Slávnosť Krista Kráľa Ježiš Kristus nepotrebuje intronizáciu, pre kresťanov je kráľom od počiatku

Liturgická slávnosť Krista Kráľa uzatvára cirkevný rok, týždeň po nej sa Adventom začína nový liturgický rok.

Samotný sviatok zaviedol v roku 1925 pápež Pius XI. a pôvodne sa slávil v poslednú októbrovú nedeľu. Vtedajší Svätý Otec tiež nariadil, aby sa vo všetkých farnostiach sveta v tento deň obnovilo zasvätenie božskému Srdcu Ježišovmu. Pápež potom urobil to isté 31. decembra 1925. Ten rok bol tiež v cirkvi svätým, respektíve jubilejným rokom.

„Týmto zmenil dovtedajšiu prax zavedenú jeho predchodcom svätým Piom X., ktorý nariadil, aby sa zasvätenie Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu vykonávalo pred vyloženou Sviatosťou oltárnou v deň slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Pius XI. toto zasvätenie presunul na novoustanovenú slávnosť Krista Kráľa a na slávnosť Božského Srdca nariadil vykonať verejné odprosenie za hriechy spoločnosti,“ približuje liturgista Štefan Fábry.

Kňaz Daniel Dian v archívnom texte publikovanom v Duchovnom pastierovi dopĺňa, že tento sviatok bol vyhlásený aj ako odpoveď na šíriaci sa sekularizmus.

Pius XI. v encyklike Quas primas (1925) vyznáva, že on sám bol naplnený potešením, keď v Chráme svätého Petra po vyhlásení šiestich vyznávačov a panien za svätých nesmierne množstvo veriacich prevolávalo pri ďakovnom chválospeve: „Ty si Kráľ slávy, Kriste!“

Kristovo kráľovstvo presahuje všetky ľudské kráľovstvá

Okrem toho na jubilejný rok 1925 pripadlo 1 600. výročie Nicejského snemu, ktorý sa konal v roku 325 a ktorý slávnostne vyhlásil a ako článok viery predložil jednopodstatnosť jednorodeného Syna s jeho Otcom. Tento snem taktiež vložil do Vyznania viery slová: „A jeho kráľovstvu nebude konca.“

„Pretože tento svätý rok veľmi prispel k oslave Kristovho kráľovstva, zakončíme ho tým,“ hovorí Pius XI., „že zavedieme do cirkevnej liturgie zvláštny sviatok Pána nášho Ježiša Krista Kráľa.“

Po reforme liturgického kalendára bol sviatok Krista Kráľa preložený na poslednú nedeľu v období cez rok.

V kolekte, teda v modlitbe dňa, ktorú sa kňaz modlí na záver úvodných obradov omše pred čítaniami, sa okrem iného píše: „Daj, aby sa všetko tvorstvo, vyslobodené z otroctva hriechu, podrobilo tvojej božskej moci a bez prestania ťa oslavovalo.“

Štefan Fábry poukazuje na to, že ide o text vytvorený po Druhom vatikánskom koncile a vyjadruje viaceré skutočnosti. V prvom rade uznáva, že Kristovo kráľovstvo presahuje všetky ľudské kráľovstvá a dotýka sa všetkého, čo existuje.

A čo je to teda Božie kráľovstvo?

„Kráľovstvo je územie, priestor, ale aj vzťahy, teda všetko to, čo patrí pod právomoc kráľa, panovníka. Preto pojem Božie kráľovstvo vyjadruje všetko, čo je podriadené Bohu, o čom Boh rozhoduje: je to náš život, je to ,osud‘ sveta, národov, krajín, je to čas, naša minulosť, budúcnosť, teda aj to, čo človeka presahuje. Tento text teda vyjadruje prosbu, aby všetko stvorené uznalo, že jediným Pánom je Boh a nikto iný,“ vysvetľuje kňaz Žilinskej diecézy.

Podľa Fábryho spomínaná modlitba, ktorá vystihuje podstatu tohto sviatku, poukazuje aj na to, že podmienkou, aby tvorstvo uznalo Božiu vládu, je vyslobodenie z otroctva hriechu.

„Koreňom všetkých hriechov je pýcha, ako to vyjadrili starí cirkevní otcovia. Iba ten, kto má v sebe pokoru a nepovyšuje sa, teda nemyslí si o sebe, že je ako boh – čo bol prvotný hriech –, dokáže uznať, že Pánom jeho života je Boh.“

Treťou časťou kolekty je túžba po tom, aby všetko živé, stvorené, existujúce nielen uznalo Boží majestát, ale bolo vďačné za dar života, existencie či všetkých talentov.

„Slávnosť Krista Kráľa nám pripomína, že všetky tajomstvá Kristovho života a života svätých, ktoré sme celý rok slávili, vrcholia v uznaní, že Kristus je pravý Boh, že ,bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo‘ (Jn 1, 3) a že my všetci sme Bohom pozvaní k tomu, aby sme sa v pokore pred ním sklonili a oslavovali ho za všetko stvorené, čoho súčasťou je aj náš život,“ uzatvára Fábry.

Aj odpoveď na roztržky a sebeckú lásku

Daniel Dian pripomína, že podľa pápeža Pia XI. je zvykom nazývať Krista Kráľom pre najvyššiu dokonalosť, ktorou vyniká nad všetkými tvormi:

„Týmto spôsobom je Kristus Kráľom nad rozumom človeka (latinsky in mentibus hominum), pretože on je pravda sama a všetci ľudia musia od neho čerpať pravdu a poslušne ju prijímať. Kristus je Kráľom nad vôľou človeka (lat. in voluntatibus hominum), pretože Kristus svojím vnútorným vedením a vnuknutím podrobuje našu slobodnú vôľu svojej vôli, a tým nám dodáva nadšenie k najušľachtilejším úkonom.“

Daniel Dian vysvetľuje, že Ježiš je Kráľom sŕdc pre svoju „lásku, ktorá presahuje každé poznanie“ (Ef 3, 19). Je zrejmé, že kráľovské meno a kráľovská moc prináleží Kristovi ako človeku aj vo vlastnom zmysle slova.

„V súvislosti s Kristom je intronizácia vrcholný nezmysel, nikdy neboli obdobia, žeby sme Krista za kráľa nepovažovali.“
Štefan Fábry, liturgistaZdieľať

Pius XI. v spomínanej encyklike vysvetľuje, že sviatok Krista Kráľa zaviedol aj preto, „aby kresťanská spoločnosť hojnejšie prijímala tieto vzácne prednosti a aby si ich natrvalo uchovala, musí sa čo najviac rozšíriť náuka o kráľovskej dôstojnosti nášho Spasiteľa. Nato sa však nezdá nič užitočnejšie než ustanovenie vlastného a zvláštneho sviatku Krista Kráľa“.

Daniel Dian si všíma, že v desiatej časti encykliky je zrejmý hlavný dôvod Pia XI. pre ustanovenie sviatku Krista Kráľa:

„Všade je rozosiate semeno nesvornosti a sú medzi národmi vzplanuté plamene nenávisti a sporu, ktoré ešte veľmi zadržujú obnovu pokoja: je rozšírená bezuzdná žiadostivosť, ktorá sa nezriedka zakrýva rúškom všeobecného blaha a lásky k vlasti, a z toho vznikajú roztržky medzi občanmi a ona slepá a bezuzdná sebecká láska, ktorá nehľadá nič iné ako vlastný prospech a zisk a podľa toho hodnotí všetko ostatné: je celkom rozvrátený rodinný pokoj zabúdaním na povinnosti a nedbanlivosťou; jednota a pevnosť rodiny je otrasená; a nakoniec ľudská spoločnosť je rozvrátená a rúti sa do záhuby.“

Podľa vtedajšej hlavy cirkvi vzbudzuje sviatok Krista Kráľa živú nádej, že sa „ľudská spoločnosť šťastne vráti k najmilšiemu Spasiteľovi“.

Tým, že sa tento sviatok dostal na koniec liturgického roku, vyzdvihuje sa aj jeho eschatologický charakter (grécky eschaton – týkajúci sa posledných vecí a udalostí).

Intronizácia Krista nedáva zmysel, skôr zasvätenie sa

V posledných dňoch sa na Slovensku hovorilo o žiadosti štátneho tajomníka ministerstva kultúry Štefana Kuffu o intronizáciu Krista za kráľa Slovenska.

Slovník súčasného slovenského jazyka slovo intronizácia definuje ako „uvedenie kráľa, cisára na trón alebo pápeža, prípadne biskupa na pápežský (biskupský) stolec, predpísaný rituál spojený s preberaním tejto moci“.

„V súvislosti s Kristom je intronizácia vrcholný nezmysel, nikdy neboli obdobia, žeby sme Krista za kráľa nepovažovali, a nikdy nenastal nejaký okamih, odkedy sme ho za kráľa začali považovať. Lebo on kráľom je a to je fakt. Ľudovo povedané, Kristus sedí na tróne od počiatku. Intronizácia znamená, že Kristus nebol kráľom a od istého momentu ho za kráľa považujeme,“ vysvetľuje liturgista Fábry.

Dodáva, že ak správne pochopil štátneho tajomníka počas Trnavskej novény, tak skôr mal na mysli vykonanie nejakého úkonu zasvätenia, prípadne vyhlásenie Krista za kráľa Slovenska.

Podľa kňaza by však vyhlásenie Krista za kráľa nič neznamenalo pre neveriacich ľudí alebo pre tých, ktorí veria v niečo iné.

Pojem zasvätenie je najčastejšie používaný vo vzťahu k Panne Márii v rôznych podobách, ako zasvätenie, odovzdanie sa, zverenie sa podobne. Definuje sa ako obetovanie seba samých Bohu.

Takto to uvádza dokument Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí s názvom Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii v bode 204. Zároveň upresňuje, že znakom zasvätenia je úplnosť a trvácnosť, po ďalšie, že zárukou zasvätenia je zásah (pôsobenie) cirkvi, a do tretice, že základom zasvätenia sú sviatosti krstu a birmovania.

Čo teda znamená zasvätiť sa Bohu alebo Kristovi (Kráľovi)?

Štefan Fábry odpovedá, že rozvinúť vo svojom živote to, čo sa začalo pri iniciácii, teda začlenení sa do cirkvi sviatosťami krstu a birmovania: jednoducho, byť Boží.

„Zasvätiť sa Kristovi preto môže len každý sám, je to úkon vôle, slobodného rozhodnutia žiť v Bohu a žiť s ním,“ pokračuje liturgista. Ak podľa neho hovoríme o „zasvätení krajiny“, vyjadrujeme tým túžbu, aby sa všetko toto naplnilo v celom národe, v celej krajine, aby aj tí, ktorí vieru nemajú alebo podľa nej nežijú, spoznali krásu a dobrotu Boha a podriadili jej svoj život.

Ak teda niekto hovorí, že úkon intrornizácie má potvrdiť, že Kristus je Kráľ, nemôžme hovoriť o intronizácii, ale o zasvätení alebo o vyhlásení Krista za kráľa.

Navyše, v mnohých katolíckych kostoloch sa na slávnosť Krista Kráľa pri adorácii kňazi s veriacimi každoročne modlia modlitbu zasvätenia.