Slovo kňaza Naladení na svadbu

Fidlikant na streche, Oskarmi ocenený film, má aj po päťdesiatich rokoch v sebe iskru a hravosť. Nosnou témou je manželská láska hospodára Tovjeho a jeho ženy Goldy. Bude poriadne preskúšaná, keď sa začnú hlásiť nádejní ženísi pre ich dcéry.

Tradície, keď majú vážne slovo dohadzovači, sa pomaly končia. Preto najstaršia dcéra miesto ponúknutého mäsiara Lazara Wolfa s dobrým príjmom si vyberie chudobného krajčíra Motla.

Ich láska je potvrdená pri nádhernom židovskom obrade pod baldachýnom, keď ženích s nevestou v prítomnosti rabína pijú víno z jedného pohára a celá dedina Anatievka sa teší z ich lásky. Tento vzťah nenaruší ani Leninova revolúcia, ktorá o niekoľko rokov vyženie Židov z dediny v ruskom impériu.

Svadba má dodnes svoje čaro. Dosvedčujú to prehliadky, na ktorých sa ukazujú módne trendy svadobných šiat i snívanie dievčat o dni v bielom. Svadobný obrad dodnes spája židovskú a kresťanskú vieru.

Svadba zostala v predstavivosti starozákonného ľudu ako scéna pre mesiášske časy. Mesiáš a jeho príchod je zobrazovaný ako svadobný deň. Toto je realita, ktorú Izrael očakával.

Kristus dnes rozpráva podobenstvo a priamo poznamená, že Boh Otec vo svojom Synovi koná dielo vykúpenia, a preto pozýva k tomu všetkých.

Pozvanie na svadbu je pozvanie k radosti. Prijme ho len ten, kto si váži symbolickú rovinu takého slávenia a prijíma mentalitu daru. Toto niekedy chýba svadbám na východe Slovenska. Stačí sa pozrieť na zoznamy účastníkov, ktoré sa niekedy skladajú podľa výšky prineseného daru alebo podľa toho, kto koho už raz pozval a on mu to musí odplatiť.

Cítime tam tú vypočítavosť a zištnosť? Toto sú dary, ktoré človeka zväzujú a neprinášajú evanjeliovú slobodu. Opýtajme sa ľudí na dedine, ktorí pripravovali svadbu v rodine, či sa zavďačili všetkým...

Mentalitu nezištného daru Ježiš zvýrazní výhovorkami pozvaných a ich útekom na pole a do obchodovania. Takíto ľudia si myslia, že všetko si treba zaslúžiť a tvrdo vydobyť. To sú tí „montérkoví“ muži a „zásterové“ ženy, ktorí sa nikdy neoblečú do slávnostného odevu, pretože aj v čase voľna si vyrábajú svoje šťastie v dielni a pri nákupoch.

Kto vie sláviť, vie prijímať i dávať nezištné dary bez kupovania si priazne. Johann Wolfgang Goethe by k tomu len poznamenal, že život je veľmi krátky na to, aby sme pili nekvalitné víno...Zdieľať

Koľké postavené domy, opravené byty by mohli rozprávať smutnú históriu o tom, ako si muž chcel uctiť ženu a deti stavebným úsilím a dočkal sa iba prázdnych izieb, lebo žena odišla tam, kde cítila domov. Pretože je rozdiel medzi domovom a domom.

Kto nezabudol sláviť, ten si rád urobí s celou rodinou v čase voľna krásnu atmosféru so spoločným stolovaním a s oblečením, ktoré nenosíme v bežné dni.

Kto vie sláviť, rád sa nechá obohatiť kultúrnym podujatím. Kto vie sláviť, vie prijímať i dávať nezištné dary bez kupovania si priazne. Johann Wolfgang Goethe by k tomu len poznamenal, že život je veľmi krátky na to, aby sme pili nekvalitné víno...

Byť na svadbe Syna znamená vstúpenie do spoločenstva s Otcom, ktorý túto svadbu pripravil a zaplatil. Mocní Izraela však majú toľko výhrad voči príchodu Krista a hlavne protestujú, keď je označený za Božieho syna. Preto im Kristus týmto podobenstvom odpovie, že keď dajú prednosť iným veciam a ostanú bez neho, zostanú mimo svadobnej sály.

Vtedy Kristus spustí záchranu pre všetkých ľudí. Každý človek môže odpovedať slobodne na jeho ponuku tým, že sa dostaví a bude na ňom vidieť, že po tejto hostine túži a očakáva i prijíma Ženícha s jeho nevestou, cirkvou. Tá môže byť pre svet pozvaním k milému prekvapeniu, nie len vytrvalým súperom, antagonistom, ktorý dokáže maximálne kritizovať a hrýzť.

Kto sa zabaví na svadbe? Ten, kto na ňu príde s dobrou náladou, s chuťou zatancovať si a pekne oblečený. Kto príde s „veľkopiatkovou“ tvárou, tomu nebude chutiť jesť. A pokazí náladu ostatným, tak ako človek z evanjelia bez svadobného odevu. Kto zažil premeneného Krista s premeneným odevom, spomenie si, že také isté krásne oblečenie dostal do výbavy pri krste.

Pápež František sa neunaví stále opakovať, že cirkev nerastie násilným prozelytizmom, ale príťažlivosťou. Túto atrakciu realizoval koncilový pápež Ján XXIII., ktorého spomienka nás obohatila v tomto týždni.

Svojou milou rečou sa vedel prihovoriť veriacim i neveriacim. Rozumeli mu obe skupiny. Cez neho sa Božia láska dotkla miliónov ľudí. Nehanbil sa, že pochádza z roľníckej rodiny. Vážili si ho moslimovia v Turecku i pravoslávni v Bulharsku. Zaujímal sa o sociálne problémy robotníkov, o väzňov i ľudí, ktorí žili pod útlakom rôznych ideológií.

Keď v roku 1934 opúšťal v Bulharsku službu nuncia, takto sa prihovoril pravoslávnym priateľom:

„Priatelia moji, nezabudnite na mňa, lebo stále zostanem úprimným priateľom Bulharska. V katolíckom Írsku podľa starobylej tradície na Vianoce rodina zapáli sviecu pred domom. Má posvietiť na cestu Jozefovi a Márii, aby vedeli, že tam býva rodina, ochotná prijať ich.

Kdekoľvek budem, aj na konci sveta, každý Bulhar, ktorý sa ocitne ďaleko od svojho domova a pôjde okolo môjho domu, nájde pred ním zapálenú sviecu. Ak zaklope, dvere sa otvoria, pre katolíka aj pravoslávneho. Stačí povedať, že prichádza brat z Bulharska. Bude vítaný a nájde v mojom dome príjemnú a milú pohostinnosť. Je to pozvanie pre všetkých ľudí dobrej vôle.“