Slovo kňaza Neutekaj preč, nechoď von

Človek rád uteká von, nechce zostať vnútri. Trval som však na tom, že dnes sa s ním, s mojím kamarátom Človekom, pozhovárame vnútri, u neho v dome. Ten však bol plný ľudí, preto som Človeka zobral do kumbálika, ktorý mu slúžil ako šatník na staré oblečenie. Tu nás nikto nebude vyrušovať.

„No, toto bol ozaj trafený nápad sadnúť si do kutice a rozprávať sa tu. Dosť tu cítiť naftalín,“ pomrmlal si Človek.

„Akoby som za to mohol ja! Kedy si tu bol naposledy? Keby si to tu častejšie otvoril a nenechal pouzatvárané, dostalo by sa sem trochu čerstvého vzduchu.“ Sadol som si na zem a oprel som sa o stenu. Nesedelo sa tu napokon až tak zle.

„Tak rozprávaj,“ pokračoval som. „Čo ste sa včera tak povadili?“

Človek mi líčil hádku v práci z predchádzajúceho dňa: „A keď som to počul, také jedy do mňa vošli! To ten zlý duch ma tak popudil!“

Trochu smutne som si vypočul takú interpretáciu napaprčenosti: Človek veľakrát svoje emócie personifikuje, urobí z nich živú bytosť, s ktorou nechce mať nič spoločné a musí proti nej bojovať. Je to pre neho ľahšie ako prijať, že jeho vnútro je akési výbušné.

„Vieš, Človek,“ reagoval som opatrne, „možno by bolo užitočnejšie pozrieť sa pravde do očí: diabol sa do teba na tých pár chvíľ neprevtelil a ten hnev nebola zloba, čo stravuje pekelníka. Tak to nie je. To tvoje srdce na niečo konkrétne zareagovalo a tie emócie patrili tebe.“

Medzi kabátmi a flanelkami vedľa mňa bolo ticho.

„Máš trochu strach, Človek, však?“ Cítil som voči nemu súcit. Vedel som, prečo kus seba neprijíma, stavia ho mimo a nazýva diablom: „Myslíš, že si teraz, keď vieš, že nie si taký, ako by si chcel, zaslúžiš odvrhnutie? Od ľudí, od Boha? Čo je v tvojom srdci, Boh vedel už pred tým incidentom a mal ťa rád. Ale chápem, je ťažké prijať, že láska je naozaj zadarmo a nie je podmienená tvojou úchvatnosťou.“

Prerývaný nádych síce nie je maximum, čo sa týka vyjadrenia súhlasu, ale nie je to ani výslovný nesúhlas, preto mi nateraz taká reakcia stačila.

„Ešte mi povedz, prečo si držal stranu kolegovi, ktorý sa naozaj pramizerne správal k tej panej v kaviarni.“

„Veď ho provokovala!“

Krútil som hlavou, prečo tou svojou Človek veľmi nepohne: „Milý môj Človek, keby to s provokáciou fungovalo takto, Kristus by sa hádzal z chrámu, z kameňov by robil chlebíky a klaňal by sa diablovi. Okrem toho, tá pani neprovokovala. Problémom nie sú jej odhalené plecia, ale postoj tvojho kolegu k nim a jeho vnútro.“

Pozeral som na malý krížik na poličke oproti a uvažoval, ako môže mať Človek taký nekresťanský postoj, aký práve prejavil.

„Inak, Človek, a keby ho už aj provokovala, ako tvrdíš – to si v ktorom evanjeliu čítal, že na provokáciu sa odpovedá násilím a obťažovaním? Zdá sa mi, že by si stále len utekal preč, a to nielen fyzicky.“

Človek špičkou topánky veľmi starostlivo odstraňoval špinku z parkety. Obaja sme vedeli, že tam žiadna nie je.

„Je ti ľahšie uchodiť, však? Hocikde, len nech to je mimo teba, aby si svoju pozornosť odvrátil inam ako na svoje postoje. Zvlášť ti imponuje vytratiť sa v hlučnom zástupe bojovníkov proti zlému duchu. V množstve náboženských symbolov, ktorými sa obklopíš, vyzerá také zbehnutie z vojny o tvoje vnútro vskutku vznešene.

„Vyhnúť sa sebe a Božiemu pohľadu na tvoje vnútro také, aké je naozaj, a zas sa skryť medzi stromami záhrady je ľahšie.“Zdieľať

Skoro ako naozajstný duchovný zápas. Chápem, mnohých to mýli. Prehlušiť vnútro hlukom je prvoplánové, to vieš a rád na to poukazuješ. No prehlušiť ho hukotom pokrikov s náboženským obsahom, to už má štýl. Nie je to brilantný únikový plán pred sebou samým?“

Odpoveď spomedzi flanelových košieľ neprichádzala. Aj teraz sme vedeli obaja. Obaja sme vedeli, že nie som sarkastický, ale smutný, veľmi smutný.

„Chceš sa pasovať s vládcami temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach? Tak nedezertuj. Zostaň vnútri, vojdi do púšte a odolávaj rafinovanému pokúšaniu od démonov, uchráň si to «Som syn» tak, ako si ho uchránil Kristus.“

Človeku sa to nepočúvalo ľahko, ale pokračoval som. Priveľmi mi na ňom záležalo, než aby som ho nechal behať kade-tade.

„Zostať vnútri je úporné. Riziko, že sa so sebou stretneš, je nekomfortne vysoké. A ty tušíš, že vo svojom srdci nájdeš naozaj kadečo. Vyhnúť sa sebe a Božiemu pohľadu na tvoje vnútro také, aké je naozaj, a zas sa skryť medzi stromami záhrady je ľahšie. Neodsudzujem ťa, viem, že to je náročné.

Ach, Človek, Ježišových dní na púšti bolo štyridsať a zápas o to, kým je, ustál. Štyridsať, to je veľmi symbolické číslo. Aj Izraeliti pobudli približne toľko rokov na pustatine. To preto, lebo dostať Izraelitov z Egypta nebol až taký problém ako dostať Egypt z Izraelitov.

To bola práca na ich vnútre na celú jednu generáciu, na celý ľudský život. A ty si na tom podobne. Človek, ešte stále si na ceste, ešte stále je pred tebou kus cesty, ktorú máš prejsť. Neutekaj pred sebou.“