V Jeruzalemskom chráme aj v živote mali ženy vyhradený priestor, v ktorom sa mohli zdržiavať. Starali o deti a domácnosť, prípadne pracovali, aby pomohli domácemu rozpočtu. Tu niekde sa končili ich práva a povinnosti. A už vonkoncom nemohli byť žiačkami v rabínskej škole.
Ježiš chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve a s ním Dvanásti a niektoré ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov a z chorôb. (Lk 8, 1 – 3)
Dnes si nedokážeme predstaviť, aký rozruch spôsobil Ježiš tým, že brázdil Palestínu spolu s učeníkmi, ale aj učeníčkami. Ide o jedno z odstrihnutí sa od vtedajších zvykov. A práve toto odtrhnutie bolo podľa teológa a historika Tomáša Petráčka v ranej cirkvi vôbec najťažším:
„Neexistuje žiadna zmena, o ktorej sa napríklad dnes diskutuje v rámci Katolíckej cirkvi, vrátane tých najodvážnejších a najvzdialenejších od súčasnej praxe, ktorá by sa svojou radikálnosťou a náročnosťou, ak ide o jej prijatie, vyrovnala nutnosti presadiť zrušenie záväznosti mojžišovskej legislatívy.“
Ježiš však nevzal ženy iba na milosť a dovolil im chodiť s okruhom mužov niekde v úzadí. Ženy preňho boli inšpiratívne osobnosti, vďaka ktorým bol v spojení so ženskou stránkou svojej mužskej duše. Aj preto pristupoval k ľuďom na rozdiel od maskulínnych zákonníkov s „materinskou láskou“. Tento „ženský princíp“ potrebujeme aj dnes ako soľ. (Jozef Husovský)