Instrumentum laboris Pracovný dokument Synody nečelí problémom priamo, iba pozýva k dialógu

„Synodálna cirkev je počúvajúca cirkev,“ hlása Instrumentum laboris, prípravný dokument pre synodu o synodalite. Téma načúvania – Duchu Svätému, ľuďom, núdznym, nespokojným – je hlavným posolstvom tohto dokumentu. Počúvať znamená byť synodálny a synodálnosť je ohláseným cieľom celého procesu tejto synody.

Čo je to však synodalita? To je otázka, ktorú pred synodu postavil pápež František. Biskupi, ktorí sa v októbri zídu v Ríme (spolu s nebiskupmi, ktorí budú prekvapivo tvoriť 21 percent hlasujúcich na tejto „synode biskupov“), majú nezávideniahodnú úlohu definovať tento pojem a vysvetliť, ako by sa mal v cirkvi prežívať.

Cieľ synody je teda zároveň jej témou; účastníci sa majú riadiť... tým, čo majú vysvetliť. To je recept na zmätok.

Čo je to „synodalita“?

Instrumentum laboris (IL) sa snaží tento zmätok eliminovať tým, že „synodalitu“ opisuje ako proces a tvrdí, že dlhý proces konzultácií, ktorý nakoniec splodil tento dlhý dokument, je sám osebe hviezdnym príkladom synodality: „Taký abstraktný pojem, akým je synodalita, sa tak začal vteľovať do konkrétnej skúsenosti.“

Možno je to tak. Ale kým sme nedefinovali, čo je synodalita a ako funguje, ako si môžeme byť istí, že do prípravných stretnutí sa stelesnili jej cnosti?

IL na túto otázku nepriamo odpovedá slovami, že účastníci tohto procesu ho neraz považovali za povznášajúci. „Pre mnohých bola veľkým prekvapením skúsenosť, že ich komunita počúva, v niektorých prípadoch po prvýkrát...“

Dobre, niektorí ľudia mali pocit, že ich hlasy boli vypočuté. Ale ako môžeme vedieť, či boli vypočuté tie správne hlasy – že predstavovali vanutie Ducha Svätého, ktoré mali viesť cirkev? Namiesto toho, aby sa IL zaoberal touto otázkou, opakovane sa chváli rozmanitosťou a šírkou konzultácií a teší sa z množstva otázok, ktoré boli nastolené, namiesto toho, aby hľadal odpovede.

Synodalita, ako sa tradične chápe, zahŕňa spôsob, akým cirkev ako inštitúcia rieši otázky. Synoda je stretnutie, na ktorom preláti diskutujú o otázkach učenia alebo politiky. Synodalita je teda proces, nie program.

Táto synoda o synodalite však bola od svojho začiatku navrhnutá tak, aby nastolila nové otázky doktríny a politiky (a oživila staré) v zjavnom presvedčení, že diskutovaním o sporných otázkach sa nejako naučíme, ako by sme o nich mali diskutovať.

Inými slovami, organizátori synody sa rozhodli, že by sme mali hrať hru skôr, než určíme pravidlá. Je to proces, ktorý vnútorne speje k manipulovaniu.

Synodálne stretnutie v Prahe V Prahe sa skončila prvá časť Európskeho synodálneho stretnutia

Imrich Gazda Pavol Rábara

Medzi závermi je napríklad návrh, aby sa biskupi a laici takto stretli aspoň raz za desať rokov.

Proces samochvály

IL vykresľuje túto synodu ako prelomový moment v dejinách Katolíckej cirkvi a vyzdvihuje víziu pápeža Františka, ktorý stanovil tému a schválil parametre bezprecedentne dlhého a vyčerpávajúceho synodálneho procesu. „Boží ľud je v pohybe, odkedy pápež František v októbri 2021 zvolal k synode celú cirkev,“ uvádza sa v úvodnom odseku dokumentu.

V prvej časti IL sú zhrnuté niektoré najvýznamnejšie výsledky rokovaní, ktoré sa začali v roku 2021, pričom stretnutia sa konali najprv na miestnej, potom na diecéznej, neskôr na národnej a napokon na kontinentálnej úrovni.

Samozrejme, nebolo by možné sprostredkovať všetky myšlienky, ktoré sa na všetkých týchto stretnutiach vymieňali, ale IL poskytuje stručný prehľad:

„Doterajšia cesta, najmä kontinentálna etapa, umožnila identifikovať a zdieľať konkrétne situácie, ktoré zažíva cirkev v rôznych regiónoch sveta. Patrí k nim realita príliš veľkého počtu vojen, ktoré poznačili náš svet krvou, čo viedlo k výzve na obnovenie záväzku budovať spravodlivý mier; hrozba, ktorú predstavujú klimatické zmeny, z ktorých vyplýva nevyhnutná priorita starostlivosti o spoločný domov; volanie po odpore voči ekonomickému systému, ktorý produkuje vykorisťovanie, nerovnosť a kultúru odpadu; a túžba vzdorovať homogenizačnému tlaku kultúrneho kolonializmu, ktorý potláča menšiny.“

Tieto témy, ktoré podľa autorov IL zhŕňajú obavy katolíkov z celého sveta, presne zodpovedajú témam, ktoré pápež František spracúva vo svojich verejných vyhláseniach: svetový mier, klimatické zmeny, ekonomická nerovnosť. Dokonca aj termíny použité v IL – ako „kultúra odpadu“ a „kultúrny kolonializmus“ – mohli byť prevzaté z pápežových prejavov.

Na druhej strane v IL nápadne chýbajú obavy, ktoré mohli vyjadriť tradične zmýšľajúci katolíci, ako napríklad rozšírenosť rozvodov, akceptovanie legálnych potratov alebo úpadok úcty v eucharistickej liturgii.

Preferencia zmeny

IL uznáva existenciu „určitých napätí“ v cirkvi. V súlade so svojím celkovým prístupom však dokument odmieta týmto napätiam priamo čeliť a namiesto toho navrhuje viac dialógu: „Nemali by sme sa ich zľaknúť ani sa ich pokúšať za každú cenu vyriešiť, ale radšej sa zapojiť do pokračujúceho synodálneho rozlišovania. Iba tak sa tieto napätia môžu stať zdrojom energie a neprepadnúť deštruktívnej polarizácii.“

IL pripúšťa, že niekedy sa „napätia“, ktoré boli zjavné počas prípravných konzultácií, týkajú už vyriešených vieroučných otázok, ako napríklad nemožnosti vysvätiť ženy za katolícke kňažky.

Jazyk použitý v celom dokumente prezrádza rovnakú neochotu obhajovať cirkevnú doktrínu. Slovo „homosexuál“ sa v IL nevyskytuje; namiesto toho autori používajú „LGBTQ+“, čím prijímajú termín, ktorý preferujú sexuálni revolucionári.Zdieľať

Avšak aj v týchto prípadoch sa dokument bráni myšlienke, že by vyriešené otázky už mohli byť naozaj vyriešené: „Skutočnosť, že sa v takýchto témach naďalej objavujú otázky, by sa nemala unáhlene zavrhovať, skôr vyzýva k rozlišovaniu – a synodálne zhromaždenie je na to privilegovaným fórom.“

Jazyk použitý v celom dokumente prezrádza rovnakú neochotu obhajovať cirkevnú doktrínu. Slovo „homosexuál“ sa v IL nevyskytuje; namiesto toho autori používajú „LGBTQ+“, čím prijímajú termín, ktorý preferujú sexuálni revolucionári. Slovo „manželstvo“ sa v dokumente objavuje trikrát: dvakrát v súvislosti s polygamnými zväzkami, raz s medzináboženskými manželstvami, nikdy s kresťanským manželstvom. Slová ako „hriech“ a „vykúpenie“ sa nikde nevyskytujú.

Dôvod tohto prístupu možno hľadať vo vyhlásení IL, že „synodálny život nie je stratégiou organizovania cirkvi, ale skúsenosťou, že je možné nájsť jednotu zahŕňajúcu rozmanitosť bez toho, aby ju vymazala, pretože je založená na zjednotení s Bohom vo vyznávaní tej istej viery“.

V čom však spočíva táto spoločná viera a ako môžeme vyriešiť otázky týkajúce sa toho, čo od nás viera vyžaduje?

Aby sme mohli definovať správny význam a realizáciu „synodality“, musíme najprv pochopiť, aké sú základné, fundamentálne, neoddiskutovateľné princípy, na ktorých je naša katolícka viera založená. Na základe týchto princípov – učenia cirkvi – môžeme nájsť cestu, ako urovnať sporné otázky.

Ak sa synoda o synodalite bude riadiť pokynmi Instrumentum laboris a zanedbá základné otázky, len aby sa zamerala na pálčivé témy, je odsúdená na neúspech.

Autor je dlhoročným katolíckym žurnalistom, zakladateľom Catholic World News a šéfredaktorom Catholic Culture. Napísal osem kníh, v českom Kartuziánskom nakladateľstve mu vyšli knihy Ztracený pastýř a Ztraceni. Kolaps katolické kultury.

Pôvodný text: The Synod working document: a recipe for confusion. Uverejnené so súhlasom autora, preložil Lukáš Obšitník.