Spoločenstvo Efata
Vieme si obhájiť katolícke názory a nepodliehame tlaku okolia
Potrebu duchovného čerpania sme pochopili, až keď sme narazili na svoje limity v službe mladým, hovorí líder Spoločenstva Efata.
Foto: archív Spoločenstva Efata
Spoločenstvo Efata v Považskej Bystrici vzniklo spomedzi veriacich tínedžerov v roku 2011, z ktorých sú dnes mladé rodiny. Ide o jedno z najväčších spoločenstiev na Považí, na spoločných stretnutiach sa raz mesačne zúčastňuje približne 70 až 100 ľudí.
Spoločenstvo sa vyvinulo zo spevokolov a mládežníckych stretiek z rôznych dedín okolo Považskej Bystrice a Žiliny. Ich náplňou bolo spievanie na svätých omšiach, moderované adorácie a iné podujatia.
Časom si však uvedomili, že nestačí iba slúžiť a zabezpečiť nejaké podujatia, ale že potrebujú pravidelné stretávanie sa a formáciu.
„Boli sme angažovaní laici v diecéze, pomáhali sme, kde sa dalo, okolnosti boli priaznivé, lebo sme boli pri sile. Až postupne sme si uvedomili, že skupinka musí byť určitým spôsobom stabilná a je potrebné sa zdôverovať s duchovnými vecami.
Tento rozmer sme pochopili, až keď opadlo nadšenie a narazili sme na svoje limity v službe. Najviac sa to zvýraznilo v čase, keď sme si založili rodiny,“ hovorí líder spoločenstva Vladimír Smataník.
Rovesníkov bolo na dedinách málo, museli dochádzať do mesta
V začiatkoch pochádzala z Považskej Bystrice len hŕstka členov, väčšina bola zo spádových oblastí, no keďže bolo mesto geograficky v strede a vo farnosti im na cirkevnej škole poskytli dobré priestory, stretávali sa tam.
„Keď sme boli ako jednotlivci vo farnostiach, nevedeli sme si nájsť rovesníkov alebo založiť spoločenstvo. Takto keď nás je viac, vieme toho aj viac urobiť. Spočiatku sme boli asi z troch dekanátov, ale postupne sa pridávali aj z iných, takže teraz sme diecézne spoločenstvo.”
Mladým nerobilo problém dochádzať niekoľko kilometrov za duchovným povzbudením. Vladimír Smataník pochádzal z Kolároviec a po piatkovom spevokole prespával u staršieho brata v meste, pretože večer mu už nechodil spoj domov.
Vladimír Smataník s rodinou. Foto: archív Vladimíra Smataníka
„Bol som ochotný tomu venovať čas a dochádzať aj trikrát do týždňa, pretože som mal pocit, že to stojí za to. Za niektorými vecami sa oplatí dochádzať, napríklad na detské omše, kde si rodičia užijú omšu s deťmi bez toho, aby ich nútili ísť alebo sa cítili nekomfortne, že niekoho vyrušujú,“ myslí si otec dvoch detí.
Vladimír situáciu po rokoch vyriešil tak, že sa s manželkou presťahovali do Považskej Bystrice, no mnohí členovia dodnes dochádzajú.
„Táto obeta nás naučila, že spoločenstvo stojí za to. Teraz, keď žijeme v Považskej, je to luxus mať celý sviatostný servis aj stretnutia spoločenstva za humnom. Ale neviem, či to je udržateľné do budúcnosti, či bude dosť kňazov, veriacich, či nie je lepšie naučiť sa dochádzať za dobrými vecami,“ hovorí líder spoločenstva a zároveň manažér v IT firme.
Na otázku, či dochádzaním do iných miest nepríde menšia farnosť o svojich farníkov, hovorí, že treba nájsť zdravú mieru v kontakte s farnosťou v mieste bydliska, ale nedá sa mať veľké spoločenstvo v každej farnosti. „Navyše niektoré podujatia sa ťažko organizujú pre užšiu skupinu ľudí v malých dedinách.”
Voči charizmám bol opatrný
Vladimír Smataník spomína, že bol vedený k viere odmalička a pozitívne ho ovplyvnila účasť na biblických olympiádach počas základnej školy. V tínedžerskom veku si zamiloval aj sväté omše.
„Nemám pre to racionálne vysvetlenie, ale precitol som láskou k svätej omši. Fascinovalo ma všetko od horiacich sviečok cez to, čo sa deje na oltári. Začal som chodiť každý deň na omšu, čo ma veľmi priblížilo k Bohu.“
Potom s mladými v dekanáte založili spevokol, z ktorého neskôr vytvorili spoločenstvo.
„V každom momente života som mohol spoznať Boha z iného rozmeru. Akoby posledný kamienok, ktorý u mňa musel zapadnúť, bola otvorenosť Duchu Svätému. Bol som dosť škrupulózne nastavený, bolo pre mňa náročné otvoriť sa Duchu Svätému a tomu, čo sa dialo v spoločenstvách. Zo začiatku som to skôr toleroval, než som sa z toho tešil.“
Ako hovorí, skúsenosť s vyliatím Ducha Svätého získal paradoxne vďaka tomu, že bol nedôverčivý, čo ho viedlo študovať katolícke dokumenty a učenie cirkvi v tejto oblasti.
„Som racionálny človek a takto si ku mne Duch Svätý našiel cestu. Čítanie katolíckych zdrojov obmäkčilo moje srdce, aby som do toho vstúpil. Tým, že som si prešiel akoby rôznymi obdobiami, v ktorých som preferoval iné spirituality, mám pochopenie pre všetky strany. Bol by som rád, keby sme sa v tomto rešpektovali a očakávali od seba iba dobré veci, bez toho, aby sme sa navzájom odsudzovali,“ hovorí Smataník.
O jednom z najstarších laických spoločenstiev na Slovensku rozprávajú Bohuš Živčák a páter Michal Zamkovský.
Na otázku, prečo je potrebné mať spoločenstvo, odpovedá, že vieru nemáme žiť len na osobnej úrovni, ale aj sociálnej.
„Hoci môžem ísť priamo k Bohu, často ku mne prehovorí viac cez tých druhých, keď vidím ako žijú s Bohom, ako chápu Sväté písmo a podobne. A na to nie je priestor na veľkých stretnutiach, kde je anonymná masa, vždy sa to musí rozpadnúť do malých skupín, v ktorých sa dá tvoriť vzťah a zároveň aj zvyk stretávania sa.“
Vďaka spoločenstvu si upevnil katolícku identitu
Ako Smataník priznal, keby nemal spoločenstvo priateľov, ktorí ho povzbudzovali vlastným príkladom, asi by žil vieru len formálne a veci by nepresakovali do každodenného života.
„Keď po rokoch opadlo prvotné nadšenie, prišlo vylepšenie – vybudovali sme si návyk, naučili sme sa vytrvať, byť verní rozhodnutiu pre spoločenstvo a to mi ukázalo úplne iný rozmer viery aj Boha,“ hovorí Smataník s tým, že ťažkosti, keď je potrebné vytrvať, prídu do každého spoločenstva skôr či neskôr.
Za veľké plus spoločenstva považuje to, že sa upevnil vo svojej katolíckej identite a vie si obhájiť názory aj vďaka prednáškam, štúdiu a rozprávaniu sa o učení cirkvi.
„Bombardovanie médiami a rôznymi názormi v spoločnosti by zrejme moje dovtedy plytké chápanie niektorých oblastí viery dokázalo podkopať a možno by som bol už mimo cirkvi. Tlaky sú veľké, nebyť spoločenstva, v mnohom by som podľahol.
Ale vďaka tomu, že sme učenie cirkvi veľa rozoberali do hĺbky, mám pocit, že som lepšie ukotvený a viem si udržať názory v rámci toho, čo učí katolícka cirkev. Tým, že sme rozdielni ľudia, máme iné poznanie a inak vnímame veci, viackrát sa stalo, že ma bratia dokázali napraviť a vysvetliť mi veci, ktoré som sám nepochopil,“ vysvetľuje Smataník.
Členovia spoločenstva fungujú pravidelne v malých skupinách do dvanásť ľudí, pričom raz mesačne sa stretnú všetci spolu. Skupiny pôsobia v Považskej Bystrici, Žiline, ale aj v Bratislave.
Ilustračné foto z modlitieb chvál. Foto: archív Spoločenstva Efata
Ako hovorí Smataník, nemali v pláne budovať veľké spoločenstvo, ale tým, že poskytli duchovný domov aj angažovaným jednotlivcom a zlúčili sa s menšími spoločenstvami a spevokolmi, navzájom sa potiahli a dokážu lepšie fungovať.
„Každé jedno malé stretko v spoločenstve by už samo osebe zaniklo. Vo väčšom spoločenstve si vie každý nájsť svoje miesto, aj keď sa presťahuje alebo s niekým z menšej skupinky nevychádza.“
Víziou Spoločenstva Efata je budovať duchovnú rodinu, ktorá bude jednotná, ale zároveň otvorená pre nových ľudí. Od začiatku sa snažia žiť v nastavení, že spoločenstvo nie je krátkodobá záležitosť, ale investícia do budúcna. Preto aj v kritických momentoch, keď väčšina mladých odišla na vysoké školy, zostala skalná hŕstka, ktorá sa aj na otočku vrátila domov kvôli stretnutiu spoločenstva.
„Táto ich obeta vydláždila cestu tomu, že spoločenstvo funguje dodnes a aj po skončení školy a pri zakladaní rodiny sa majú kam vrátiť.“
Založením rodiny sa život v spoločenstve nekončí
Kritickým obdobím mládežníckych spoločenstiev býva čas zakladania rodín. Aj Vladimír Smataník spomína, že v okolí videl príklady, ako sa s príchodom detí mladí manželia stiahli zo služby aj spoločenstva.
„Bol som z toho nesvoj. Tiež som si myslel, že keď prídu deti, budeme musieť skončiť so službou, ale tým, že sme stáli aj na tej druhej nohe, ktorou je čas formácie, čerpania a stretávania sa s inými, nemuseli sme z ničoho vypadnúť a naučili sme sa fungovať aj s deťmi. Možno sa nestretávame v rovnakej forme a niekedy je potrebné uprednostniť rodinu, ale vďaka tomu sa zaistí kontinuita.
Podľa lídra Spoločenstva Efata treba v poznaní seba aj Boha postupovať rokmi ďalej a rozlišovať, čo sú jeho ambície a čo od neho chce skutočne Boh. „Až potom človek zistí, kde príliš vkladá sám seba. Niekedy sa realizujeme v cirkvi ako v nejakom dobrovoľníctve, aby sme si to mohli dať do životopisu, čo je fajn, ale mala by tu byť ešte silnejšia motivácia,“ doplnil.
Smataník spomína na moment, ktorý ho vytrhol z nastavenia na výkon a službu. Keď organizovali veľké podujatie pre mladých, zabezpečili priestory, program a mladých nakoniec prišla len hŕstka, uvedomil si, že ho to nenapĺňa a spoločenstvo nemá byť len o službe.
Mladí zo Žilinskej diecézy. Foto: archív Spoločenstva Efata
Momentálne ich služba spočíva vo vedení modlitieb chvál, ktoré v Považskej Bystrici organizujú raz za dva mesiace. Členovia chodia sprevádzať modlitbu chvál aj rôzne podujatia po Slovensku.
Druhým rozmerom ich služby je pastorácia mládeže, aktívne spolupracujú s kňazmi pre mládež v Žilinskej diecéze. Okrem toho sa zapájajú do organizácie konferencie Nové svitanie v Skalke pri Trenčíne. Viacerí členovia chodili do Kolégia Antona Neuwirtha alebo sú aj súčasťou Spoločenstva Ladislava Hanusa. „Potom máme ľudí, ktorí veľa pomáhajú vo farnosti a do spoločenstva chodia len čerpať.“
Ako Smataník vysvetľuje, v spoločenstve sa snažia brať ohľad jeden na druhého a nejsť si len za svojimi individuálnymi cieľmi či ambíciami.
„Máme vo zvyku, že keď jednotlivec dostane pozvanie do služby, poradí sa o tom s ostatnými, či na to máme kapacity. Je to výhodou, pretože mladý človek sa sám nevrhá do všetkého ako neriadená strela, ale berie ohľad na to, ako jeho rozhodnutia a aktivity ovplyvnia chod celého spoločenstva.
To je princíp, ktorý uplatňujeme bežne v rodinách – najskôr sa poradím s manželkou, až potom sa niekomu sľúbim na pomoc. Aj preto máme medzi sebou v spoločenstve silnejšie puto ako v obyčajnom stretku,“ ozrejmil.
Spoločenstvo sa mi stalo druhým domovom
Prijatie a pozitívnu skúsenosť so Spoločenstvom Efata zažila aj Alexandra Pastorková po tom, ako sa s cirkvou „rozlúčila“ po birmovke.
„Bola som prísne vychovávaná, takže som v tom čase nebola v zlej partii, no v kostole som nebola už dva roky. Na strednej škole mi spolužiak Anton začal vravieť veľmi pekné veci o Bohu, že je živý, prítomný a milujúci a že som jeho dcéra. Cítila som z neho úplne iný záujem ako od ľudí predtým,“ hovorí pre Svet kresťanstva.
V novom seriáli o duchovných spoločenstvách na Slovensku predstavujeme Spoločenstvo Marana Tha z Prešova.
Vďaka spolužiakovi stretla ďalších mladých zo svojho okolia, o ktorých netušila, že sa ich Boh dotkol.
„Opäť ma dostal ich úprimný, láskavý záujem, ktorý nikdy nepýtal nič na revanš. Dovtedy som bola väčšinou samotár a 99 percent mojich kamarátov boli chalani, lebo medzi rovesníčky som sa nevedela zaradiť,“ spomína Pastorková.
Ako hovorí dnes už mladá mama takmer ročnej dcéry, spoločenstvo sa stalo pre ňu druhým domovom. „Stalo sa pre mňa miestom, kde môžem byť sama sebou, kde môžem vytvárať hodnotu a zároveň cítiť, že ja sama mám v Božích očiach nesmiernu hodnotu bez toho, aby som si ju niečím zaslúžila.“
Mať spoločenstvo je podľa nej špeciálne v tom, že nie sú ľuďmi, ktorí sa stretávajú, preto, že sa navzájom považujú za cool, chcú sa priateliť a je im spolu dobre, ako to bolo možno na strednej škole, ale preto, že majú jedného Otca.
„Je pre mňa fascinujúce objavovať Božiu vôľu pre svoj život, dojíma ma, keď vidím, ako Boh uzdravuje srdcia a premieňa neprekonateľné problémy na maličkosti. A ak aj teraz na materskej upadnem do duchovnej hibernácie, práve spoločenstvo mi pomáha prebrať sa,“ doplnila.
