Sv. Brigita Švédska V šľapajach Boha, ktorý vstúpil do našich stôp

Pápež Ján Pavol II. v roku 1999 vyhlásil sv. Brigitu Švédsku za spolupatrónku Európy.

Zdôvodnil to slovami: „V mimoriadne kritickom okamihu dejín cirkvi sa zapojila do budovania jej spoločenstva. Z Brigity vyžaruje prorocká sila. S istou otvorenosťou hovorí ku kniežatám a k pápežom. V záujme mravnej obrody kresťanstva a duchovenstva nešetrí prísnymi napomenutiami.“

Brigita, alebo Birgitta, sa narodila okolo roku 1303 vo Finste pri Uppsale. Bola dcérou Birgera Perssona, správcu a provinčného sudcu, a Ingeborg Bengtsdotterovej. Obaja jej rodičia mali v príbuzenstve niekoho z kráľovských alebo vysokopostavených rodín.

Jej otec bol jedným z najväčších vlastníkov pozemkov, a teda najbohatších ľudí. To mu však spolu s jeho manželkou nebránilo prežívať svoju zbožnosť, a to nielen modlitbami a pôstami, ale aj darovaním svojho bohatstva chudobným.

Tomu všetkému sa Brigita učila od svojich rodičov od útleho detstva. Podľa životopiscov už ako sedemročná prežila svoj prvý mystický zážitok. Na jej veľké vzdelanie a pevnú vôľu, ktorá ju po celý život charakterizovala, mala obrovský vplyv jej teta, ktorá po smrti Brigitinej matky (okolo roku 1315) zaujala jej miesto.

V roku 1316 sa ako trinásťročná vydala za osemnásťročného Ulfa Gudamarssona. Ulf bol dobrý a zbožný muž, s ktorým Brigita prežila šťastné manželstvo. To bolo požehnané ôsmimi deťmi, z ktorých bola dcéra Katarína svätorečená.

Jej vzdelanie, dobročinnosť a vôbec život ju priviedol aj do vzťahu so vzdelanými teológmi, ako bol Mikuláš Hermanni, neskorší biskup v Linköpingu, Matúš, kanonik z Linköpingu a jej spovedník, Peter, prior z Alvastry, a Peter Magister, jej spovedník po Matúšovi.

Neskôr ju kráľ Magnus Eriksson požiadal, aby robila sprievodkyňu a hradnú dámu jeho mladej manželke a kráľovnej. Brigita súhlasila a jej pobyt na kráľovskom dvore bol aj základom jej prehľadu v politike, etikete a vôbec pomerov medzi „ľuďmi moci“, čo jej neskôr pomohlo v „napomínaní“, o ktorom sa zmieňoval pápež Ján Pavol II.

V stredoveku bol veľmi obľúbený spôsob pôstu a sebazaprenia v podobe pútí na významné miesta úcty k Bohu a svätým. Aj Brigita s manželom ich niekoľko absolvovali.

V rokoch 1341 – 1343 vykonali púť do Santiaga de Compostela. Na spiatočnej ceste postihla jej manžela ťažká choroba. Zotavil sa natoľko, že sa mohol vrátiť domov, krátko nato však zomrel v cisterciánskom kláštore Alvastra vo Východnom Götlande.

Brigita sa po smrti svojho manžela už nevydala, ale začala žiť život modlitby a askézy. Prvé roky žila v malom domčeku pri kláštore, v ktorom zomrel jej manžel. Stále prežívala mystické stavy a vízie, ktoré si zapisovala. Jej spovedník ich preložil do latinčiny a tieto zjavenia sa v stredoveku tešili veľkej úcte.

Zároveň sa však začala angažovať aj „v politike“. Písala anglickému a francúzskemu kráľovi a vyzývala ich na ukončenie dlhoročnej vojny. Zároveň vyzvala pápeža, aby sa vrátil z Avignonu do Ríma. Keď sa mocní muži nemali k činom, vzala opraty zodpovednosti do rúk silná žena.

Kráľ Magnus Eriksson jej venoval pozemok pri jazere Vättern. Brigita sa na ňom rozhodla založiť kláštor Kongregácie Najsvätejšieho Spasiteľa (brigitíni a brigitínky). Išlo o novátorský projekt. Toto rehoľné spoločenstvo malo dve komunity – mužskú a ženskú –, ktoré žili oddelene a schádzali sa len pri liturgii v kostole alebo pri ťažších prácach.

Obe komunity mali mať spolu 85 členov (podľa 12 apoštolov a sv. Pavla plus sedemdesiatich dvoch učeníkov). Zaujímavosťou bolo to, že kláštor nemal predstaveného, ale predstavenú. Ženská časť podporovala mužskú modlitbami a mužská zase chránila ženskú a slúžila jej Eucharistiou.

Brigita sa roku 1349 vydala na ďalšiu púť – do Ríma, aby dosiahla potvrdenie nového rádu. Väčšinu cesty prešla bosá. Kardinál Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., o nej napísal, že „putovala v šľapajach Boha, ktorý vstúpil do našich stôp“.

Jej rehoľu však potvrdil až pápež Urban V., keď sa medzi rokmi 1367 – 1370 načas vrátil z Avignonu do Ríma.

Brigita sa od svojho odchodu do Ríma už nikdy nevrátila do Švédska. Neustále putovala po svete. Jej posledná púť smerovala do Svätej zeme na jar roku 1372. V Jeruzaleme však naplno prepukla jej choroba žalúdka a po návrate do Ríma 23. júla zomrela.

Bola pochovaná v kostole San Lorenzo v Panisperne. O niekoľko mesiacov jej deti Katarína a Birger prepravili jej telo do švédskej Vadsteny.

Svätá Brigita neochutnala ovocie svojej náboženskej ani politickej misie. To prišlo až po jej smrti. Nepodarilo sa jej uzmieriť kráľov, dosiahnuť trvalý návrat pápeža do Ríma, jej rehoľa bolo schválená veľmi neskoro. Všetko však prišlo neskôr.

„Brigitina cesta nám pripomína, že skutočný úspech sa často nachádza v odovzdaní sa vyššiemu povolaniu. Jej príbeh je svedectvom trvalej sily viery, vízie a ochoty nasledovať Boha tam, kam vedie, aj keď cesta vyzerá neisto,“ zhodnotil verbista páter Nilora.

Zdá sa, že tieto slová platia aj o dejinách rehoľného spoločenstva brigitínov po smrti jeho zakladateľky. Počas protestantskej reformácie v 16. storočí totiž z veľkej časti, najmä v Škandinávii, zanikli. V roku 1911 však sv. Alžbeta Hesselbladová, švédska zdravotná sestra a konvertitka, znovuzaložila vetvu rádu, ktorá má dnes domy v Európe, Ázii a Severnej Amerike.