Kultúrne pozadie ohlasovania Krista v prvých storočiach

Kultúrne pozadie ohlasovania Krista v prvých storočiach

Jeden z najväčších starokresťanských mysliteľov. Foto: wikimedia

Pokusy sprístupniť tajomstvo Krista na pozadí apokalyptického a helenistického obrazu sveta.

Kresťania poapoštolskej doby (r. 90 – 150) si osvojili prakresťanské ohlasovanie, podľa ktorého Boh v Kristovi mocou Svätého Ducha nastolil svoju vládu na spásu všetkých ľudí. No nerozširovali sa o tom v traktátových spisoch. Ich preberanie apoštolskej kerygmy je dostupné skôr v príležitostných spisoch, ktoré sú sčasti veľmi podobné apoštolským listom.

V apologetickej a antignostickej kontroverzii s helenizmom (r. 150 – 220) kresťanskí teológovia a kazatelia reinterpretovali apoštolskú vieru v súhrnnom pohľade na dejiny spásy, ktorý výslovne zahrnoval do spásy nielen všetkých ľudí, dokonca aj pohanov, ktorí žili pred Kristom, ale aj materiálne stvorenie.

V ešte ďalekosiahlejšej otvorenosti voči antike sa Origenes usiloval položiť pravidlo viery (regula fidei) založené na apoštolskej tradícii ako základ nového vedeckého výkladu sveta (r. 220 – 300).

Vyjadrené presnejšie: prehlbujúce a vyjasňujúce ohlasovanie Krista prvých troch storočí viedlo k dôkladnej reflexii o vzťahu Krista, ktorý je teraz prednostne označovaný ako Syn a Logos, na jednej strane k Otcovi a na strane druhej k človeku Ježišovi.

Vyjadrené ešte precíznejšie: z apologetických dôvodov potrebné väčšie zdôrazňovanie kristológie preexistencie [Ježiš Kristus je vteleným božským Logom/Slovom; pozn. prekl.] a zároveň sa vnucujúca obrana zmŕtvychvstania tela (salus carnis) priniesli so sebou, že teológovia mohli čím ďalej, tým menej obchádzať otázku jedného Krista, pravého Boha a pravého človeka. No ešte naliehavejší bol problém, ako možno riešiť rozlišovanie Otca a Syna, aby zostal úplne zachovaný biblický a filozofický monoteizmus.  

Kultúrne pozadie prednicejského ohlasovania Krista

Tento trocha sumárny prehľad o od tej chvíle sa rozvíjajúcom ohlasovaní Krista dovoľuje opísať jeho počiatočný vývoj ako uchovávajúci pokrok. Uchovávanie pritom treba vysvetľovať plne schvaľovanou vernosťou apoštolskej tradícii. Naproti tomu pokrok treba spájať so zmenou kultúrneho pozadia.

Apokalyptický obraz sveta

Zmenou kultúrneho kontextu sa myslí najskôr postupné odpútanie sa od apokalyptického obrazu sveta. V tomto pohľade na dejiny spásy sa „tento vek“ stavia proti „prichádzajúcemu veku“. Zatiaľ čo pod „týmto vekom“ sa rozumie svet, ktorý prepadol hriechu a preto je pominuteľný, pod „prichádzajúcim vekom“ sa chápe nebeský svet, ktorý je úplne ovládaný Bohom.

Podľa kresťanského chápania tohto apokalyptického pohľadu sa v Kristovom zmŕtvychvstaní už začal prichádzajúci svet. Zostáva už len, aby už zjavné tajomstvo Božej vôle bolo úplne odhalené v druhom príchode Syna človeka.

Tento apokalyptický pohľad na spásu teraz pomaly ustupoval. Existovali na to dva dôvody: na jednej strane, kresťanská obec sa odpútavala medzi rokmi 66 a 135 od tých židovských kruhov, ktoré sa vychádzajúc práve zo svojho apokalyptického pohľadu usilovali vyslobodiť spod rímskej nadvlády. Na druhej strane, kresťania sa vzdávali svojho očakávania blízkeho Kristovho druhého príchodu aj vzhľadom na stále väčšie časové a priestorové rozšírenie Cirkvi.   

Helenistický obraz sveta

Zatiaľ čo rané kresťanstvo sa pomaly odpútavalo od apokalyptickej perspektívy spásy, zároveň sa stále viac ocitalo v horizonte helenistického obrazu sveta. Tento sa vyznačoval dualizmom iného druhu. Podľa neho stojí proti sebe zmyslový, zobraziteľný svet a inteligibilný (ktorý možno poznať len rozumom, myslením, nie zmyslami, skúsenosťou, pozn. prekl.) pravý svet. Spása človeka spočíva vo vyslobodení z telesného sveta, z väzenia duše, a v očisťujúcom, zduchovňujúcom návrate do pravej vlasti. Podľa kresťanskej recepcie tohto helenistického vysvetlenia sveta hrá Ježiš Kristus pri tomto výstupe do pravého sveta rolu prostredníka, ktorý tak, ako povolal všetky veci do pestrosti, ich takisto všetky privádza späť k jednote.  

Apokalyptická a helenistická soteriológia

Bolo by nepochybne nesprávne, keby sme apokalyptickú a helenistickú soteriológiu chceli stavať výlučne proti sebe.

Na jednej strane, tento apokalyptický pohľad bude mať, dokonca aj po roku 130, ešte dlhodobo viac-menej silný vplyv na kresťanské myslenie. Ani nehovoriac o tom, že jeho základom je lineárna predstava o dejinách pochádzajúca zo starozákonného písomníctva, ktorá zostane v kresťanstve stále živá zvlášť vďaka obrane proroctiev vzťahovaných na Krista.

Na druhej strane, helenistické myslenie sa nikdy celkom nepresadí. Vždy bude podrobované kresťanskej kritike, hlavne so zreteľom na vieru v Boha, ktorý stvoril všetko a neprestajne suverénnym spôsobom vedie dejiny ľudstva.

No pri všetkých pochybnostiach voči priveľmi zjednodušujúcemu rozlišovaniu apokalyptického a helenistického vysvetlenia spásneho diania predsa len treba konštatovať, že ústup prvého a rastúci význam druhého vysvetlenia viedol k zmene kultúrneho pozadia ohlasovania Krista, čo nemohlo zostať bez následkov, bez skutočne pozoruhodných posunov v dôraze. V nasledujúcich riadkoch vyzdvihnime tie najdôležitejšie posuny.

Ohlasovanie Krista na pozadí helenistického obrazu sveta

Najskôr je zjavné, že ohlasovanie Krista sa postupne realizovalo v rámci iného chápania dejín. V apokalyptickej súvislosti kresťania rátali s definitívnym príchodom Božej vlády, čo sa po dlhých preddejinách Izraela a bezprostrednej príprave v živote a umieraní Ježiša malo uskutočniť skoro. Zaiste skutočne skoro predlžovali odstup medzi Kristovým zmŕtvychvstaním a druhým príchodom, vypĺňali ho takpovediac historickou existenciou Cirkvi. No v ich povedomí predsa len zostávali dejiny Boha, ktorý si skrze spásne konanie svojho Syna podrobí celé stvorenie.

Naproti tomu v helenistickom kontexte kresťania zredukovali spásne dianie na vychádzanie mnohého z jedného. Tým boli rozsiahlo odstavené dejiny ako Božie konanie. Pod vplyvom biblickej idey dejín bol síce návrat mnohého azda označovaný aj za výchovu zo strany Boha alebo za božské uvedenie všetkých vecí do pôvodného stavu. Ale tento návrat sa v podstate podobal viac prirodzenému javu než neustálemu, hnevom a láskou inšpirovanému zasahovaniu Boha.

V dôsledku menej historického chápania spásneho diania bola spása vnímaná viac morálne a individuálne. Jednotlivec sa musel usilovať o dokonalú cnosť, pričom Kristus mu slúžil ako Učiteľ a Príklad. Azda sa pritom odkazovalo aj na zodpovednosť pred Sudcom živých a mŕtvych. No kládol sa menší dôraz na návrat už osláveného Syna človeka, ktorý obnoví nebo a zem.

Táto tendencia vysvetľovať spásne dianie moralisticky a individualisticky sa prejavuje v jednotlivých spisoch, ktoré sa pripisujú tzv. apoštolským otcom. Pri Alexandrijčanoch, teda Klementovi a Origenovi, bude ešte výraznejšia. Pri všetkom ohľade na helenistický a gnostikmi 2. storočia zvlášť vyzdvihovaný súvis medzi makrokozmom a mikrokozmom, medzi spásou sveta a spásou duše, sa jednako obidvaja títo spisovatelia, zameraní úplne na spiritualitu, budú zaujímať v prvom rade o spásu jednotlivca, ktorého Logos, pravý Pedagóg, privedie späť k jednote všetkých vecí.

Ontologizácia kresťanského myslenia

S rastúcim vplyvom helenistického myslenia, pre ktoré spása spočíva nakoniec v reductio omnium ad unum, bolo dané aj to, že kresťania vnímali Boha a svet viac a viac v pocite stupňov bytia. Aj kresťania začali chápať veci ako podstaty, ktoré v odstupňovanom odpade od toho, čo je jediné pravé a dobré, strácajú z bytia, pravdy a dobroty. Na tomto pozadí potom chápali aj vzťah Boha a Loga, Loga a Ježiša.

Inými slovami: dochádzalo k stále silnejšej ontologizácii kresťanského myslenia. Tá sa prejavila už pri spisovateľoch na začiatku 1. storočia, ktorí už nechápali apokalyptický myšlienkový obsah „Božieho Syna“ a „Syna človeka“, a obidva pojmy vzťahovali oveľa viac na pôvod „z Boha“ a „z človeka“.

Ešte ostrejšie sa črtala tendencia vnímať veci v ich bytostnej súvislosti, keď v polovici 2. storočia bola skutočnosť, že Mesiáš patrí do iného veku, uvádzaná do vzťahu so stvorením všetkých vecí. V každom prípade bola pre toto konštatovanie ante constitutionem mundi dôležitá aj biblická tematika, podľa ktorej Slovo a Múdrosť, s ktorými bol Kristus stotožňovaný z apologetických dôvodov, boli vždy pri Otcovi, a preto pred všetkými vecami.

Vo všetko zahrnujúcej ontologizácii chápania viery bolo najvyššie Bytie nakoniec chápané podľa gréckej filozofie ako úplne nemenné. Zodpovedajúc tomu Logos, „druhý Boh“, mohol byť len vzniknutý a preto viditeľný. V každom prípade jeho vzniknuté bytie muselo byť odlišované od vzniknutého bytia stvorení. Tento dôsledok sa usilovali vysvetliť už apologéti.

Na druhej strane, vzhľadom na túto nevyvrátiteľnú axiómu bolo nevyhnutné rozlišovať podľa bytia božské a ľudské v Kristovi, Logos a sarx. Jasne to rozpoznali Tertulián a Origenes. Pod vplyvom antignostickej polemiky voči všetkým, ktorí rozlišovali vyššieho Krista a pozemského Ježiša, ale aj na základe regula fidei neopomínali ani zdôrazňovať a vysvetľovať jednotu týchto dvoch usiai či substantiae.

Prednosti a nedostatky pohľadov

Aby sme nakoniec nepochopili nesprávne postupný prechod od apokalyptickej predstavy k viac helenistickej predstave Boha a spásy, musíme mať jasne pred očami, že kultúrna zmena pozadia prednicejského ohlasovania Krista nepriniesla so sebou vlastne ani odpad od pôvodného evanjelia, ani jednoznačný vedecký pokrok v prednicejskej teológii.

Úplne odhliadnuc od toho, že apokalyptický výklad Božieho spásneho činu nikdy celkom nevymizol z teologického zorného poľa a helenistická teória o návrate všetkých vecí k jednému nebola nikdy prevzatá len tak nekriticky, nikdy nesmieme prehliadať prednosti a nedostatky obdivoch pohľadov na spásu.

V apokalyptickom pohľade bolo ľahšie chápať spásu ako skutok Boha, ktorý už viac nezúri, ale zmilúva sa. No predsa len jestvovalo nebezpečenstvo, že dejinné vyvolenie Stvoriteľom neba a zeme bude ohraničované na Izrael ako Abrahámovo telesné potomstvo alebo dokonca politicky zneužívané.

Naproti tomu helenistický obraz sveta zahŕňal v sebe riziko, že spásne dianie nebude chápané ako historický, ale ako kozmický jav a Kristova výkupná smrť na kríži bude obetovaná prostredníctvu večného Loga.

Na druhej strane, helenistický pohľad na svet otvoril perspektívu, v ktorej sa dalo brať úplne vážne univerzálne vyjadrenia prítomné už v Biblii. Lebo Otec Ježiša Krista bol aj v ranokresťanskej recepcii stavaný na roveň so Stvoriteľom všetkých takým spôsobom, že od tej doby bola spása široko otvorená pre všetkých ľudí, ktorí vyšli z jeho rúk (porov. 1 Tim 2,4n).

V ostatných veciach predstavenie prednicejského ohlasovania Krista preukáže dostatočne, že so zmenou jeho kultúrneho pozadia bol spätý neutíchajúci zápas o výstižný výraz pre pravú vieru.

Na jednej strane, v žiadnom prípade nebolo ľahké z ohlasovania o Bohu a spáse v Kristovi, ktoré sa realizovalo v časovej zviazanosti v apokalyptickom rámci, vybrať tie výroky, ktoré platili pre všetkých ľudí, a nie iba pre deti Izraela.

No hlavne bolo mimoriadne ťažké ohlasovať Grékom evanjeliové posolstvo o Božom spásnom čine tak, aby naďalej zostávalo evanjeliom o na kríži zjavenej milosti Boha, ktorý je úplne odlišný od sveta.

Pripravil a preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo