Minizamyslenie Odpúšťajúci kráľ

Pod čerstvo vyrobenou ceduľkou s nápisom: „Toto je židovský kráľ“ sa v bolestiach zvíjal človek, ktorý kráľa rozhodne nepripomínal. Vyzeral ako ostatní odsúdení.

Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 35b – 43)

Evanjelisti Marek a Matúš napísali, že „ešte aj tí ho hanobili, čo boli s ním ukrižovaní“ (Mk 15, 32; Mt 27, 44). Lukáš si všimol významný obrat. „Neuveriteľné! Rovnaké ústa, ktoré pred chvíľou Krista tupili, sa teraz stavajú na jeho obranu. Čo sa to stalo? Čo zo svojho kríža uvidel? Videl azda nejaký zázrak? Počul nejakú prednášku? Prečítal si traktát o Trojici?“ pýta sa pastor Max Lucado.

Nič z toho. Jediné, čo mohol zločinec na kríži vidieť, je Ježišovo správanie a prežívanie posledných chvíľ života. Ježiš o sebe nehovorí, že je kráľ. Ježiš sa správa ako kráľ. Vo chvíľach, v ktorých by mohol zvolávať oheň z neba, zvoláva odpustenie: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34)

Taký je naozajstný kráľ. Pripravený odísť z bojiska ako posledný a položiť život za ostatných s odpustením a pochopením. „Svätý Lotor“ zažil už všetko. Ale pri tejto prosbe za odpustenie došiel k svetlu. A uvidel pravého kráľa. Ktorý mu dáva život vo chvíli umierania. A nám takisto. Každým odpustením. (Jozef Husovský)