Minizamyslenie Marta na rebríku

Ako deti sme si pri známom príbehu o Marte v kuchyni a Márii pri Ježišových nohách predstavovali, že onen „lepší podiel“ je jednoducho sadnúť si. A keď bolo najviac práce, taký „podiel“ naozaj nebol na zahodenie.

Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ (Lk 10, 38 – 42)

Lenže s podielmi je to niekedy ťažká matematika. Na návštevu prišiel Ježiš aj s učeníkmi. A takú armádu chlapov treba nielen nakŕmiť, ale urobiť všetko preto, aby sa cítili čo najlepšie. Po toľkých peších kilometroch si to zaslúžia. Marta robí veľmi záslužnú činnosť. V podstate slúži Bohu. A to nie je zlý podiel.

Podstata toho, čo jej Ježiš vytkol, možno tkvie v tom, o čom píše Max Lucado: „Keď sa dala do práce pre NEHO, jej práca začala byť dôležitejšia ako jej PÁN.“ Aj tá najbohumilejšia práca sa môže zvrtnúť a pohltiť nás ako tsunami. Rebrík sa rozláme a stupienky sa poprehadzujú. Na najvyššom už nie je Boh, ale práca alebo ten, kto ju vykonáva. Marta sa práve teraz cíti byť na najvyššom stupienku.

Ježiš ju však, ako vždy, ťahá na zem. Uznáva jej starostlivosť, no dáva jej presne ten význam, ktorý jej patrí. Mária pochopila a ako jediná to pochopí aj týždeň pred Ježišovou smrťou (Jn 12, 1 – 8), že má pred sebou jedinečného človeka. Proroka. Božieho Syna. Nenechá si predsa ujsť príležitosť visieť mu na perách len preto, aby Marte pomohla s miešaním polievky.

Navyše počula, ako Ježiš nakŕmil piatimi chlebmi tisícové davy. A dnes je tu sotva dvadsať ľudí... (Jozef Husovský)