Ruská pravoslávna cirkev pripravuje na prvý decembrový týždeň veľkú spomienkovú slávnosť pri príležitosti 100. výročia konania Miestneho koncilu v Moskve v roku 1917/18, obnovenia Moskovského patriarchátu a začiatku prenasledovania cirkvi komunistami.

Synodálne obdobie v ruskom pravosláví

Osobitný význam pre ruské pravoslávie má spomienka na 100. výročie zvolenia patriarchu Tichona (Bellavina), pretože po takmer 200 rokoch došlo k obnoveniu Moskovského patriarchátu.

V roku 1721 Peter Veľký zrušil patriarchát zriadený v roku 1589. Ruský cár sa nechal inšpirovať cirkevným zriadením v štátoch Svätej rímskej ríše. Najvyšším cirkevným úradom sa stal „Najsvätejší vládnuci synod“, ktorý kontroloval svetský úradník, tzv. oberprokurátor.

Odstránenie patriarchátu a zavedenie synodálneho zriadenia inšpirovaného protestantizmom zostalo v Ruskej pravoslávnej cirkvi takmer 200 rokov vrcholne sporným. Široké hnutie za obrodenie pravoslávnej cirkvi a za znovuobnovenie jej nezávislosti od štátu vnieslo na začiatku 20. storočia do rokovacieho programu s ruským cárom voľbu patriarchu.

Ale až Februárová revolúcia v roku 1917 vytvorila predpoklady pre obnovenie patriarchátu. Už niekoľko dní po prevzatí moci provizórnou vládou bol vydaný výnos o odluke cirkvi od štátu. V auguste 1917 ďalšie rozhodnutie zrušilo úrad oberprokurátora.    

Miestny koncil v Moskve v roku 1917/18

Definitívne rozhodnutie o voľbe nového patriarchu malo padnúť na Miestnom koncile Ruskej pravoslávnej cirkvi. Ku koordinácii príprav pre toto najvyššie cirkevné fórum vytvoril Svätý Synod 29. apríla 1917 Predkoncilovú radu. Čo sa týka novozaloženia patriarchátu, názory pred koncilom boli rozštiepené. Platilo to dokonca aj o reprezentatívnych orgánoch cirkvi.  

Prečítajte si aj
Moskovskí rímskokatolíci zaznamenali malé víťazstvo Zdieľať

Miestny koncil slávnostne otvorili 15. augusta 1917 v Moskve. Medzi jeho 564 členmi boli biskupi, kňazi, diakoni, mnísi a mníšky, ako aj 299 laikov. Hlavnou témou diskusie bolo obnovenie patriarchátu, pričom nechýbali ostré výmeny názorov. Stúpenci i odporcovia patriarchátu sa pokúšali podoprieť svoj postoj historickými, politickými, morálnymi a teologickými argumentmi.

Medzi členmi koncilu predstavovali väčšinu stúpenci patriarchátu. Zasadzovali sa za patriarchát, ktorému malo asistovať silné grémium zástupcov z radov biskupov, kňazov a laikov s poradnými funkciami. Mnohí členovia koncilu sa zasadzovali aj za paritné obsadenie Svätého synodu biskupmi, kňazmi a laikmi, pričom všetci mali byť volení demokraticky.

 V súčasnosti je napokon najvyšším orgánom Ruskej pravoslávnej cirkvi Miestny koncil v Moskve a okrem neho existuje biskupský Svätý synod.

Prvý novodobý moskovský patriarcha

Keď sa dospelo k dohode o opätovnom zavedení patriarchátu, o „všeobecných smerniciach o najvyššom vedení cirkvi“ a o komplikovanom spôsobe hlasovania pri voľbe patriarchu, došlo v novembri 1917 k samotnej voľbe.

Po štyroch volebných kolách vytiahol mních Alexej zo Zosimovej pustovne žreb s menom moskovského metropolitu Tichona. Intronizácia novozvoleného patriarchu celej Rusi sa konala 21. novembra 1917 v Katedrále Zosnutia Božej Matky v Kremli.

Metropolita Tichon (občianskym menom Vasilij Bellavin) pochádzal z Gubernie Pskov. Narodil sa v roku 1865 ako syn pravoslávneho kňaza. V roku 1892 zložil mníšske sľuby. Už v roku 1897 ho v Petrohrade vysvätili za biskupa. Najskôr pôsobil jeden rok ako biskup Lublinu, ktorý vtedy patril k Rusku, a následne sa stal biskupom Aleutov a Aljašky, pričom bol najvyšším predstaviteľom všetkých pravoslávnych veriacich na severoamerickom kontinente.

V USA sa stal známy vďaka inovatívnym pastoračným a sociálnym iniciatívam. V roku 1907 sa stal arcibiskupom ruského mesta Jaroslavľ, v roku 1914 Vilny (dnes Vilniusu, hlavného mesta Litvy) a v júni 1917 ho klérus a ľud zvolil za metropolitu Moskvy. 

Prečítajte si aj
Ukrajina žiada Konštantínopol o posilnenie náboženskej nezávislosti od Moskvy Zdieľať

Patriarcha Tichon verejne odrádzal svojich veriacich od účasti na občianskej vojne. V roku 1922 patriarchu zatkol boľševický režim a neskôr ho internoval v moskovskom Donského kláštore. Režimom inšpirované a takzvanými „obnovlencami“ ovládané cirkevné zhromaždenie rozhodlo o zosadení patriarchu. No v roku 1923 sa patriarcha Tichon dostal na slobodu a rozhodnutia „obnovlencov“ boli odvolané.

Keď v roku 1925 patriarcha zomrel, vyskytli sa dohady, že ho otrávili. Ruská pravoslávna cirkev svätorečila moskovského patriarchu Tichona ihneď po páde komunistického režimu v roku 1989.

Oslavovalo sa už aj v auguste

Už 28. augusta 2017 sa vo všetkých chrámoch Moskovského patriarchátu spomínalo na členov Miestneho koncilu v Moskve 1917/1918. Patriarcha Cyril I. celebroval panychídu v katedrále Zosnutia Božej Matky v Kremli. Medzi svätorečenými mučeníkmi je takmer 30 ruských pravoslávnych metropolitov a biskupov, ktorých zavraždili boľševici buď v prvých revolučných rokoch 1918 – 1922, alebo počas veľkej stalinskej čistky v rokoch 1937 – 1938.

V posolstve adresovanom „biskupom, kňazom, mníchom a mníškam a všetkým verným deťom Ruskej pravoslávnej cirkvi“ patriarcha Cyril I. pripomenul, že obsah Miestneho koncilu v Moskve 1917/18 „nie je ešte plne zachytený a ocenený“ Božím ľudom. Moskovský patriarcha je hlboko presvedčený, že koncilové dedičstvo si žiada vážne preštudovanie a reflexiu, lebo mnohé z vtedy vyjadrených myšlienok sú osožné aj pre dnešnú situáciu Ruskej pravoslávnej cirkvi. Cyril I. poukázal na úsilia o vedecké vydanie koncilových dokumentov. 

Úsilie o deeskaláciu krízy okolo Náhorného Karabachu

Na základe sprostredkovania moskovským patriarchom Cyrilom I. sa po prvý raz od roku 2011 opäť stretli najvyšší arménsky apoštolský katholikos – patriarcha Karekin II. a šejk a veľký mufti Kaukazu Allahšukur Pašazade, aby hovorili o cestách k deeskalácii krízy okolo Náhorného Karabachu, ktorá naďalej stupňuje konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom.

Na záver stretnutia v oficiálnom sídle patriarchu Cyrila I. v moskovskom Danilovskom kláštore tri duchovné hlavy 8. septembra 2017 podpísali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa zdôrazňuje, že bez „mierového riešenia“ konfliktu o Náhorný Karabach nie je možné „zmierenie a celková bezpečnosť“ na Kaukaze.  

Hlava arménskej apoštolskej cirkvi Karekin II. (vľavo), líder moslimskej náboženskej obce Kaukazu Šejchulislam Hadži Allahšükür Pašazade (vpravo) a patriarcha Moskvy a celého Ruska Kirill  (druhý sprava) v Baku 26. apríla 2010 na vôbec prvom stretnutí hláv cirkví Ruska, Arménska a Azerbajdžanu od pádu Sovietskeho zväzu. Foto – TASR/AP

Vo vyhlásení sa výslovne oceňuje činnosť Minskej skupiny OBSE, ktorá sa usiluje o riešenie konfliktu: „Vkladáme veľké nádeje do vyjednávacieho procesu.“ Traja najvyšší duchovní predstavitelia sú presvedčení, že názorové rozdiely by sa dali prekonať na základe morálnych hodnôt „dobroprajnosti, lásky k blížnemu a vzájomného odpustenia“.

V spoločnom vyhlásení sa doslovne uvádza: „Arménsky a azerbajdžanský ľud budú vždy žiť bok po boku, preto neexistuje žiadna alternatíva k mieru a spolupráci.“ Vedúce duchovné osobnosti zúčastnených národov sú povinné „nájsť spoločné odpovede na mnohé výzvy“.

Patriarcha Cyril I., katholikos – patriarcha Karekin II. a veľký mufti Pašazade apelujú na politikov, aby rýchlo našli riešenia pre všetky humanitárne problémy súvisiace s konfliktom o Náhorný Karabach. Najvyšší duchovní predstavitelia pritom uvádzajú hlavne prepustenie arménskych a azerbajdžanských civilistov, ktorí sú zadržiavaní na oboch stranách, ako aj ochranu a rešpektovanie chrámov, mešít a iných náboženských miest. 

Treba sa vyhýbať akejkoľvek militantnej a nepriateľskej rétorike. Mládež musí byť „vychovávaná v duchu dobroprajnosti, vzájomného rešpektu, pokoja a tradičnej morálky“.

Trilaterálne stretnutia

Najvyšší duchovní predstavitelia výslovne dosvedčujú svoju pripravenosť brániť mierové iniciatívy. Dejiny „trilaterálneho stretnutia“ ukazujú pozitívne účinky na úsilie o riešenie konfliktu, „ktorý sa nikdy nesmie stať náboženským konfliktom“. Zodpovednosť za veriacich pobáda duchovné hlavy k tomu, aby „sa neúnavne zasadzovali za dlho očakávané víťazstvo ideálov pokoja“.

„Kiež by nastal požehnaný pokoj v starobylej a posvätenej kaukazskej zemi, aby ľudia našich krajín mohli žiť v pokoji a harmónii na základe morálnych pravidiel daných Bohom,“ želajú si náboženskí predstavitelia. 

Po podpísaní vyhlásenia patriarcha Cyril I. pred novinármi povedal, že trilaterálne stretnutie ukazuje, že vedúce náboženské osobnosti môžu „aj za ťažkých podmienok“ podstatne prispieť k mieru. Teší sa, že katholikos – patriarcha Karekin II. a veľký mufti Pašazade ochotne vyhoveli jeho pozvaniu do Moskvy. 

Porušovanie pokoja zbraní

Arménsky katholikos – patriarcha Karekin II. vyjadril poľutovanie nad tým, že napriek pozitívnym vyhláseniam prezidentov Arménska a Azerbajdžanu a napriek mierovým posolstvám sa neustále porušuje pokoj zbraní na kontaktnej línii, že vojaci „a občas aj pokojní obyvatelia prihraničných dedín“ prichádzajú o život. Zvlášť znepokojujúce je to, že za opakujú prípady, v ktorých sa civilné obyvateľstvo zneužíva ako „ochranný štít“.

Katholikos – patriarcha výslovne spomenul udalosti z apríla 2016, keď boli rozpútané veľkoplošné vojenské operácie azerbajdžanskej armády, ktoré viedli k stratám na životoch a k zdokumentovaným ukrutnostiam. Toto všetko ohrozuje beztak krehký pokoj zbraní a úsilia o budovanie atmosféry vzájomnej dôvery a porozumenia.

Karekin II. položil rétorickú otázku, či možno dosiahnuť stabilitu a mier, keď úsilia k tomu sa podnikajú len na arménskej strane a na azerbajdžanskej strane sa „všetkými možnými i nemožnými cestami“ šíri nenávisť a nepriateľstvo voči susednému arménskemu ľudu.

Je potrebná dobrá vôľa a záväzok riešiť problémy len za rokovacím stolom a predchádzať porušovaniu pokoja zbraní, lebo „každý výstrel na Božie stvorenie je výstrelom proti Bohu“.