Prečo uctievame svätých?

Prečo uctievame svätých?

Foto – Wikimedia

Pri príležitosti Nedele všetkých svätých podľa byzantského liturgického kalendára si prečítajte pohľad moderného gréckeho pravoslávneho teológa.

Modernému človeku pripadá ľahšie pochopiť „zbožňovanie“ nejakej herečky, futbalistu či popovej skupiny než uctievanie mužov a žien, ktorých nepozná, resp. ktorých životopisy sa zdajú byť skôr legendou než historickou skutočnosťou. Má to vôbec nejaký zmysel preukazovať úctu ľuďom, zapaľovať sviece pred ich ikonami, robiť pred nimi poklony a úctivo ich bozkať?

Nie je to scestná zbožnosť, v ktorej sa pestuje kult osobnosti, bez uváženia, že toto patrí jedine Bohu? Ježišova odpoveď na diablovo pokúšanie, že svoje zbožňovanie uľahčí odmenou, je jednoznačná: „Odíď, satan! Lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4,10; porov. Dtn 5,9; 6,13).

Jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi

Živo v pamäti mi zostalo zdesenie jedného evanjelického pastora, ktorému chcel pravoslávny kňaz realisticky vysvetliť uctievanie svätých vo svojej cirkvi a s tým spojené vzývanie ich mien v modlitbe, pričom svätých uvádzal ako orodovníkov pri Bohu do analógie so známymi, vplyvnými osobnosťami, ktoré na základe svojej blízkosti s nejakou inštitúciou, resp. na základe známosti s dôležitými hodnostármi môžu prednášať prosby o blahosklonné rozhodnutie.

Ľudová tradícia v tomto prípade hovorí o vitamíne B [nem. Bestechung = podplácanie, pozn. prekl.] či o strýčkovaní. Avšak svätí nie sú sprostredkovateľmi medzi ľuďmi a nepodplatiteľným Bohom, „lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2,5).

Obyvatelia chrámu

Pravoslávny veriaci, ktorý vidí v ikonách prítomnosť zobrazených osôb, nemyslí na vplyvných prostredníkov, ktorých blahosklonnosť chce získať, keď pri vstupovaní do chrámu v ceremónii, ktorá je podivná pre nezasvätených, preukazuje úctu svätým v podobe ikon. Zamýšľa tým len to, aby patrične pozdravil obyvateľov chrámu, presne tak, ako sa to praktizuje aj v spoločenskom styku vo variácii dôverných gest – jednoduchý pozdrav, podanie ruky, objatie, bozk.

Vzhľadom na jeho špecifickú kultovú a kultúrnu tradíciu sa pre cítenie pravoslávneho kresťana javí rovnako podivné správanie veriacich, ktorí vojdú do chrámu, aby sa pomodlili, podobne ako ľudia, ktorí konajú návštevu a hneď napochodujú do obývačky, aby predniesli svoju prosbu, bez toho, aby pri vchode do domu pozdravili jeho obyvateľov. Obrady a zbožné zvyky vo všeobecnosti zostávajú nezrozumiteľné, resp. chybne pochopené, keď nie sú vnímané vo svojom spoločensko-kultúrnom a špecifickom teologickom kontexte.


Ikona všetkých svätých. Foto – Wikimedia

Kristovo spoločenstvo trvá naveky

Príprava eucharistických darov, pri ktorých je Boží Baránok, Kristus, obklopený svojou Matkou, nebeskými mocnosťami, starozákonnými prorokmi, svätými, živými a mŕtvymi, symbolizuje ma diskose (paténe) povedomie, že Kristovo spoločenstvo trvá naveky. Preto je pri slávení Eucharistie liturgom samotný Kristus, obklopený celou Cirkvou, nebeskou i pozemskou. Jeho prísľub, že zostane pri ľuďoch, ktorí sú zhromaždení v jeho mene, „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20), znamená, že svätí, ktorí „nasledujú Baránka, kamkoľvek ide“ (Zjv 14,4), sú uprostred nás a s nami velebia Boha.

Božia blízkosť svätých, ktorých život predstavuje uskutočnenie prosby „posväť sa meno tvoje“, odôvodňuje ich uctievanie, ktoré patrí nakoniec tomu, ktorému vďačia za svoju svätosť, lebo „jediný je svätý, iba jeden je Pán, Ježiš Kristus, na slávu Boha Otca“ (Božská liturgia).

Kristus zjavil ľuďom meno Boha, Otca (Jn 17,6) tým, že ho oslávil a dokončil dielo, ktoré mu Otec uložil (Jn 17,6). V nasledovaní Krista svätí ako víťazi v boji proti zlu zjavili Božie meno a tým mali účasť na jeho svätosti: „Napíšem naň [na víťaza] meno svojho Boha aj meno mesta svojho Boha – nového Jeruzalema, ktorý zostupuje z neba od môjho Boha...“ (Zjv 3,12).

Božia blízkosť svätých

Toto vygravírovanie Božieho mena do tvárí svätých, ktorí ako svedkovia prítomnosti Svätého Ducha vo svete mu prepožičiavajú viditeľnú podobu, privádza veriacich k tomu, aby vzývali mená svätých, pretože patria k tým, pre ktorých platí prísľub: „Ak zostávate vo mne a ak aj moje slová zostávajú vo vás, proste, čo len chcete, a stane sa vám.“ (Jn 15,7).

Keď do súkromnej modlitby alebo do bohoslužby Cirkvi zahŕňame prosby a starosti iných, v dôvere, že to bude vypočuté Bohom – ináč by apoštol Pavol neapeloval na adresátov svojich listov (1 Sol 5,25; Ef 6,19; Kol 4,3; 2 Kor 1,11; Rim 15,30n), aby sa za neho modlili –, potom toto musí platiť tým viacej o modlitbe svätých, „Božích priateľov“ (Jak 2,23; porov. Jn 15,14), ktorí nasadili svoj život pre spásu sveta a v tomto nasadení pokračujú ako dobro konajúci hovorcovia pred Bohom, lebo „veľa zmôže účinná modlitba spravodlivého“ (Jak 5,16).

Božia blízkosť svätých, ktorú zažívali už vo svojej pozemskej podobe, podmieňuje napokon aj uctievanie relikvií, v ktorých sa skrze dotyk a bozk v analógii k uctievaniu ikon hľadá spoločenstvo so svätými, ktorých telá ako „chrám Svätého Ducha“ (1 Kor 6,19) sú znakom prítomnosti spásy, ktorú chcú vidieť vládnuť všade, lebo aj pre nich platí: „Taká radosť je aj medzi Božími anjelmi nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ (Lk 15,10).

Zdroj 

Anastaios Kallis, Das hätte ich gerne gewußt. 100 Fragen an einen orthodoxen Theologen, Theophano Verlag Münster 2003, s. 198-201.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo