Slovo kňaza Otcovo srdce

„Moje drahé dieťa. Dovoľ mi osloviť ťa takto v nádeji, že raz budem môcť z tvojich úst počuť oslovenie, ktoré rozochvieva moje srdce. Dovoľ mi dúfať, že raz budem môcť byť pre teba otcom. 

Vzťah, to je to jediné, čo som si vždy prial, ale môj ľud často nepočúval na môj hlas a nedbal o mňa. Dovoľ mi dúfať, že ťa budem môcť zahrnúť nehou svojho srdca. Mojou radosťou bude, keď z nej prijmeš toľko, koľko sa jej do tvojho srdca zmestí.

Nájdime si spoločnú reč a privyknime si na spôsob nášho rozhovoru. Viem, že občas hovorím na tvoje pomery príliš potichu, ale privyknime si na našu komunikáciu. Nemám ťažkosť s počúvaním, nakláňam sluch k tomu, čo chceš povedať, a počúvam ťa rád. 

Ubezpečujem ťa, že počujem dobre aj vtedy, keď hovoríš celkom potichu. Hoci sa slová ešte len rodia v hĺbke tvojho vnútra, hoci slovo ešte nemáš ani na jazyku, ja už viem, čo chceš povedať. Chcem, aby si vedel, že nemám ťažkosť s počúvaním a ani so sluchom: dopočujem dobre to, čo si prosíš a s čím sa na mňa obraciaš.

Viem, že je mnoho otcov, ktorých nezaujímajú túžby ich detí. A viem, že je mnoho tých, čo sa nechávajú volať otcami, no s túžbami a potrebami detí sa neobťažujú. Ver mi, že tak to nemá byť.

Hovor mi, prosím, o svojich túžbach. Ja ich znesiem a nepoburujem sa nad nimi. Nerobím voči tebe krížovú výpravu s cieľom zničiť túžby: problémom nie je túžiť po niečom – problémom je netúžiť už po ničom. Rozumiem tvojim túžbam, aj keď im možno nerozumieš ty sám, a rozumiem im, keď im ty rozumieš, no musíš čeliť nepochopeniu okolia. 

Problémom nie je túžiť po niečom – problémom je netúžiť už po ničom.

Chápem tvoje túžby, lebo chápem teba. Ja ťa chápem. Rozprávaj mi o svojich túžbach: zaujímajú ma, lebo ma zaujímaš ty.

Netriedim tvoje prosby podľa stupňa vznešenosti: ak ma prosíš o chlieb, je to pre mňa rovnako dôležité, ako keď ma prosíš o to, aby som si poradil s bremenom tvojich vín. Viem, že si človek a že potrebuješ oboje. Aj ty pamätaj, že si človek: pamätaj, že je ním aj ten, kto potrebuje tvoje odpustenie. Buď teda človekom. Buď, prosím, tým, čím si.

Viem, že si klopal na mnohé gotické brány a veľakrát si za nimi našiel banalitu. Odtiahol si barokové brokáty a oľutoval si, že si tie závesy nenechal visieť, pretože oči ti slzili nielen pre zvírený prach. 

Viem, že za zrekonštruovanou fasádou sa môže skrývať priemerne fungujúca korporátna spoločnosť. Viem, že si klopal na steny svojho srdca a zostal si smutný, lebo si vždy našiel to, pred čím si utekal, z miest, na ktoré ťa tvoje srdce priviedlo.

A tak teraz prosím, hľadám a klopem ja. Dovoľ mi, prosím, bojovať o tvoje srdce a snažiť sa. Dovoľ mi ukázať ti, že som lepší a viac ako tvoja predstava o mne. Ja som lepší a ja som viac. Ja som.“