťami pomerne do hĺbky, nikdy nestrácal z pohľadu dušpastiersku funkciu pápežského úradu. Prvé mesiace pontifikátu sa venoval otázkam viery a mravov, obrane svätých miest pred nevercami a heretickými hnutiami. Ťažkosti panovali najmä okolo zvolania križiackej výpravy. Križiacke výpravy začiatkom 13. storočia totiž stratili svoje počiatočné čaro. Úpadok zapríčinila neochota európskych kráľov a enormné nároky križiakov.

„Cirkev vrcholného stredoveku nebola iba náboženskou, ale i právnickou inštitúciou. Bolo prirodzené, že pápežský úrad bol spojený s funkciou najvyššieho európskeho sudcu.“ Zdieľať

Aj keď sa cirkev javila ako nesmierne pevná a stabilná štruktúra, ukázalo sa, že bola oveľa zraniteľnejšia než štátna moc a v podstate sama bola krehkou nádobou. Nové herézy, ktoré sa rozmohli počas Inocentovho pontifikátu, to dali jasne najavo. Paradoxne tam, kde existovala silná centralizovaná kráľovská moc, ktorá pomáhala cirkvi, sa kacírstvo prejavovalo minimálne či dokonca sa nevyskytovalo vôbec. Príkladom bolo Anglicko a cirkevná politika kráľa Richarda Levie srdce.

Napokon pápež predsa vstúpil do politiky. Vhodný moment nastal vtedy, keď Filip Švábsky požiadal o uznanie ako prvý. Jeho voliči prišli do Ríma. Pomerne veľká delegácia vyjadrujúca podporu Filipovi Švábskemu namiesto tradičnej formulácie, že vykonali voľbu „kráľa Rimanov“, informovala pápeža, že kurfirsti zvolili „cisára rímskeho trónu“.

Pápež mal nielen právo, ale aj povinnosť (ratione peccati alebo ius examinandi) preveriť kandidátov pred korunováciou na cisára. Platilo to aj v prípade Filipa Švábskeho a Ota Brunšvického. Toto právo bolo znakom nadradenosti duchovnej moci nad svetskou, hoci sa tým nenahrádzalo právo voľby, ktoré mali kniežatá. Pápež mohol kandidátov vetovať, ale nikdy nekonsekroval inú osobu než tú, ktorá bola legitímne zvolená.

Inocent III. sa to snažil vysvetliť i nemeckým delegátom: „Táto vec prislúcha Svätej stolici a iba ona má právo ju riešiť, a to teoreticky i prakticky. Nebola to azda Svätá stolica, ktorá preniesla cisárstvo z Východu na Západ, a nie je to azda ona, kto má cisársku korunu? Odvolávame sa preto na svetlo Najjasnejšieho, že je našou úlohou rozriešiť tento spor na úžitok dobra cirkvi i samotného impéria.“

Na vrchole cirkevnej pyramídy

Prešli ďalšie tri roky. Mohla za to predstava nadradenosti pápeža, vychádzajúca z pápežského primátu vo vnútrocirkevnom prostredí, ktorá sa rozšírila na celý kresťanský svet.

Inzercia

Pre Inocenta III. slovo christianitas označovalo jednak kresťanov, teda ľudí spojených s cirkvou, resp. s cirkevnou hierarchiou, jednak orbis christianus – spoločenstvo kresťanských národov a kráľovstiev. Vďaka tomuto presvedčeniu stál na vrchole cirkevnej spoločenskej pyramídy. Túto predstavu posilňovali stredovekí právnici. Pýtali sa: Kto je pápež? Je nástrojom, ktorý tlmočí vôľu Boha? 

Inocent III. odpovedal, pápež je bytie „medzi Bohom a človekom, tak pri Bohu ako pri človeku, menej ako Boh, ale viac ako človek“. Aj preto kuriálni právnici situovali pápeža do Božskej sféry, ale nie pre osobné vlastnosti pápeža, ale kvôli úradu, ktorý zastával. Čo urobil pápež ako námestník Boží, ako keby urobil samotný Boh.

Predstava, že je Kristovým námestníkom, bola pre neho kľúčová. Odbočil od starších predstáv o dvoch mociach vo svete. Cisárovi Otovi napísal v roku 1209: „Vedenie tohto sveta patrí predovšetkým nám.“ Kým od polovice 12. storočia pápeži používali starý cisársky titul „námestník“, Inocent III. sa videl ako „Vicarius Christi“ (Kristov námestník) a tak sa aj podpisoval.

Myšlienka, že pápežská moc pochádza od Krista, nebola nová. Skôr než sa Inocent III. stal pápežom, napísal: „Kristus postavil na čelo apoštolov iba jedného apoštola, teda Petra, ktorému zveril vládu (prinicipatum) nad celou cirkvou.“

„Inocent III. podnikol kroky k zavŕšeniu pápežskej teokracie a slovami ,svet je cirkev‘ urobil z pápežstva centrum sveta.“ Zdieľať

Počas pontifikátu Inocenta III. sa tvrdenia týkajúce sa plenitudo potestatis ešte viac spresňovali. Dali by sa uvádzať mnohé citáty, pretože všetky listy Inocenta III. inšpirované dobovými právnikmi odhaľovali predstavu pápežského primátu a plenitudo potestatis, ktorú Ježiš odovzdal pápežovi v osobe Petra.

Lenže aké vlastnosti mala a kam až mohla siahať neobmedzená a všeobecná moc pápeža? V tomto smere sa vysvetlenia rozchádzali. Inocent III. podnikol kroky k zavŕšeniu pápežskej teokracie a slovami „svet je cirkev“ urobil z pápežstva centrum sveta. Aby dal najavo svoje nadradené postavenie, na hlave nosil tiaru s dvoma korunami. Dobový komentátor nemecký básnik Walter von der Vogelweide napísal na pápežovu adresu: „Zwô zungen stânt unebne in einem munde. (Do jedných úst sa dva jazyky ťažko zmestia.)“

Inocent III. nebol iba pápežom sv. Františka z Assisi. Francúzsky kráľ Filip August súhlasil s návrhom pápeža napomôcť zvolenie Fridricha II. za nemeckého kráľa. Plán síce nebol celkom bez rizika, ale bol pozoruhodný. Filip bol úhlavným nepriateľom cisára Ota Brunšvického. Zároveň neexistoval vhodnejší kandidát než Fridrich II. Navyše spoločný záujem francúzskeho kráľa a pápeža mohol byť dôkazom obnovy narušených vzťahov medzi Francúzskom a Rímom.

Komplikovaná situácia v Uhorsku a Českom kráľovstve

Rovnako zložitá situácia panovala v Uhorsku. Hoci predstavovalo relatívne silnú a tradične Rímu naklonenú monarchiu, synovia Bela III., Imrich a Ondrej, boli novou generáciou. Inocent III. ich nazýval „synovia neprávosti“. Nielen preto, že sužovali duchovných, ale odmietli sa zúčastniť na križiackej výprave. Exkomunikoval tiež niekoľkých uhorských veľmožov a laikov, ktorí prepadávali kňazov a mníchov.

Napriek zákazu Inocenta III. Ondrej vymenoval za kaločského arcibiskupa Bertolda, nie príliš morálneho brata svojej manželky, čím dal najavo, že sa nemieni vzdať patronátneho práva. Pápež v atmosfére, ktorá sa radikálne zmenila, napokon kvôli zachovaniu pokoja kráľovi ustúpil.

Ani v Českom kráľovstve politicko-náboženská situácia nebola o nič menej komplikovaná. Súvisela s dvoma navzájom prepojenými problémami: zosadením pražského arcibiskupa Daniela II. a anulovaním manželstva českého kráľa Přemysla Otakara I. Kráľ získal od arcibiskupa rozhodnutie o neplatnosti manželstva s Adelaidou Meissenskou z dôvodu príbuzenstva a znovu sa zosobášil so sestrou uhorského kráľa Imricha – Konštanciou.

Pápež v tomto prípade postupoval rázne. Pražskej kapitule prikázal, aby zvolila nového arcibiskupa a tak ako v iných krajinách aj tu sa snažil zbaviť duchovenstvo jeho úlohy podporovateľov štátu a zvýšiť mravnosť cirkvi.

Lenže Čechy počas sporu medzi dvoma nemeckými cisármi hrali kľúčovú úlohu. Přemysl Otakar išiel ešte ďalej a v snahe po samostatnosti Českého kráľovstva získal od rímsko-nemeckého kráľa Zlatú bulu sicílsku. Nielenže upravovala nezávislosť českej koruny vnútri ríše, ale vďaka nej bola koruna dobre zaistená a spolu s ňou aj kráľovský rod, ktorý ju nosil.

Čechy boli iba ďalším príkladom, že každý kráľ, ktorý si počínal prezieravo a obozretne, mohol boj s pápežskou stolicou priviesť do mŕtveho bodu, a to i v dobe Inocenta III., keď stredoveké pápežstvo bolo na vrchole svojej moci.

Za poskytnutie úryvku z knihy Petra Olexáka Stručná história cirkvi a štátu ďakujeme vydavateľovi Society for Human Studies.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.