V doterajších diskusiách o financovaní cirkví a náboženských spoločností na Slovensku sa málo – ak vôbec – objavuje otázka, na ktorú by mala každá z cirkví, ktoré sa rozhodli prijímať dotácie zo štátneho rozpočtu, byť schopná a ochotná odpovedať: aký je dosah priameho štátneho financovania cirkví na ich verejnú službu všeobecne a prorockú funkciu konkrétne.

Môj prvý profesor kresťanskej sociálnej etiky zvykol v kontexte verejnej služby cirkvi a pomoci materiálne chudobným používať podobenstvo o chytaní rýb, aby ilustroval štyri úrovne holistickej diakonie, v ktorých by mala byť cirkev aktívna, ak chce verne a efektívne slúžiť ľuďom v núdzi. Podobenstvo či typológia je natoľko výstižná a ľahká na zapamätanie, že ju odvtedy sám rád a často – v mierne pozmenenej forme – používam.

Na prvej úrovni cirkev rozdáva hladným ľuďom ryby – poskytuje sociálne služby, ktoré im pomôžu prežiť zo dňa na deň. Je však zrejmé, že hladní nepotrebujú len ryby (služby), ale aj naučiť sa ryby chytať (vzdelávanie). Problémom je, že mnohí chytať ryby aj vedia a aj by ich chytať chceli, ale nemajú udicu (príležitosť), a preto zostávajú bezmocní a hladní. Alebo udicu majú, no nemajú prístup k jazeru, prípadne majú dovolené ísť len k tým častiam jazera, kde sa nachádza málo rýb (spravodlivosť).

Jednoduchú typológiu je možné aplikovať nielen na materiálnu chudobu, ale aj na rôzne iné sociálne problémy. Napríklad autori knihy Churches That Make a Difference opisujú štyri typy sociálnej služby, ktoré korešpondujú s podobenstvom o chytaní rýb (pomoc, individuálny rozvoj, komunitný rozvoj a štrukturálna zmena), a aplikujú ich na problém bývania, nezamestnanosti, rozvrátenej rodiny a zdravotnej starostlivosti. 

Nechajme teraz bokom otázku, či sa slovenské cirkvi na celonárodnej a najmä miestnej úrovni dostatočne angažujú v prvých troch oblastiach sociálnej diakonie – môj argument je, že sa nedostatočne angažujú v štvrtej oblasti, teda v zápase o spravodlivejšiu obec, mesto, krajinu a svet. Ak sa nemýlim v tejto základnej premise, potom jednou z kľúčových otázok je, prečo je to tak.

„Záujmy štátu sa so záujmami a hodnotami cirkvi často prelínajú, neraz však tiež dochádza k ich stretu a vtedy sa musí cirkev prikloniť nie na stranu záujmov štátu, ale hodnôt Božieho kráľovstva.“ Zdieľať

Vychádzam z predpokladu, že súčasťou misiologického poslania cirkvi je podieľať sa na riešení sociálnych problémov svojej doby aj prostredníctvom verejného apelovania na ľudské svedomie a rozumného vytvárania morálneho tlaku. Smutným javom prítomným v slovenskej spoločnosti všeobecne a mnohých cirkevných spoločenstvách konkrétne je nedostatočný – čo Ježiš v Reči na vrchu označil ako – „hlad a smäd po spravodlivosti“ (Mt 5:6).

Jedným z dôležitých spôsobov, ako sa cirkev v spoločnosti zasadzuje za spravodlivosť, je, že znie jej „prorocký hlas“, ktorý sa nebojí jasne a hlasne proklamovať morálnu pravdu moci, inými slovami, konfrontovať držiteľov moci v mene spravodlivosti, informovanej biblickým posolstvom.

Bolo by naivné sa domnievať, že štátne (priame) financovanie cirkví nemá žiadny negatívny dosah na ich prorocké poslanie a neobmedzuje ich zdravú nezávislosť, ktorá je základnou podmienkou pre jeho napĺňanie. Samozrejme, netvrdím, že súčasný model financovania nemá aj pozitívne dosahy na verejnú službu cirkví, avšak celkom určite nie na diskutovaný aspekt.

Slovenský systém priameho financovania cirkví a náboženských spoločností vychádza z „kooperačného“ vzťahu medzi svetskou a duchovnou mocou, ktorý považujem – najmä z biblických a teologických dôvodov – za neadekvátny. Problémom takto chápaného vzťahu nie je pilier, ktorý obsahuje (kooperácia je nepochybne pozitívna vec), ale ten, ktorý absentuje – konfrontácia.

Ak chceme hovoriť o službe, ktorá je verná biblickému kresťanstvu, musí verejná služba cirkvi vo vzťahu k svetskej moci stáť na oboch týchto pilieroch. Preto namiesto kooperačného vzťahu (vo filozofickej rovine) uprednostňujem – čo si dovolím označiť ako – dialektický vzťah kooperácie a konfrontácie, ktorý na jednej strane odmieta myšlienku, že cirkev by mala byť v stálej opozícii voči svetskej moci, a na strane druhej varuje pred jej prílišnou prispôsobivosťou či dokonca servilnosťou.

Záujmy štátu sa so záujmami a hodnotami cirkvi často prelínajú, neraz však tiež dochádza k ich stretu a vtedy sa musí cirkev prikloniť nie na stranu záujmov štátu, ale hodnôt Božieho kráľovstva. To je prirodzene ťažšie, ak má cirkev svojím zásadovým postojom alebo dokonca priamou kritikou štátu čo stratiť.

Na Slovensku relatívne zriedka konfrontujú cirkevní predstavitelia a duchovní štruktúry moci – koncept „hovorenia pravdy moci“ je tu málo známy a praktikovaný, čo je čiastočne dedičstvom komunistického totalitarizmu a ďalších faktorov, ale prispieva k tomu aj štátne financovanie cirkví – obohacujúce cirkevné pokladnice, ale okrádajúce o odvahu.

Aké sú podmienky vernej a efektívnej prorockej služby cirkvi? Čo môžu cirkvi urobiť, aby ich hlas vo verejnom priestore neznel falošne? Popri už spomenutej nezávislosti je dôležitá dôveryhodnosť – asi len sexuálne škandály dokážu podkopať kredibilitu viac ako nesprávny postoj cirkvi a jej predstaviteľov k peniazom a majetku.

Uvedomujem si, že ide o citlivú tému, ale spomeňme si na vyjadrenia emeritného arcibiskupa Róberta Bezáka prednesené na protikorupčnom festivale v Košiciach o pomeroch v Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, respektíve v jednej z jej arcidiecéz. Závažnosť týchto tvrdení je znásobená faktom, že nevyšli z úst nejakého anticirkevného novinára, ale vyriekol ich morálny teológ a bývalý vysoký predstaviteľ slovenskej katolíckej cirkvi.

Ako je všeobecne známe, Róbert Bezák, ktorého rúškom tajomstva zahalené odvolanie výrazne podkopalo dôveryhodnosť cirkvi nielen v očiach mnohých jej členov, ale aj širšej verejnosti, nie je jediným, kto by pomery v katolíckej cirkvi – viac či menej objektívne – kritizoval.

Z pozície vonkajšieho pozorovateľa mi neprislúcha sa k niektorým veciam vyjadrovať, ale ako verejný teológ a niekto, komu záleží na tom, aby kresťanská cirkev bola agentom pozitívnej transformačnej zmeny v spoločnosti, nemôžem „kauzu Bezák“ a jej negatívne dosahy na slovenskú spoločnosť prehliadnuť.

„Ak má byť cirkev od niekoho okrem Boha závislá, mala by byť závislá nie od štátu, ale najmä od podpory svojich veriacich, ktorí budú zároveň dohliadať na jej efektívne a transparentné hospodárenie.“ Zdieľať

Bolo by, prirodzene, možné uviesť príklady aj z iných cirkví – doma i v zahraničí – a ukázať, ako trpí verejné svedectvo a služba cirkvi, pokiaľ existuje čo i len tieň podozrenia z neefektívneho alebo nekalého hospodárenia s cirkevným majetkom. Nezriadená túžba po bohatstve, ktorú si inštitúcie dokážu priznať ešte ťažšie ako jednotlivci, predstavuje pokušenie aj pri diskusiách o ekonomickom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností.

Z teologickej perspektívy, ak má byť cirkev od niekoho okrem Boha závislá, mala by byť závislá nie od štátu, ale najmä od podpory svojich veriacich, ktorí budú zároveň dohliadať na jej efektívne a transparentné hospodárenie. Väčšia závislosť od financovania cirkví veriacimi zvýši vykázateľnosť, zníži klerikalizmus a viac do práce cirkvi zapojí laických veriacich, čo môže mať okrem iného pozitívny vplyv na verejnú službu jednotlivých cirkevných spoločenstiev.

Tu hovorím aj z vlastnej skúsenosti pastora, ktorý niekoľko rokov pôsobil v cirkevných zboroch, ktoré platili svojich duchovných, ako aj ostatné aktivity výlučne z desiatkov a darov svojich členov a sympatizantov. Na druhej strane sú mi známe aj ťažkosti, ktoré sprevádzajú duchovných, ktorých cirkevný zbor nedokáže adekvátne finančne odmeniť a musia preto mať popri svojej práci duchovného aj druhé, sekulárne zamestnanie.

V porovnaní so Spojenými štátmi majú slovenskí duchovní registrovaných cirkví – v mnohých prípadoch najmä vďaka štátnej podpore – veľmi dobré podmienky pre duchovnú službu. Legitímnou otázkou je, aká je cena tejto podpory a či nie je pre cirkvi privysoká. Dôkladnejšie skúmanie tejto klamne jednoduchej otázky by si vyžadovalo hlbšiu teologickú diskusiu za účasti duchovných predstaviteľov jednotlivých cirkví.

„Asi len sexuálne škandály dokážu podkopať kredibilitu viac ako nesprávny postoj cirkvi a jej predstaviteľov k peniazom a majetku.“ Zdieľať

Na záver, aby nedošlo k nedorozumeniu, chcem explicitne povedať, že zastávam názor, že štát by mal i naďalej vytvárať cirkvám priaznivé – a v niektorých oblastiach ešte priaznivejšie ako doteraz – podmienky pre ich činnosť, no ako problematické vnímam poskytovanie a prijímanie takých príspevkov, ktoré môžu negatívne ovplyvňovať zdravú nezávislosť cirkví od štátu, ako napríklad príspevky na platy a odvody duchovných alebo prevádzku cirkevných ústredí.

Moja obhajoba zväčšenia vzdialenosti medzi oltárom a trónom, ktorá by mala zahŕňať prestrihnutie pupočnej šnúry priamych štátnych príspevkov, neznamená obhajobu striktnej odluky cirkvi od štátu alebo vytláčanie cirkví z verejného priestoru – naopak, je výzvou a predpokladom, aby sa v tomto priestore mohla cirkev správať sebavedomejšie a odvážnejšie, pozdvihnúc svoj prorocký hlas vždy, keď si to situácia vyžaduje.

Ak sa potvrdí predpoklad, že súčasný model ekonomického zabezpečenia ohrozuje nezávislosť cirkví a znižuje ich dôveryhodnosť v spoločnosti, čo má následne negatívny dosah na ich holistickú verejnú službu, je to podľa mňa dostatočne silný dôvod, aby cirkvi odmietli tento model financovania a zasadzovali sa o taký model, ktorý im zabezpečí väčšiu slobodu a kredibilitu vo verejnom priestore.

Článok je skrátenou a upravenou verziou príspevku prezentovaného na medzinárodnej vedeckej konferencii Financovanie cirkví a náboženských spoločností v komparatívnej perspektíve, ktorá sa uskutočnila 4. mája 2017 na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

Foto – Andrej Lojan