Najstaršie dejiny kresťanského kultu svätých

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Najstaršie dejiny kresťanského kultu svätých

Melone Altobellq: Cesta sv. Heleny do Jeruzalema

Svätí mučeníci, askéti, panny, vdovy, mnísi a biskupi v starovekej cirkvi.

Dejiny kresťanského uctievania svätých sa začali uctievaním svätých mučeníkov a mučeníc. Mučeníctvo bolo považované za najvyššiu formu nasledovania Ježiša Krista. Pretože mučeník zomrel v spoločenstve s Ježišom Kristom, dostal podiel na jeho večnom živote a slávu pri Bohu. Mučeníci sa tak stali pre veriacich nielen vzormi, ale aj orodovníkmi.

Polykarpovo umučenie

Prvým svedectvom o ranocirkevnom uctievaní mučeníkov je Martyrium Polycarpi (*160). V tejto správe o mučeníckej smrti smyrnianskeho biskupa sv. Polykarpa (†155) sa násilné zomieranie a smrť pre kresťanskú vieru chápe ako „podanie svedectva“ (gr. martyría) a popravený ako „svedok“ (gr. mártys). Do kontextu martyrológie patrí aj titul „vyznávač“ (gr. homolegétes, lat. confessor). Keď pojem mártys bol už vyhradený pre tých, ktorí dosvedčili vieru vlastnou krvou, tak kresťania, ktorí počas prenasledovania veľmi trpeli, ale prežili, boli nazývaní „vyznávači“.  

Smyrnianski kresťania získali pozostatky svojho popraveného biskupa a „pochovali ich na dôstojnom mieste“ (18,2). Vo výročný deň svätcovho umučenia sa schádzali pri jeho hrobe, aby oslavovali jeho svedectvo pre vieru a pripravovali veriacich na prípadné martýrium. Podľa K. S. Franka (Lehrbuch der Geschichte der Alten Kirche, Schöningh 2002, s. 86) táto spätosť s miestom a časom predstavuje pokračovanie tradície antického kultu mŕtvych. Podľa T. Baumeistera (Herders Lexikon der Heiligen 2011, s. 364) nie je vylúčené, že kresťania pestovali antický zvyk prinášať k hrobu jedlo (refrigerium).

Frederick Sandys: Mladý martýr.

Počiatky martyrologickej literatúry

V starovekej cirkvi boli mučeníci oslavovaní aj literárne. Prvým dôkazom je už spomenuté Polykarpovo umučenie (*160). Pri dielach z nasledujúceho obdobia je možné rozlišovať dva literárne druhy: Martyrium alebo Passio, ktoré predstavuje rozprávanie o celkovom utrpení a smrti a je správou a výkladom o tom, čo sa udialo. Druhým literárnym druhom sú Acta – protokol z pojednávania, ktorý vytvára dojem, že ide o autentický zápis a presné podanie súdneho pojednávania. No v skutočnosti je historický len fakt pojednávania. Údajný protokol plní skôr funkciu kresťanskej apológie vo forme súdneho protokolu.

Kázne a legendy o mučeníkoch vznikali až po roku 313, keď cisár Konštantín Veľký  oficiálne povolil kresťanstvo ako náboženstvo v Rímskej ríši. V predkonštantínovskej cirkvi vznikali povzbudzujúce spisy pre trpiacich kresťanov, aby vytrvali a podstúpili nastávajúce martýrium. Najznámejšie príklady predstavuje spis Ad martyres od Tertuliána (†220) a Exhortatio ad martyrium od Origena (†254).

Zlatý vek kultu mučeníkov

Cisári 4. storočia počnúc Konštantínom Veľkým podporovali rozvoj úcty mučeníkov v liturgii ríšskej cirkvi a financovali výstavbu chrámov pri hroboch mučeníkov. Hroby boli upravované na priestranné pamätné miesta, takže vznikali atraktívne svätyne na okraji miest, ktoré sa potom stávali centrami nových sídlisk.

Vo 4. storočí si miestne cirkvi začali vymieňať zoznamy mučeníkov a napokon tie väčšie si vytvorili vlastné kalendáre svätých (martyrológia). V rímskej oblasti bolo najznámejším dielom tohto druhu Martyrologium Hieronymianum (*431). V byzantskej oblasti bol rozšírený chronologicky neskorší Konštantínopolský synaxár.

Prenášanie kostí mučeníkov

Už v období prenasledovania kresťanov sa prenášali kosti mučeníkov na miesta, ktoré boli pre uctievanie spôsobilejšie alebo nemali vlastných mučeníkov. Exhumácie a prenášania sa ocitali v konflikte s antickým právom, ktoré chránilo nedotknuteľnosť hrobu. Tieto zákony museli byť v ojedinelých prípadoch anulované alebo boli jednoducho obchádzané, aj keď cisárske zákonodarstvo naďalej zdôrazňovalo posvätnosť hrobu.

Najstarším svedectvom o takejto translatio je prenesenie relikvií sv. mučeníka Babylu v polovici 4. storočia do antiochijského predmestia Dafnis. V roku 356 dal cisár Konštancius (†361) preniesť relikvie svätých Timoteja, Andreja a Lukáša do Chrámu dvanástich apoštolov v Konštantínopole. Na Západe vykonal prvú translatio milánsky biskup Ambróz Milánsky (kosti sv. mučeníkov Gerváza a Protáza). Nájdeniu relikvií mučeníkov často predchádzali zázračné udalosti: videnia a sny.

Pochovávanie v blízkosti mučeníkov

Novovytvorené spomienkové miesta mučeníkov podporovali depositio ad sanctos: pochovávanie zosnulých v blízkosti hrobu mučeníka, aby získali mocného orodovníka pri Bohu. V tomto presvedčení si napríklad cisár Konštantín Veľký (†337) dal pripraviť hrob v Chráme dvanástich apoštolov v Konštantínopole.

Delenie tiel mučeníkov

Pretože súkromná zbožnosť si žiadala zaopatriť chrámy relikviami, postupom času sa stalo obvyklým delenie tiel mučeníkov. Starovekí kresťania verili, že hoci ide len o časť kostí, aj tak je v nich prítomný celý mučeník, takže takýmto spôsobom sa mohla jeho moc znásobovať. Za relikviu sa považovalo aj to, čo pochádzalo z blízkosti hrobu (zemina či olej z lámp), alebo čo prišlo do kontaktu s mučeníkovým telom (relikvie z dotyku). Dopyt po relikviách bol nesmierny.

Paul Delaroche: Kresťanská martýrka utopená v Tibere počas Diokleciánovej vlády.

Zázračná moc relikvií

Kresťania všetkých stavov sa zverovali pod ochranu relikvií, ktorým sa viac a viac  pripisovala zázračná moc. Biskup Germanus z Auxerre (†448) nosil stále so sebou kapsu s relikviami.

Nekrvaví mučeníci

Počnúc 4. storočím, keď už kresťanstvo nebolo prenasledované a prakticky sa skončilo obdobie mučeníkov, začal byť okruh uctievaných svätých rozširovaný najskôr o askétov, panny a vdovy, pretože v tom čase bola askéza považovaná za „celoživotné martýrium“. Mníšsky život ako nekrvavé martýrium je zreteľne vykreslený v rozprávaniach o živote sv. Antona Veľkého (†356) a sv. Martina z Tours (†397).

V ďalšom kroku bol okruh svätých rozšírený o významných biskupov, ktorých svätosť sa preukázala v príkladnom spravovaní úradu. Starovekí kresťania uctievali aj anjelov (zvlášť sv. Michala) a veľké postavy Starého zákona: patriarchov a prorokov považovali za kresťanov pred Kristovým príchodom. Starozákonní mučeníci medzi prorokmi, zvlášť makabejskí bratia, boli považovaní za Kristových svedkov v anticipovanom mučeníctve. 

Podľa K. S. Franka (Lehrbuch, s. 356) kresťanské uctievanie svätých nemožno pochopiť bez toho, aby sme vzali do úvahy náboženské predstavy antiky (pohanský kult hrdinov, židovské „hroby svätých“: hroby prorokov, ktorí zahynuli násilnou smrťou). Kresťanská úcta svätých sa koncentrovala na príkladný život svätých. V súvislosti s askézou alebo konaním zázrakov boli svätí oslavovaní ako hrdinovia kresťanského života. Kázne o svätých a hagiografická literatúra zdôrazňovali exemplárnosť svätých pre zbožný a mravný život, ich orodovanie a ochranu (svätý ako advocatus a patronus).  

Dobové svedectvá od najväčšieho západného cirkevného otca

Vo svojom apologetickom diele Boží štát Augustín (†430), biskup v severoafrickom Hippo, približuje pohanom charakter kresťanského uctievania mučeníkov (8,27):

„Uctievame ich pamiatku ako pamiatku Božích ľudí, ktorí až do svojej smrti bojovali za pravdu, aby po premožení falošného a vymysleného pohanského náboženstva ostalo zjavným pravé náboženstvo... Vari už niektorý veriaci počul niekedy kňaza stojaceho pri oltári, postavenom na Božiu slávu nad telom mučeníka, modliť sa: ‚Svätý Peter, svätý Pavol, svätý Cyprián, obetujem ti obetu?‘ Pri ich pamiatkach sa obetuje samému Bohu, ktorý ich stvoril aj ako ľudí, aj ako mučeníkov a pripojil ich do spoločenstva svojich svätých anjelov, aby sme sa pri obnovovaní ich pamiatky aj sami povzbudili dosahovať takú odmenu a palmu víťazstva.“

V Božom štáte Augustín prináša aj dobové svedectvo o zázračných udalostiach, ktoré sprevádzali objavenie relikvií milánskych mučeníkov Gerváza a Protáza (22,8): „Zázrak, ktorý sa stal v Miláne, keď sme tam bývali, keď slepý náhle nadobudol zrak, mohol sa stať známym mnohým ľuďom, lebo aj mesto je dosť veľké a aj cisár tam vtedy bol prítomný, pričom svedkom bolo veľké množstvo ľudu, ktorý si prišiel uctiť pozostatky mučeníkov Gerváza a Protáza. O tých pozostatkoch nikto predtým nevedel ani miesto nikto bezpečne nepoznal, len keď biskup Ambróz dostal o tom vo sne zvesť, pozostatky na našli. Pri nich sa ten slepý zbavil dávnych temnôt a uvidel denné svetlo.“

 

Foto: wikimedia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo