Svedkovia vzkriesenia

„Správu o Božom víťazstve potrebujú počuť všetci.“ Nad posolstvom Veľkej noci sa zamýšľa evanjelický farár Jozef Pacek.


Raphael Santi (1449 – 1502). Foto – wikipedia

Keď sa v roku 1969 vrátili americkí kozmonauti zo svojej prvej misie na Mesiaci, prezident Richard Nixon ich privítal slovami: „To je najväčšia udalosť od stvorenia sveta.“ Na to zareagoval známy misionár Billy Graham a vyhlásil: „Najväčšia udalosť svetových dejín je narodenie, smrť a vzkriesenie Pána Ježiša Krista.“

Dôvodil tým, že ľudia budú lietať ešte aj na iné planéty, objavovať ďalšie svety, ale nikde nenarazia na skutočnosť, že mŕtvy vstal z hrobu. V tom je Kristovo vzkriesenie jedinečné. Existujú mnohé Božie skutky, o ktorých nám hovorí príroda i Božie posolstvo, ale nikde nie sú také zreteľné a veľkolepé ako v slávnom Kristovom zmŕtvychvstaní. Rok čo rok si pripomíname slová evanjelia, ktoré zmenili dejiny sveta.

Prvenstvo Márie z Magdaly

Evanjelista Ján začína správu o vzkriesení slovami „... včasráno, keď ešte bola tma...“ (J 20, 1). Keď nebolo ešte vidno, „prišla Mária Magdaléna ku hrobu a videla kameň odvalený od hrobu“. Podľa Jánovho podania to bola Mária Magdaléna (Mária z Magdaly), ktorá sa ako prvá stala svedkom Ježišovho vzkriesenia. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že jej úloha ako svedka je neobvyklá, pretože ženy v tej dobe neboli považované za vierohodných svedkov ani v súdnych konaniach.

Bola to tá Mária, z ktorej Ježiš vyhnal sedem zlých démonov a ktorá mu bola skutočne až do smrti vďačná a zaviazaná. Spolu s ostatnými plačúcimi ženami sprevádzala Ježiša až po Jeho ukrižovanie a pohreb. Mária Magdaléna Ježiša neopustila ani po Jeho uložení do hrobu. A možno práve preto disponuje prvenstvom v tom, že práve jej sa ako prvý zjavil vzkriesený Pán. Rovnako bola prvou, ktorá túto zvesť ihneď oznámila ďalším učeníkom – Šimonovi Petrovi a Jánovi.

Prečítajte si aj
Vzkriesenia deň! Žiarme, ľudia, radosťou! Zdieľať

Kedy asi musela vstávať, keď ešte za tmy sa vybrala k hrobu svojho Pána? Spala vôbec? Alebo sa v žalosti a bolesti srdca pre Ježišovu smrť vo svojom vnútri natoľko trápila, že nemohla ani zaspať? Mnohí z vás ste prežili smrť svojich blízkych – rodičov, manžela, manželky alebo kohokoľvek z rodiny. Tiež ste prvé noci oka nezažmúrili od úplnej vyčerpanosti a únavy, preplakali ste nejednu nočnú hodinu, lebo vaše myšlienky boli pri tých, ktorých ste milovali a ktorí vás opustili.

Aj Mária skutočne milovala Ježiša. Bol zaiste tým najdôležitejším mužom v jej živote. Jednoduchá hriešna žena, Mária z Magdaly, je teda obdarená tou zvláštnou Božou milosťou byť v prípade svedectva o Kristovom vzkriesení prvá. Pán Boh niekedy skutočne prekvapuje svojím konaním. Božími vyvolenými sú jednoduchí betlehemskí pastieri, mudrci z pohanského Východu, obyčajní rybári, colník Matúš alebo Zacheus atď. Toto poznanie iste nejedného z nás privádza k žalmistovej otázke: „Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš?“

Svetlo, ktoré prináša život

Ôsmy žalm je silným chválospevom na Stvoriteľovu velebu. V našich Bibliách nesie nadpis Nádhera vesmíru a dôstojnosť človeka svedčia o Božej sláve. Podľa štvrtého verša by sme mohli usúdiť, že bol spievaný v noci. Nie je to nič výnimočné, lebo o nočných slávnostiach čítame aj na iných miestach Písma svätého (Ž 134; Iz 30, 29).

Ešte z neskorožidovského obdobia sú známe správy o nočných zábavách pri novoročných slávnostiach. Pripomínal sa tu prvý stvoriteľský Boží čin – stvorenie svetla, predpoklad všetkého života. A tak už od naozaj dávnych dôb sa svetlo spája so životom.

A úsvit veľkonočného rána v prvý deň po sobote je tiež toho dôkazom. So svitaním dňa svitá nádej, aj keď spočiatku strach a preľaknutie či dokonca plač, no po rozpamätaní sa na Ježišove slová o vzkriesení prichádza svetlo do života tých, ktorí až doteraz celkom neverili Ježišovým slovám o vzkriesení. Áno, práve pre maloverných a pochybujúcich prichádza svetlo ako symbol života.


Luca Giordano (1634 – 1705). Foto – wikipedia

Čo je teda človek, že na neho Boh pamätá? Čo syn človečí, že sa ho ujíma? Kto je teda človek?

Ak sa dnes spýtame médií, budeme počuť, že človek je výnimočným a múdrym tvorom. Je konštruktérom počítačov a najmodernejšej techniky alebo je tiež kozmickým letcom v družiciach na Mesiac, svojimi schopnosťami a výdobytkami modernej medicíny dokáže v mnohých prípadoch predĺžiť život alebo nahradiť mnohé životne dôležité orgány.

Človek je však aj chladnokrvným teroristom, ideologickým otrokárom, vrahom pre opilstvo za volantom, zlodejom a podobne. Ak sa vyjadríme slovami filozofov, tak potom človek je aj priepastnou bytosťou (Pindar), ohavným zvieraťom (Nietzsche), bezcennou všou (Dostojevskij), chybnou konštrukciou (Jung).

„Kto chce hovoriť o človeku, musí ho postaviť do vzťahu k Bohu, tak ako obraz k umelcovi alebo dieťa k otcovi.“ Zdieľať

Ak sa otázku „Kto je človek?“ spýtame žalmistu, povie nám: kto chce hovoriť o človeku, musí ho postaviť do vzťahu k Bohu, tak ako obraz k umelcovi alebo dieťa k otcovi. Lebo sám za seba je človek prachom v púšti, kvapkou v mori; z Boha je však človek veľký. Žalmista hovorí: „O niečo menším si ho urobil od božských bytostí, slávou a dôstojnosťou si ho ovenčil. Urobil si ho pánom nad dielom svojich rúk, položil si mu všetko pod nohy: všetky ovce i voly, aj poľnú zver, nebeské vtáctvo, morské ryby, i to, čo chodí morskými cestami.“

Človek stojí na konkrétnom mieste stvorenia. Stojí nad všetkým stvorením v Božej blízkosti. Je len o niečo málo menším od božských bytostí. Mohli by sme to vyjadriť aj tak, ako tento žalm prekladá český ekumenický preklad: „Jen maličko jsi ho omezil, že není roven Bohu.“ Teda že Boh len trochu obmedzil človeka, aby nebol rovným Bohu.

Žalmista Dávid, keď napísal tieto slová, si uvedomuje, aké má človek úžasné postavenie. Ale pozor – nemá naň žiadny nárok. A to je potrebné v dnešnom svete „ľudských práv“ zdôrazniť. Dávid a mnohí ľudia jeho doby chápali, že toto výsadné postavenie súvisí skôr so zodpovednosťou než nárokom. Koniec koncov, sám Dávid sa čuduje: „Čo je človek, že naň pamätáš?“ V žalme síce hovorí o výsadnom postavení človeka, ale celkovo žalm neoslavuje človeka, ale Boha. Prvý a posledný verš tohto žalmu sú identické: „Ó, Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi!“

Bez veľkonočného úsvitu by sme boli stratení

V čom nás môžu osloviť slová tohto žalmu v deň oslavy Kristovho vzkriesenia?

Nuž v prvom rade je to svedectvo o Božej sláve. Žalmista vyznáva: „Ó, Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi!“ Veľká noc, konkrétne Veľkonočná nedeľa, je najväčším kresťanským sviatkom vôbec. Bez veľkonočného úsvitu, bez svedectva Márie Magdalény a ostatných by sme predsa boli stratení.

Apoštol Pavol to nádherne vyjadril slovami: „Veď ak nieto zmŕtvychvstania, ani Kristus nebol vzkriesený. A ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj vaša viera“ (1K 15, 13). Ak neveríte správe o vzkriesení, darmo káže ktorýkoľvek farár. Ak tomu vôbec neveríte, nemáte žiadnu nádej a prázdna je vaša viera. Ak neveríte veľkonočnej zvesti o vzkriesení, všetko prestáva mať zmysel – aj bohoslužba, viera, spoločenstvo...


Piero della Francesca (1415 – 1492). Foto – wikipedia

Ale ak veríme, získavame istotu spasenia už tu a teraz. Lebo nie my, nie ty, ani nie ja, ale Kristus už urobil všetko potrebné. Všetko je už hotové (L 14, 17). Ak veríme, máme dôvod radostne volať: „Ó, Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi!“ Veľký si, náš Bože svätý, a oslavujeme Ťa za svetlo a nádej, ktoré do nášho života prináša vzkriesený a živý Ježiš Kristus.

A tak to druhé oslovujúce z ôsmeho žalmu je nielen sláva a dôstojnosť človeka, ale postavenie, ktoré sme pred Bohom vďaka dokonanému dielu vykúpenia Pána Ježiša Krista získali. A to bez našich zásluh a hodností, bez nároku, a predsa prijímaní ako Božie deti, Boží synovia a Božie dcéry, ako bratia a sestry v Ježišovi Kristovi.

„Ak neveríte veľkonočnej zvesti o vzkriesení, všetko prestáva mať zmysel – aj bohoslužba, viera, spoločenstvo...“ Zdieľať

A „ak sme deti, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení“ (R 8, 17). Z neakceptovateľných sa stávajú akceptovaní, zo smrteľných opäť nesmrteľní. A to všetko vďaka Kristovmu vzkrieseniu. Jeho víťazstvo je aj naším víťazstvom.

Krásne vyznanie nám vkladá do úst žalmista: „Ó, Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi!“ Svoju radosť môžeme vyjadriť aj peknou parafrázou s reformátorom Martinom Lutherom: „Preto sa radujme a povedzme smrti: No, milá smrť, kde sú teraz tvoje zuby? Poď, odhryzni mi prštek! Pred časom si mala aj oštep/kosu – tak kam sa ti podela? Kristus ti ju vzal! Smrť, kde je teda tvoja ostrosť a sila? Čím si ešte nabrúsiš tvoju tupú kopijku?“

Je to radostná správa pre nás i pre celý svet. Preto ako Mária Magdaléna utekala a oznamovala tú najväčšiu udalosť ľudských dejín hneď ďalším a tí ďalší znovu ďalším, buďme aj my svedkami Pánovho vzkriesenia.

Modlime sa, aby nám Vzkriesený dal silu byť Jeho vernými svedkami a nasledovníkmi v každom čase. Správu o Božom víťazstve totiž potrebujú počuť všetci. Lebo nie ľudská noha na Mesiaci, ale Kristovo vzkriesenie je tou najväčšou udalosťou v dejinách spásy a vôbec v ľudských dejinách.

Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Evanjelický východ, publikujeme ho so súhlasom redakcie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo