Putin chce mať z Vatikánu naivného spojenca

Putin chce mať z Vatikánu naivného spojenca

Ruský prezident Vladimir Putin počúva vatikánskeho štátneho sekretára Pietra Parolina počas stretnutia v rezidencii v čiernomorskom letovisku Soči 23. augusta 2017. Foto - TASR/AP

Františkov pontifikát priniesol novú úroveň vzťahov s Moskvou a ruským pravoslávím. Vatikán sám seba vníma ako vplyvného mediátora, Putin to ale vidí ináč.

Kardinál Pietro Parolin, ktorého si pápež František v roku 2013 vybral za svoju „dvojku“, teda za štátneho sekretára Svätej stolice, počas tohto týždňa absolvoval jednu zo svojich najdôležitejších diplomatických ciest. Na pozvanie najvyšších štátnych a cirkevných predstaviteľov navštívil Rusko.

Od pondelka do stredy sa postupne stretol s miestnou katolíckou komunitou, ale najmä s prezidentom Vladimirom Putinom a patriarchom Ruskej pravoslávnej cirkvi Kirillom, ako aj s ich ministrami zahraničných vecí – Sergejom Lavrovom a metropolitom Hilarionom.    

Ostpolitik 2.0

Interpretačný kľúč k tejto návšteve ponúka jedna historická paralela. Posledným vatikánskym štátnym sekretárom, ktorý pricestoval na pozvanie Moskvy, bol ešte kardinál Agostino Casaroli v roku 1988.

Znalcom vatikánskych pomerov je meno talianskeho kardinála dobre známe. Predtým, ako si ho pápež Ján Pavol II. vybral za svojho štátneho sekretára (neskôr ho nahradil Angelo Sodano), bol Casaroli strojcom vatikánskej východnej politiky počas pontifikátu Pavla VI.

Za svoju ostpolitik postavenú na ústupkoch komunistickým diktatúram si vyslúžil kritiku nielen z USA, ale aj od samotných biskupov z východného bloku. Niektorí ho neváhali častovať prívlastkami ako zradca či kolaborant.

Ján Pavol II. si ho za štátneho sekretára vybral práve pre vytvorenie zdania, že prístup Vatikánu ku komunistickým diktatúram sa nemení – aj keď realita bola iná a kombinácia mäkkého štátneho sekretára a tvrdého pápeža priniesla svoje ovocie.

Po ústretovom Casarolim sa tak pozvania do Moskvy dostalo až po takmer 30 rokoch štátnemu sekretárovi pápeža Františka. Už to naznačuje mnoho. Objavil sa dokonca novotvar ostpolitik 2.0, ktorý má označovať nový štýl mäkkej východnej politiky súčasného pápeža.

Slová o diplomatickom úspechu Parolinovej návštevy platia v oveľa väčšej miere pre ruskú ako vatikánsku stranu. Zdieľať

Cieľom návštevy kardinála Parolina nebola príprava ďalšieho, v poradí ešte len druhého stretnutia hláv katolíckej a pravoslávnej cirkvi. Takéto dohady dementoval samotný Parolin. Obsahom stretnutí bola najmä diskusia o aktuálnej geopolitickej situácii, najmä na Blízkom východe, vo Venezuele a na Ukrajine, ako aj zlepšovanie vzťahov medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou.

Jediným konkrétnym výsledkom Parolinovej cesty je podpísanie dohody o zrušení vízovej povinnosti pre držiteľov ruského alebo vatikánskeho diplomatického pasu.

Pre ruských katolíkov však boli podstatnejšie iné dve témy – reštitúcia ostávajúcich kostolov a ďalších sakrálnych priestorov zabratých komunistickým režimom, ktoré Rusko dodnes katolíkom nevrátilo, a zjednodušenie udeľovania pracovných povolení kňazom, rehoľníkom, rehoľníčkam a iným pastoračným pracovníkom prichádzajúcim zo zahraničia.

Aj viac ako štvrťstoročie od zániku ZSSR sa totiž ruskí katolíci boria s nedostatkom liturgických priestorov (omše slávia v bytoch, domoch alebo prenajatých priestoroch), ako aj s nedostatkom domácich kňazov.

Diplomatický úspech? Ako pre koho

Napriek spomenutým konkrétnym záležitostiam bola Parolinova cesta najmä o zdvorilostiach a diplomatickom hrkútaní. Stačí si prejsť oficiálne informácie ruskej či vatikánskej strany o priebehu jednotlivých stretnutí. Parolin pozdravil Putina (Kirilla) od Františka, ten zasa nechal pozdraviť pápeža, potom si zaspomínali na stretnutie vo Vatikáne (v Havane), obe strany sa zhodli, že to boli zlomové chvíle, že v prehlbovaní vzájomných vzťahov treba pokračovať a že je nevyhnutné usilovať sa o mierové riešenie konfliktov vo svete. Až to človeka nebaví čítať.

To, že k diplomacii patrí zdvorilosť a taktizovanie, je úplne namieste. Napriek tomu sa človek nemôže ubrániť dojmu, že slová o diplomatickom úspechu Parolinovej návštevy platia v oveľa väčšej miere pre ruskú ako vatikánsku stranu.

Aj tu sa núka jedna historická paralela – nepomerne mladšieho datovania ako tá s kardinálom Casarolim.

V živej pamäti mnohých ostávajú obrazy z letiskovej haly v Havane 12. februára 2016, keď došlo k historickému stretnutiu moskovského patriarchu Kirilla a rímskeho biskupa Františka. Po storočiach napätého mlčania to bol skutočný zlom. Podčiarknuť to mala aj spoločná deklarácia, ktorú obaja cirkevní predstavitelia podpísali.   


Pápež František a patriarcha Kirill sa zdravia v letiskovej hale v Havane. Foto - TASR/AP

Počiatočnú eufóriu, ktorá sprevádzala oznámenie a prípravy stretnutia, po skončení a zverejnení textu deklarácie sprevádzalo – no, nazvime to mierne rozčarovanie. Bez ohľadu na to, či udalosť komentoval americký konzervatívec, ruský liberál alebo Ján Čarnogurský. Nikto z nich nespochybnil historickosť stretnutia, ale všetci sa zhodli, že pri výbere miesta (komunistická Kuba) a formulácii textu urobil Vatikán nepomerne väčšie ústupky a kompromisy ako ruská strana.

Napokon, pápež František už dávno predtým – počas návratu z Turecka v roku 2014 – naznačil, že je ochotný stretnúť sa s Kirillom kedykoľvek a kdekoľvek.

Detailne sa vracať k spomínanej deklarácii momentálne nemá zmysel, len všeobecne pripomeňme, že zmienky o konfliktoch na Ukrajine či v Sýrii a o postavení ukrajinských gréckokatolíkov boli formulované nielen vágne, ale miestami až prorusky.

Aj preto sa najvyšší predstaviteľ gréckokatolíkov na Ukrajine, kyjevsko-haličský hlavný arcibiskup Svjatoslav Ševčuk nezdržal opatrnej, aj keď jasne mierenej kritiky na adresu Vatikánu. Nie neoprávnene sa domnieva, že v prípade ukrajinských gréckokatolíkov by Vatikán nemal byť mediátorom medzi nimi a pravoslávnymi, ale ich obhajcom.

V malom sa tak zopakoval scenár z Casaroliho éry, keď biskup dôverne poznajúci miestne podmienky nesúhlasí s vysokou vatikánskou politikou.

Putinovi na Vatikáne záleží

Základná otázka, ktorú je potrebné klásť, neznie, prečo pápežovi Františkovi tak záleží na dobrých vzťahoch s Ruskom, pretože na nich záležalo aj jeho predchodcom. Otázkou je, prečo zrazu Kremľu a Danilovskému kláštoru (sídlo moskovského patriarchu) tak veľmi záleží na dobrých vzťahoch s Vatikánom? Bez súhlasu Putina by totiž nedošlo ani k stretnutiu v Havane, ani k Parolinovej návšteve.

Putin je pragmatik, ktorý aj náboženské záležitosti podriaďuje svojim mocenským potrebám. Keď sa na začiatku milénia dostal k prezidentskému kreslu, vyhovoval mu chladný postoj vtedajšieho patriarchu Alexija II. k pápežovi Jánovi Pavlovi II.

Putin je pragmatik, ktorý aj náboženské záležitosti podriaďuje svojim mocenským potrebám. Zdieľať

Zároveň vnímal oživovanie viery v krajine a pochopil, že pravoslávna cirkev sa po prázdnych desaťročiach bez Boha stáva vplyvným hráčom. Začal ju výrazne podporovať a postupne si získal priazeň cirkevného vedenia natoľko, že moskovský patriarcha sa ochotne stal jeho blízkym spojencom. Na oplátku sa pozícia pravoslávia upevňovala až tak, že sa stala nepísanou štátnou cirkvou.

Putin si časom vybudoval nielen imidž obrancu viery (defensor fidei), ale aj ochrancu tradičnej morálky zoči-voči dekadentnému Západu. Očarení zostali aj mnohí západní konzervatívci. Dokonca aj niektorí katolíci oslovení zápasom pápeža Benedikta XVI. proti diktatúre relativizmu nadobudli pocit, že predsa aj Vladimir Vladimirovič bojuje za to isté.        


Ruský prezident Vladimir Putin počas vianočnej bohoslužby v roku 2014. Foto - TASR/AP

Keď sa novým moskovským patriarchom stal v roku 2009 Kirill, ocitol sa v novej dobe – Vatikán už nebol nepriateľom. Nebol síce ani spojencom, ale podstatnejšie bolo, že nebudil obavy. Dôvodom nebola ani tak zmena správania katolíckej cirkvi. Len s koncom éry Alexija II. sa zmiernilo strašenie prozelytizmom – teda že cieľom Vatikánu je obrátiť Rusko na katolícku vieru a uzurpovať Moskve postavenie tretieho Ríma.

Keďže katolícki misionári už viac nepredstavovali vážne nebezpečenstvo, o to viac sa vedenie pravoslávnej cirkvi začalo s obavou pozerať na posilňovanie vzťahov medzi pápežom a ekumenickým patriarchom Konštatntínopolu (druhého Ríma) Bartolomejom.

Ešte viac ich však začala páliť situácia na Ukrajine, kde existujú až tri pravoslávne cirkvi, ktoré sa vzájomne neuznávajú, pričom štvrtou najpočetnejšou cirkvou sú gréckokatolíci.

Prečítajte si aj
Konflikt na Ukrajine a cirkvi Zdieľať

Moskovský patriarchát síce vníma celú Ukrajinu ako svoje kánonické územie, jeho zvrchovanosť však uznáva len jedna z miestnych pravoslávnych cirkví. Málo známou je tiež skutočnosť, že až takmer polovica pravoslávnych farností Ruskej pravoslávnej cirkvi sa nachádza na Ukrajine. Už neraz sa pritom stalo, že niektoré nižšie cirkevné celky prechádzali z jednej pravoslávnej cirkvi do druhej.

Len tak na okraj – objavili sa dokonca snahy, aj keď skôr v teoretickej ako praktickej rovine, zlúčením niektorých gréckokatolíkov a pravoslávnych zo všetkých troch cirkví vytvoriť „superzjednotenú“ (uniatskú) cirkev, ktorá by uznávala autoritu všetkých troch Rímov, teda pápeža, konštantínopolského, aj moskovského patriarchu.

Jedným slovom, pre Kirilla je momentálne dôležitejším územím nábožensky heterogénna Ukrajina ako podstatne homogénnejšie Rusko. Odchod väčšej časti pravoslávnych Ukrajincov verných Moskve by totiž spôsobil oslabenie jeho postavenie v rámci celého pravoslávia.            

Aj z týchto dôvodov Moskve záležalo na tom, aby v havanskej deklarácii zazneli slová o odmietnutí uniatizmu ako nevhodného spôsobu zjednocovania a o prekonaní schizmy pravoslávnych veriacich na základe súčasných kánonických noriem.

Na tenkej hrane

Späť k Putinovi. Pápež František bol preňho darom z nebies. Latinskoameričan, ktorý nebol zaťažený rozdelením Európy na východný a západný blok, sa od svojho zvolenia usiloval o intenzívny vzťah s pravoslávím. Po Benediktovi XVI. zdedil priateľstvo s ekumenickým patriarchom Bartolomejom, rýchlo si získal aj nového pápeža Koptskej ortodoxnej cirkvi Tawadrosa II., arménskeho katolikosa Karekina II., gruzínskeho patriarchu Iľju II. a ďalších pravoslávnych predstaviteľov.  

Keď EÚ uvalila na Rusko sankcie kvôli anexii Krymu a k nedorozumeniam došlo aj pri hľadaní riešenia sýrskeho konfliktu, Moskva rýchlo pochopila, že Vatikán je jedným z mála vplyvných štátov, ktorému v čase medzinárodného ochladenia záleží na otepľovaní vzájomných vzťahov. Neustále apely na mierové riešenia zo strany pápeža Františka hrajú Putinovi do karát. Veď aj on akože volá po tom istom.   

Vatikán povzbudený havanskou schôdzkou vysielal ďalšie signály k prehlbujúcej spolupráci. Napríklad v júni minulého roka pápež vymenoval za nového apoštolského nuncia v Rusku ostrieľaného diplomata Celestina Miglioreho, ktorý predtým pôsobil v OSN a Poľsku.

Tento rok v júli zasa diecéza Bari zapožičala Rusom relikvie svätého Mikuláša, jedného z najpopulárnejších svätcov pravoslávnych veriacich, ktoré neopustili územie Talianska posledných tisíc rokov. Na prvý pohľad sa to v politickom kontexte môže javiť ako nepodstatná epizódka – až na to, že relikvie si počas niekoľkých dní v Moskve a Petrohrade uctilo 2,3 milióna Rusov a za toto gesto Parolinovi osobne poďakoval Kirill aj Putin.

Pre moskovského patriarchu Kirilla je momentálne dôležitejším územím nábožensky heterogénna Ukrajina ako podstatne homogénnejšie Rusko. Zdieľať

Okrem posilňovania ekumenizmu svätých Vatikán zintenzívnil aj kultúrnu diplomaciu – po tohtoročnom prezentovaní exponátov z vatikánskych múzeí v Tretiakovskej galérii v Moskve sa na budúci rok na oplátku uskutoční výstava Duchovné dedičstvo ruského umenia: od ikonopisectva po avantgardu vo Vatikáne.

Životopisec kardinála Casaroliho Roberto Morozzo della Rocca v knihe Medzi Východom a Západom pred niekoľkými rokmi zdôraznil, že napriek všetkej kritike nemohol nikto donovi Agostinovi uprieť, že v politike sa vždy snažil pridŕžať evanjeliových zásad.

A v roku 2008 zazneli na Casaroliho adresu aj tieto slová: „Skutočná diplomacia, ktorá cirkvi prináša mnohé ovocie, sa živí láskou a skrúšenosťou.“ Ich autorom bol kardinál Jorge Mario Bergoglio.

Jeho nesporne pravdivé slová však skrývajú jedno riziko. Pre silových hráčov, ktorí uvažujú všetkými spôsobmi, len nie evanjeliovo, môže byť láska prejavom slabosti a snaha o jednotu znakom poddajnosti. Medzi rovnocennou spoluprácou a naivným spojenectvom je síce fakticky veľký rozdiel, ale prakticky je hrana viac ako tenká.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo