Z okna fary Ruda Smotera Ježiš je cesta. Nie diaľnica

Taliansky mních Enzo Bianchi, zakladateľ ekumenickej komunity v Bose, rád opakuje životné motto, ktoré ho naučil otec: „Môžeš byť v živote aj hladný, ale nezabudni kupovať knihy a prejdi si svet.“ 

Ak sa pozrieme okolo seba, ľudia, ktorí sú pre nás inšpiratívni, spĺňajú tieto kritériá. Pri čítaní kníh vedú tichý dialóg s predchádzajúcimi generáciami a spoznávaním sveta vystupujú zo svojho pohodlia.

Pápež František rád pripomína mladým, že nemajú byť „gaučovými“ kresťanmi s mobilmi v ruke. Jeho postoj rezonuje s mníchovým krédom. V jeho pozadí akoby sme počuli Ježišovo vyznanie, že je cesta, pravda a život. Nie diaľnica...

Dnes si cestovanie spájame s pohodlím – lietadiel, širokých ciest a vybudovaných odpočívadiel. Všetko rýchle a bezpečné. Pred dvetisíc rokmi vydať sa na cestu bolo spojené s dobrodružstvom. Nebolo isté, či sa dostanete tam, kam ste si zaumienili. Banky neexistovali, vedeli to aj banditi, preto radi striehli na majetok pútnikov. Ostať spať mimo múrov mesta bolo vysoko rizikové.

Keď sa Ježiš označil za cestu, vyjadruje tým svoje vlastné putovanie k nám od Boha Otca. Čím všetkým musel prejsť, aby natiahol „nový asfalt“ medzi nami a Bohom. Augustín sa výstižne vyjadril, že už nemáme výhovorku, pretože aj krívajúci človek sa môže vydať na túto cestu. Lebo ona prišla za ním.

Preto sa v Skutkoch apoštolov kresťania nazvú prívržencami cesty. Peter i Pavol neostali vo svojom pohodlí a vydali sa tam, kde ľudia Boha nepoznajú, kde ich môžu vysmiať ako Pavla na gréckom aeropágu.

Po covide sa udržiavacia pastorácia asi skončila. Transformuje sa na misijnú. Ľudia, ktorí sa nevrátili do kostolov a našich spoločenstiev sú pre nás výzvou. Objavujeme cestu k nim.

Kto dnes zakusuje Božiu prítomnosť? Ten, čo má mentalitu pútnika. Vydáva sa do rizika a v živote sa pohýna. Toto je mentalita novodobých misionárov. Vydať sa tam, kde ľudia nerozumejú kresťanským frázam. Bratislavský biskup Haľko kňazov inšpiruje, aby nečakali vo svojich pohodlných farách na ľudí. Preto chodí na námestie, do vlakov, na sociálne siete, aby tam našiel súčasných ľudí a priniesol im evanjelium.

Po covide sa udržiavacia pastorácia asi skončila. Transformuje sa na misijnú. Ľudia, ktorí sa nevrátili do kostolov a našich spoločenstiev, sú pre nás výzvou. Objavujeme cestu k nim. Znamená to však aj istú pokoru, pretože tam už neplatia cirkevné privilégiá, kde sa ohlasovateľ len dobre naje, rozkazuje a užíva si honor.

V posledných mesiacoch tento nomádsky prvok objavujem v prebiehajúcej školskej reforme. Bezradní učitelia dávajú nabok svoje staré prípravy na hodiny a putujú na iné školy, aby sa inšpirovali, čo platí pre terajšie generácie žiakov. Mnohí cestujú za hranice, aby spoznávali aj iné modely. Je zaujímavé počúvať skúsenosti jednej školy na východe z výmenného pobytu v talianskom regióne Toskánsko.

Všimli si, že naše deti vedia toho viac a triedy sú lepšie vybavené. V tom máme náskok. Ale zbadali, ako Taliani kladú dôraz na kultúru, umenie a hudbu. Toto je ich domácim pokladom a chcú, aby to rozvíjali aj deti. Môžeme sa len pýtať, či aj u nás je taká znalosť kultúrnych pamiatok i hrdosť na našu históriu.

Na ceste nášho života, na ceste histórie ľudstva a svätcov spoznávame Ježiša. Vtedy sa aj naša viera stáva viac kultúrnou, rozvinutou v čase a nebude len prázdnym moralizovaním, ako to vidíme v niektorých komentároch po smutnej udalosti na júlovej Pohode.