Minizamyslenie Vrchol zázrakov

Ktovie, aké znamenie očakávali predstavitelia „zlého pokolenia“ od Ježiša, keď ich nepresvedčilo ani vzkriesenie Jairovej dcéry (Lk 8, 40 – 56), naimského tínedžera (Lk 7, 11 – 17) či Lazára po štyroch dňoch v hrobe (Jn 11, 1 – 44). 

Keď sa schádzali zástupy, začal Ježiš hovoriť: „Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo. Lebo ako bol Jonáš znamením pre Ninivčanov, tak bude aj Syn človeka pre toto pokolenie. (Lk 11, 29 – 32)

Sám Ježiš pritom nebol fanúšikom toho, čo ľudia zvykli označovať slovom „zázraky“. „V jeho učení nie je priestor na senzačné zásahy zhora, ale pozýva na verné uskutočňovanie lásky dostupnej pre všetkých,“ píše biblista Alberto Maggi. 

Podľa iného biblistu Miroslava Varša práve v tom spočívalo jediné znamenie, ktoré bol a je Ježiš ochotný poskytnúť: „(Lukáš) vyzdvihuje reakciu (Ninivčanov) čisto na základe ohlasovaného slova a viery, teda bez toho, aby požadovali znamenia a zázraky.“

Znamenie už tu totiž dávno je. Prišlo v Ježišovi Kristovi a neustále prichádza v tých, ktorí napriek všetkému nerezignujú, ale podávajú pomocnú ruku, zdvíhajú, vlievajú nádej a svojím vlastným životom ukazujú, aké veľké veci im robí Boh (Lk 1, 49). 

Veľké veci sa dejú aj vtedy, keď sme unavení či strohí ako Jonáš (Jon 1, 3). Stačí, keď prejavíme aspoň „horčičné zrnko“ ochoty. Pretože nie naše krásne slová menia životy. Ale Boh skrze nás. A často ani netušíme ako. 

V tom spočíva vrchol všetkých zázrakov a znamení. (Jozef Husovský)