Slovo kňaza Dôležitý som, no svet bezo mňa nespadne

Chcem veriť tomu, že interpretáciu Pánových slov „Vy ste soľ zeme a svetlo sveta“ neposuniem svojím nasledujúcim uvažovaním do nejakej scestnej roviny. Pán si z diapazónu rôznych predmetov a skutočností vyskytujúcich sa na zemskom povrchu určite mohol vybrať naozaj čokoľvek, aby opísal, čím sú jeho učeníci. A hoci rozumiem, že soľ a svetlo majú v biblickej symbolike svoje konkrétne významy, zdá sa mi zaujímavé aj z iného dôvodu neprehliadnuť, že Kristus o nás učeníkoch hovorí práve ako o soli a o svetle.

Taká soľ a také svetlo sú už zo samej povahy niečo – ako by som to vyjadril? – niečo, čo sa síce dá deliť na nejaké menšie celky alebo čiastočky, ale napriek tomu Pán na charakterizovanie učeníkov použil jednoducho „soľ“ a „svetlo“.

Svoje auditórium zároveň oslovuje celé súčasne prostredníctvom „vy“. Neobracia sa na každého zvlášť, ako keď o niečo neskôr v tejto reči na hore hovorí napríklad o postupe pri prinášaní darov a nabáda dať si pred realizáciou zbožných úkonov najprv do poriadku vzťahy: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“

Aby som bol konkrétnejší, mám na mysli, že Pán povedal: „Vy ste soľ zeme a svetlo sveta“ a nepovedal: „Ty si zrniečko soli, soľný kryštálik pre zem“ alebo „Ty si svetelný lúč sveta“ či „Ty si fotón na osvetlenie zemegule“.

Tak ako je v nádobke so soľou dôležité každé zrnko soli a v lúči svetla každý fotón, aj v spoločenstve Kristových učeníkov je dôležitý každý jeden z nich. A pravdu o tom, že každý je dôležitý, je potrebné vyvažovať iným uhlom pohľadu na tú istú realitu, a to tým, že dôležitý je naozaj každý. Takto sa potom nestane, že pri priveľkom zdôrazňovaní svojej vlastnej osoby a svojej vlastnej úlohy zabudnem na to, že osoba a úloha niekoho iného je tiež podstatná.

Môže sa totiž ľahko pritrafiť, že božskú pravdu o mojej jedinečnosti, o tom, že Boh koná a stará sa o mňa tak, ako keby na svete nebolo nikoho iného, nahradí diabolská lož o mojej exkluzivite a budem konať a správať sa tak, ako keby na svete nebolo nikoho iného.

Ak to znesiem, môžem si obraz soli a svetla priblížiť trošku plastickejšie a drsnejšie aj z opačného konca: možno sa nemusím brať až tak vážne, akoby bezo mňa mal spadnúť svet, pretože vo všetkej tej soli som napokon iba jedným zrnkom a vo všetkom tom svetle som iba jedným fotónom.

Soľ obvykle nenarobí až tak veľa hluku, keď dochucuje jedlo. Jednoducho sa rozpustí. A svetlo tiež zvyčajne nepočuť, keď si za bieleho dňa rezko vykračujeme po ulici: ani si neuvedomíme, že nenarážame do múrov, lebo vidíme, kam ideme.

Jediný kryštálik soli jedlo neochutí, no aby sme niečo osolili, musí byť každé zrnko soli slané: bolo by zbytočné sypať niekam hoci aj haldy soli, keby v nej boli iba dve-tri zrnká soli schopné dodať chuť. Moja slanosť a moje svetlo má dosah na celok, a preto sa nemôžem vyhovárať, že mňa sa chuť soli a intenzita svetla netýka, ale nemôžem sa tváriť, že ak je soľ slaná a svetlo svieti, je to iba vďaka mne.

A tak teda nebudeme, samozrejme, popierať význam každého učeníka jednotlivo, to určite nie. No zdá sa mi dôležité toto všetko povedať, lebo sa dá ľahko zabudnúť na spoločenstvo a pri poukazovaní na jednotlivca sa môže stať to, že zrazu budem domnelým stredom kozmu aj v duchovných veciach: najdôležitejšie budú moje modlitby potrebné na získanie milostí pre mňa, moje pobožnosti na moje úmysly a môj výkon v mojom duchovnom živote, kde už ani pre dobrého Boha nezostane až tak veľa priestoru.

Dokonca aj moje hriechy budú najdôležitejšie: hoci aj najmenší domnelý z nich budem považovať za väčšiu tragédiu ako to, že jednorodičovská domácnosť nemá na zaplatenie nájomného pre nespravodlivosť systému, ktorá ma pri mojej zameranosti na seba samého už však vôbec nevyrušuje a ktorú krátkozrako prehliadam.

Moja slanosť má dosah na celok, no ak je soľ slaná, nie je to iba vďaka mne. Možno mi takýto postoj môže byť prevenciou proti nákaze narcizmu. Pri nej infikovanému jedincovi stúpa do hlavy horúčka nenahraditeľnosti a prepadá do blúznenia o vlastnej nadradenosti nad inými. Ak okolie nie je úspešne zaočkované evanjeliovým postojom, môže sa v ňom nákaza šíriť ďalej: nezriedka je potom možné pozorovať fenomén, že zasiahnutí jedinci utvrdzujú iného infikovaného v jeho delíriu o superiorite a výnimočnosti.

Takáto folie à deux je tiež prejavom malnutrície Božím slovom. Jedinci, ktorých ľudská a duchovná konštrukcia je dostatočne spevnená evanjeliovými postojmi, nemajú tendenciu podporovať samozvaných guruov, prípadne takých vyhľadávať alebo vytvárať. Oni ich skôr odhalia, a to ešte skôr ako ostatní.

Moja slanosť a moje svetlo má dosah na celok, a preto sa nemôžem vyhovárať, že mňa sa chuť soli a intenzita svetla netýka, ale nemôžem sa tváriť, že ak je soľ slaná a svetlo svieti, je to iba vďaka mne. Veď vo všetkej tej soli som napokon jedným zrnkom a vo všetkom tom svetle som jedným fotónom.

Možno sa nemusím brať až tak vážne, akoby bezo mňa mal spadnúť svet. Možno sa stačí jednoducho rozpustiť a pridať chuť a potichu osvetliť kúsok sveta okolo seba.