Minizamyslenie Odpúšťajme, bratia a sestry

Keď Ježiš včera vyliečil malomocného, vyprevadil ho so slovami: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor“ (Mk 1, 44a). Bol to posledný pacient, ktorého po celom Kafarnaume vyliečil. Mal znamenite odštartovanú cestu budovania vlastnej značky. Odmietol však byť hlavným akcionárom zdravotníckeho zariadenia Jesus Health Care.

Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ (Mk 2, 1 – 12)

Keby chcel pokračovať v tomto trende, ochrnutého by zaraz postavil na nohy. On mu však odpustil hriechy a tým zabŕdol do živnosti veľkňazov. Preto prišla taká nahnevaná reakcia farizejov. Kým lieči, dokážu to zniesť. Ale odpúšťať hriechy? To môže iba Boh prostredníctvom kňazov. Ježiš zašiel priďaleko.

Odpúšťanie hriechov totiž so sebou prinášalo nutnosť obetovania nejakého zvieraťa (Lv 4 – 5). A tie najlepšie časti patrili kňazom. „Veľkňazi síce na jednej strane horlia proti hriechom a ostro napádajú hriešnikov, no na druhej strane tajne dúfajú, nielen že ľudia budú aj naďalej hrešiť, ba dokonca že budú hojne páchať hriechy,“ píše ironicky Alberto Maggi v kapitole nazvanej Hrešte, bratia. Viac hriechov pre veľkňazov znamenalo viac mäsa, ale aj vína, múky a ďalších požívatín.

Ježiš teda nerobí to, čo je preňho ľahšie, ale to, čo je potrebné. Tí, ktorých tlačí kameň neodpustenia a nevyriešenia medziľudských sporov, vedia, že odpustiť je najťažšie. Ale aj to, že keď sa to podarí, je to najväčší zázrak. Ktorý môže urobiť nielen Ježiš, ale aj my sami. Odpúšťajme, bratia a sestry. (Jozef Husovský)