Najstarší znalec islamu

Ján Damaský si vo svojej rozsiahlej tvorbe posluhuje väčšinou literárnych druhov bežných v dobovej teológii. Zaiste nemožno v ďalšom texte predstaviť všetky jeho diela, no prinajmenšom tie významnejšie zhodnotíme podrobnejšie a aspoň krátko spomenieme menšie diela, ktoré sú s nimi druhovo a obsahovo príbuzné.  Trilógia Prameň poznania od Jána Damaského bola stáročia najobľúbenejšou študijnou príručkou na kresťanskom Východe.

Prameň poznania

Dielo Prameň poznania (gr. Pege gnoseos), ktoré vo svojom konečnom znení obsahuje tri časti – Dialektika, Dejiny heréz, Výklad viery – pochádza bezpochyby od Jána Damaského, aj keď samotný autor podrobil jeho jednotlivé časti a celkové dielo opakovanej revízii. Otvorené zostáva, „v čom spočívala táto revízia, napríklad v zostavení trilógie zo samostatne napísaných častí alebo v prepracovaní jej jednotlivých častí. Podľa všetkého viaceré spisy Jána Damaského boli napísané nielen v definitívne hotovej forme, ale prekonali vývojové stupne a v týchto rozličných stupňoch boli aj šírené, takto aj jednotlivé časti diela Prameň poznania s ich dvojakými zneniami“ (1).

Príznačné je aj to, že Ján veľmi intenzívne siaha po vhodných prameňoch, pričom často preberá ich doslovné znenie. Zdá sa, že už pred rokom 723 existovala skorá verzia diela Prameň poznania, v ktorom tvorila kratšia verzia Dialektiky spolu s Výkladom viery celok v 150 kapitolách; lebo miafyzitický patriarcha Eliáš z Antiochie (708/9 – 723) vo svojom apologetickom diele (2), keď siaha po niekoľkých miestach z Výkladu viery, cituje výslovne zo „150 kapitol“, ako aj kombinácia Dialektiky a Výkladu viery je rukopisne zachovaná v rozličných verziách. Neskôr Ján rozšíri kratšie znenie Dialectica brevior na dlhšie znenie Dialectica fusior. Ešte pred rokom 726 mohol Ján Damaský napísať Dejiny heréz (3) ako samostatný spis a potom ho pri zostavovaní Prameňa poznania včleniť do tohto diela.

Konečné znenie diela Prameň poznania (4), ktoré vzniklo asi okolo 726/30 a najskôr malo pravdepodobne názov Dialektika (dialect. 2,8n), Ján Damaský venuje svojmu adoptovanému bratovi Kozmovi, biskupovi v Majume, ktorý ho poveril napísaním tohto diela (dialect. prooem. 26-40) a ktorého Ján vo venovacom liste upovedomuje o obsahu svojej trilógie:

„Najskôr vyložím, čo je najvhodnejšie z poznania pri Grékoch [...] Potom roztriedim nezmyselné táranie heréz nenávidiacich Boha, aby sme presne spoznali klamstvo a mali viac z pravdy. A potom s pomocou Boha a jeho milosti vyložím ničiteľku bludu a vyháňačku klamstva, pravdu, ktorá je ako zlatými strapcami ozdobená a pretkaná skrze slová Bohom inšpirovaných prorokov, Bohom poučených rybárov a bohonosných pastierov a učiteľov“ (dialect. prooem. 43-57).

Dialektika

Každá časť trilógie Prameň poznania má teda špeciálnu úlohu. Najskôr má Dialektika (Dialectica fusior) obsahujúca vo svojom konečnom znení 68 kapitol podľa Jána objasniť, „čo je najvhodnejšie z poznania pri Grékoch“ (dialect. prooem. 43n.). Preto tu Ján začína otázkou, čo je filozofia, a ponúka šesť definícií.

„1. Filozofia je poznávanie bytia, pokiaľ je to bytie [...].

2. Filozofia [je] poznávanie božských a ľudských vecí, to jest viditeľných a neviditeľných.

3. Filozofia je okrem toho uvažovanie o smrti [...]. 

4. Filozofia je opäť sa stať podobným Bohu [...].

5. Filozofia je ovládanie zručností a znalosť vied [...].

6. Filozofia je napokon láska k múdrosti. Skutočnou múdrosťou je však Boh. Láska k Bohu je podľa toho skutočná filozofia“ (dialect. 3,1-27).

Napokon filozofia sa podľa Jána delí „na teoretickú a praktickú časť, teoretická na teológiu, fyziku a matematiku, praktická na etiku, hospodárstvo a politiku“ (dialect. 3,28-30).

Vo svojej Dialektike Ján Damaský čerpá predovšetkým z diela Kategórie od Aristotela († 322 pred Kr.) a z Úvodu do Aristotelových Kategórií od novoplatonika Porfýria († pred 305 po Kr.). Preto sa tu Ján Damaský síce javí ako aristotelik so sklonom k novoplatonizmu, avšak recipuje len to učenie pohanskej filozofie, ktoré je zlučiteľné s kresťanskou teológiou. Ako prípravná práca k Dialektike mu mohlo poslúžiť jeho Instituio Elementaris tradované ako poslucháčsky zápis.

Dejiny heréz

Po Dialektike Ján Damaský necháva v trilógii Prameň poznania nasledovať stručné Dejiny heréz, aby pravda predstavená na záver vo Výklade viery „zreteľnejšie vynikla skrze vymedzenie oproti klamstvu“ (5). V tejto časti Ján Damaský veľmi dôsledne dodržiava svoje predsavzatie nepovedať nič vlastné (porov. dialect. prooem. 60); lebo v prvých 80 kapitolách rozsiahle preberá krátke zhrnutia biskupa Epifána zo Salamisu (†403), ktoré tento predsunul siedmim zväzkom svojho monumentálneho diela Lekárnička proti všetkým herézam (lat. Panarion omnium haeresium) (6). Encyklopedickým spôsobom sleduje takmer doslovne krátke, chronologicko-systematické Epifánovo pojednanie, ktorý opisuje 20 predkresťanských, resp. filozofických, ako aj židovských a 60 kresťanských heréz (7). Len 80. kapitolu o messaliánoch Ján Damaský dopĺňa podrobnejšími správami z prameňa, ktorý používal aj biskup Teodoret z Cýru († okolo 466) a presbyter Juraj (prvá polovica 7. stor.). Napokon svoje vysvetlenia rozširuje – podľa všetkého z vlastných vedomostí – o ďalších 20 kapitol na 100 kapitol, ale aj tu zostáva verný svojej koncentrácii na to podstatné.

Znalec islamu

Iba o islame sa Ján Damaský vyjadruje v 100. kapitole Dejín heréz veľmi podrobne, pretože „až dodnes vplyvná heréza Izmaelitov“ (haer. 100,1n) – ako Ján nazýva islam – predstavuje bezpochyby veľkú výzvu pre melchitskú cirkev. Ako znalec islamu, Koránu a islamských tradícií sa s apologetickým zámerom koncentruje na slabé miesta a následne pojednáva o islame „so sebaistým pocitom nadradenosti, raz s dištancovanou iróniou (keď hovorí o zmätených predstavách), inokedy s patričnou vážnosťou (keď ide o odmietnutie koránových námietok namierených proti kresťanstvu)“ (8). Tri príklady tohto druhu nám musia postačiť.

Veľmi polemickým tónom Ján Damaský tematizuje už aj počiatky islamu: „Až do času [cisára] Herakleia [610 – 641] boli zjavne modloslužobníkmi, no od toho času im povstal falošný prorok, menom Mohamed, ktorý vytvoril vlastnú herézu po tom, čo sa zoznámil so Starým a Novým zákonom a stretával sa podľa všetkého s ariánskym mníchom. Aby vzbudil v ľude dojem, že je bohabojný, rozšíril naoko chýr, že z neba na neho zostúpil spis od Boha. V tejto od neho [pochádzajúcej] knihe vypracoval niekoľko poučiek, ktoré sú smiešne, a takýmto spôsobom ich učil bázni“ (haer. 100,11-18). 

Ján Damaský ponúka stručný alebo vecný a rozsiahlo korektný opis Mohamedovej teológie a kristológie (9), aby potom položil vŕtajúce otázky, čo sa týka pravosti jeho prorockého poslania, ktorými si byzantská polemika poslúži aj inokedy pri výmene názorov s islamom (10):

„A hoci [Mohamed] v tomto spise [Koráne] fantazíruje o ešte mnohých ďalších smiešnych veciach, neústupne tvrdí, že na neho zostúpili od Boha. Keď sa však spýtame: ktože je svedkom, že Boh mu dal tento spis, alebo ktorý z prorokov predpovedal, že sa zjaví taký prorok [ako on]? A keď im predostrieme problém, že Mojžiš prijal Zákon na vrchu Sinaj pred celým ľudom, pričom Boh sa zjavil v oblakoch, blesku, búrke a víchrici, a že všetci proroci, počnúc Mojžišom, zaradom predpovedali príchod Mesiáša a že Boh, Kristus a Boží Syn, si vezme telo a príde, že bude ukrižovaný, zomrie a vstane z mŕtvych a že bude sudcom živých a mŕtvych – a keď sa potom spýtame: ako to, že váš prorok neprišiel takým spôsobom, že iní  o ňom vydali svedectvo, a ako to, že Boh, ktorý odovzdal Mojžišovi Zákon pred celým ľudom, keď bol vrch zahalený oblakom dymu, neodovzdal vo vašej prítomnosti aj tamtomu [Mohamedovi] spis, ktorý uvádzate, aby ste mali aj vy dôkaz? – [Na všetky tieto otázky] odpovedajú, že Boh robí, čo on chce“ (haer. 1000, 36-51).

Napokon Ján polemizuje proti rozličným nariadeniam Koránu, napríklad:

„[Mohamed] ustanovil zákon, že oni a ich manželky majú byť obrezaní, a nariadil, že nemajú zachovávať ani sobotu ani sa nemajú nechať pokrstiť; dovolil im na jednej strane jesť to, čo je v [Mojžišovom] Zákone zakázané, no na druhej strane [im prikázal] zdržiavať sa od toho [čo Zákon povoľuje]; požívanie vína zakázal úplne“ (haer. 100, 169-172).

Hoci sa Ján už v kapitolách 66, 81 až 83 a 99 zaoberá ďalšími vážnymi protivníkmi svojej melchitskej cirkvi – manichejcami, „nestoriánmi“, eutychiánmi, rozličnými miafyzitickými zoskupeniami a monotelétmi (11) –, venuje im – ako iným herézam – len niekoľko riadkov. Táto „zdržanlivosť“ je pochopiteľná do tej miery, že Ján sa bude zaoberať uvedenými konfesiami na základe ich aktuálnej vážnosti podrobne vo Výklade viery, ako aj vo vlastných polemických traktátoch; lebo v dvoch špeciálnych dielach vystupuje proti „nestoriánom“, v troch ďalších proti miafyzitom, v jednom proti monotelétom a v jednom proti manichejcom.   

Po Dejinách heréz nasleduje v trilógii Prameň poznania napokon Výklad viery, ktorým by Ján chcel ukázať pravdu kresťanskej viery. O tom však bude podrobná reč nabudúce.

Poznámky:

KOTTER OSB, Bonifatius (Ed.), Die Schriften des Johannes von Damaskos, Bd. 2: Expositio Fidei ( = Patristische Texte und Studien 12) Berlin New York 1973,  XXVII.

K upresneniu obdobia v úrade patriarchu Eliáša porov. HAGE, Wolfgang, Die syrisch-jakobitische Kirche in frühislamischer Zeit nach orientalischen Quellen, Wiesbaden 1965, Tafel A.

K datácii porov. THÜMMEL, Hans Georg, Zur Entstehungsgechichte der sogenannten Pege Gnoseos des Ioannes von Damaskos, in: Byzantinoslavica 42 (1981) 20-30; tu 27n.

Podľa KOTTER OSB (Ed.), Die Schriften des Johannes von Damaskos, Bd. 3: Contra imaginum calumniatores orationes tres (= Patristische Texte und Studien 17) Berlin New York 1975, 6, poznámka 14; datácia konečného znenia Prameňa poznania do obdobia okolo roku 743 už nie je udržateľná, preto so zdôvodnením sa prihovára za 726/30; porov. podobne THÜMMEL, Zur Entstehungsgechichte, 26n.

Kotter OSB, Bonifatius (Ed.), Die Schriften des Johannes von Damaskos, Bd. 4: Liber de haeresibus. Opera polemica (= Patristische Texte und Studien 22) Berlin New York 1981, 2.

Takto správne KNORR, Ortwin, Zur Überlieferungsgeschichte des „Liber de haeresibus“ des Johannes von Damaskus (um 650 – vor 754), in: Byzantinische Zeitschrift 91 (1998) 59-69 proti KOTTER OSB (Ed.), Die Schriften, Bd. 4, 2n.

K postupu Epifána v jeho Panarione porov. LÖHR, Winrich, Ephiphanius von Salamis, in: DÖPP, Siegmar/GEERLINGS, Wilhelm (Hg.), Lexikon der antiken christlichen Literatur, Freiburg Basel Wien 2002, 226-228; tu 227.

KHOURY, Adel Theodor, Einleitung, in: GLEI, Reinhold/Khoury, Adel Theodor (Ed./Übers./Kommentar), Johannes Damaskenos und Theodor Abu Qurra, Schriften zum Islam (= Corpus Islamo-Christianum 3) Würzburg Altenberge 1995, 11-63; tu 46.

K príslušnej teológii a kristológii Koránu porov. podrobne POCHOSHAJEW, Igor, Johannes von Damaskos: De haeresibus 100, in: Islamochristiana 30 (2004) 65-75, tu 66n.

K príslušnej byzantskej polemike porov. KHOURY, Adel Theodor, Erläuterungen, in: GLEI/KHOURY (Ed./Übers./Kommentar), Johannes Damaskenos und Theodor Abu Qurra, 185-13; tu 193, poznámka 7.

Všetci hore uvedení protivníci melchitskej cirkvi v dobovej Palestíne počas Jánovho života zohrávali rolu, čo preukazuje GRIFFITH, Sidney H., Giovanni di Damasco e la Chiesa in Siria all’epoca degli Omayyadi, in: CHIALA, Sabino/CREMASCHI, Lisa (Hg.), Giovanni di Damasco, Un padre al sorgere dell’Islam. Atti del XIII Convegno ecumenico internazionale di spiritualità ortodossa, sezione bizantina, Bose, 11-13 settembre 2005, Magnano 2006, 21-52; tu 41, 25-38, 47n. 

Preklad pripravil otec Ján Krupa.