Minizamyslenie Hovoriť o pokore

Ježiš hovorí v evanjeliách o svojej pokore iba raz. Vzhľadom na to, koľko slov o pokore do éteru vyslali rôzni učitelia duchovnosti, je to zanedbateľné.

Ježiš povedal: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ (Mt 11, 28 – 30)

Vtedy, keď Ježiš vyháňal predavačov z chrámu (Mt 21, 12 – 13), keď farizejom a zákonníkom z plných pľúc naložil (Mt 23), ba ani vtedy, keď hovoril o svojej rovnosti s Bohom (Jn 10, 30), nepôsobil príliš pokorne. Ale ani to nie je dôvod na to, aby sa vyhýbal slovám o pokore, pretože Ježiš pokorným naozaj je.

Václav Umlauf začína svoje zamyslenie nad týmto Ježišovým výkrikom konštatovaním, že „najagresívnejšie pokoru propagujú ľudia, v ktorých bujnie neuhasiteľný plameň túžby po moci a po nadvláde nad všetkými ostatnými“.

Ježiš nemal žiadnu z týchto ambícií. Preto nehovoril o pokore. Nepotreboval to. Jednoducho ju žil. Aj ten posledný, najchudobnejší, najzapáchajúcejší malomocný bol preňho človekom, ku ktorému sa neváhal skloniť (Jn 9, 6 – 7). Vzal zásteru a poumýval nohy svojim žiakom (Jn 13, 4 – 5). Toto a mnoho iného urobí iba naozaj pokorný človek.

Celý Ježišov život hovoril o pokore. Aj keď slová použil iba raz. (Jozef Husovský)