Minizamyslenie Od hypermarketu k studni

Kým prví traja evanjelisti zaradili Ježišov incident v chráme až na koniec svojich spisov, tesne pred jeho súdny proces, v ktorom hral významnú rolu (Mk 14, 57 – 58), Ján ho predsunul hneď na začiatok.

Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ (Jn 2, 13 – 22)

Tým evanjelista hneď v úvode hovorí na rovinu, že v Ježišovi prichádza niečo úplne, „od podlahy“ nové. Bude to učenie, ktoré chce poslať doterajší rutinný, skostnatený systém do prepadliska dejín.

Celý ten hypermarket v chrámovom priestore bol pritom potrebný a potvrdený Zákonom. Aby ľudia nemuseli niesť na pleciach obetného baránka alebo pár hrdličiek v klietke desiatky kilometrov, mohli si ich pohodlne kúpiť. A ešte predtým si v zmenárni vymenili cisárske peniaze za „čistú“ chrámovú menu.

Ježišov úder naznačoval, že nič z toho už nie je potrebné. A keď rozbúral pulty, dostal sa k podstate. Jeruzalemský chrám bol rozdelený na jednotlivé nádvoria – od nádvoria pohanov cez miesto, kde sa mohli schádzať ženy, miesto pre veriacich mužov až po svätyňu, do ktorej mohol vstúpiť iba veľkňaz. Ježiš s bičom v ruke naznačil aj zbúranie tohto kastovníckeho systému.

Aká oblažujúca musela byť živá voda v podobe slov: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme, (...) keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“ (por. Jn 4, 21. 23). Povedal ich Samaritánke pri studni, ktorá by v jeruzalemskom chráme musela zostať v sektore pohanov. V Ježišovi sa môže Bohu pozerať z tváre do tváre. Bez nutnosti obetných zvierat, zmenární a putovania. Aj v tom tkvie fantastická Ježišova zmena. (Jozef Husovský)