Minizamyslenie Nutnosť odchodu

Učeníci boli svalnatí chlapi, schopní celú noc bojovať s morskými vlnami, boli to manželia a otcovia, ale v Ježišovej prítomnosti pripomínali skôr malé deti.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“ (Jn 14, 23 – 29)

Keď bolo treba upokojiť búrku na mori, zohnať jedlo na púšti, vyliečiť horúčku, stačilo zaťahať za Ježišov záchranný rukáv. Tento životný komfort sa v tejto chvíli mení. A tak je to správne, učeníci sa potrebujú opäť stať dospelými ľuďmi. Preto Ježiš musí odísť.

Dietrich Bonhoeffer si pred popravou vo väzení zapísal tieto slová: „Boh, ktorý je s nami, je Boh, ktorý nás opúšťa,“ z ktorých vyvodil záver: „Boh nám dáva vedieť, že musíme žiť, akoby sme sa bez neho mohli zaobísť.“ Na prvý pohľad skoro bohorúhačské slová skrývajú veľkú pravdu. Potrebujeme zažiť Boha inak. Skrze svoje srdce, svet, životné situácie, vzťahy, prostredníctvom ktorých hovorí Duch Svätý. Potrebujeme vyjsť sami, pýtať sa, hľadať, načúvať, zablúdiť a vracať sa. To je naša výzva.

Áno, Ježiš odchádza, aby sa vracal. Vždy inak. Prekvapujúco. Tak, ako to vie iba on. (Jozef Husovský)