Minizamyslenie Môžeme si za to sami?

Podobenstvo o vinohradníkovi, viniči a ratolestiach sa začína fantasticky. Víno je predsa symbolom niečoho príjemného, pozvania na posedenie, hostinu, rozprávanie, vzťah.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia.“ (Jn 15, 1 – 8)

Už pri druhej vete však akoby Ježiš zmrazil úvodné vínne nadšenie. Hovorí o čistení a dokonca odrezávaní ratolestí. A to je proces, ktorý bolí aj tých, ktorí prinášajú ovocie. Prečo? Prečo musí byť bolesť vždy prítomná v kresťanskom živote? Čo sme komu urobili, že musíme trpieť?

Nepoznáme uspokojivú odpoveď. Vieme však, že človek, ktorý celý život sedí pri vínku, s ľahkosťou prepláva svojím životom, nepochopí tých, ktorí trpia. Často hovorí: „Môžete si za to sami.“ Lenže my vieme, že si za to neraz nemôžeme. Utrpenie, bolesti, kríže, krízy vstúpia do nášho života nepozvane.

Na druhej strane tí, ktorí si prešli životným peklom bolesti, sú schopní pochopiť tých, ktorí ním práve prechádzajú. A ani im nenapadne povedať: „Môžete si za to sami.“ Skôr povedia: „Nemám pre teba recept, ale som tu s tebou.“ A už to je terapeutické a liečivé.

„Veľké pravdy života nám pomôže pochopiť iba veľká láska alebo veľká bolesť,“ často zdôrazňuje Richard Rohr. A Ježiš k tomu dodáva, že život nás bolí aj preto, aby sme prinášali ovocie. Už tým, že pochopíme bolesti iných. (Jozef Husovský)