Už dnes je jasné, že rok 2018 sa zapíše do dejín katolíckej cirkvi ako rok krízový a v niektorých oblastiach možno aj prelomový. Sexuálne zneužívanie a ďalšie závažné delikty s tým spojené otriasli dôverou voči tejto inštitúcii nielen zo strany širšej verejnosti, ale aj miliónov jej členov a sympatizantov. Zároveň dodali tony pušného prachu ľuďom, ktorí cirkev nemajú radi, prechovávajú voči nej predsudky a boli by najradšej, keby neexistovala.

Fakty sú dostatočne známe a netreba ich opakovať. Na povrch časom vyplávajú ďalšie informácie – niektoré z nich ešte prilejú olej do už beztak rozsiahleho požiaru. Dôsledky páchania skutkov tmy budú pravdepodobne vážnejšie, ako si väčšina z nás dokáže predstaviť. Hriech a zločin za sebou zanecháva spúšť a devastáciu, najmä ak je páchaný a zakrývaný duchovnými autoritami. Obnoviť dôveru môže trvať desaťročia; a u niektorých, žiaľ, nebude obnovená nikdy.

Ako by sa voči katolíckej cirkvi a jej veriacim mali v tomto kritickom čase zachovať osoby, ktoré s nimi z rôznych dôvodov nezdieľajú plné spoločenstvo? Túto otázku si, samozrejme, musí pred Bohom zodpovedať každý sám. Osobne sa domnievam, že zo strany osôb iných náboženstiev a konfesií nie je teraz správny čas pranierovať, poučovať či nebodaj sa povyšovať –  je čas prejaviť solidaritu s otrasenými katolíkmi a podporiť reformné snahy vo vnútri cirkvi. Ak nie inak, aspoň modlitbami.

K tomuto záveru ma okrem iného priviedlo pozorovanie katolíckeho prostredia počas posledných dní a týždňov – vyjadrenia biskupov, kňazov, katolíckych intelektuálov a množstva bežných veriacich. Uvedomil som si, že nie je asi nič, čo by som mohol v tejto chvíli povedať a katolícki veriaci by si to sami neuvedomovali. Z kvanta dôležitých myšlienok, ktoré odzneli a stotožňujem sa s nimi, vyberiem aspoň tri:

„V Cirkvi nie je miesto pre neverných kňazov (v akejkoľvek hodnosti). Ak človek neverí tomu, čo Cirkev učí o Bohu, o dôstojnosti ľudskej osoby, o sexe a manželstve alebo o spravodlivosti, nemal by pôsobiť ako kňaz alebo slúžiť ako biskup. Ak nemôže alebo nechce tieto učenia hlásať a ak nedokáže viesť alebo nevedie svoj život v súlade s týmito učeniami, rozhodne by nemal byť vysvätený (ak je alebo sa chce stať seminaristom) alebo ak je už vysvätený, mal by byť zbavený výkonu kňazského povolania. Bodka.“ (Robert P. George)

„Sexuálne zneužívania, ktorých rozsah bol teraz dokumentovaný, sú len jedným aspektom zlyhania určitého typu cirkvi a toto zlyhanie vyžaduje ďalekosiahlu reformu nielen cirkevných štruktúr, ale predovšetkým prístupu cirkvi k mnohým oblastiam a témam vrátanie otázok moci a autority, chápania sexuality, výchovy a formácie kňazov, otázky kňazského celibátu a úlohy kňazov a laikov v cirkvi a spoločnosti.“ (Tomáš Halík)

„Jediným spôsobom, ako chrániť dobré meno cirkvi, nie je pokrytecká politika mlčania, zametania pod koberec a falošnej solidarity, ale absolútnej otvorenosti, transparentnosti a v prípade preukázaných sexuálnych deliktov aj nekompromisnej spravodlivosti.“ (Imrich Gazda)

Aj vonkajším pozorovateľom je zrejmé, že vo vnútri katolíckej cirkvi momentálne prebieha intenzívny zápas o jej budúcu tvár. Medzi veriacimi sa stretávame s prejavmi hlbokého sklamania, rozčarovania i hnevu, ale tiež odhodlania a túžby po zmene. Dajme si aj v tomto prípade pozor a vyvarujme sa aplikovaniu nespravodlivého princípu kolektívnej viny, nezabúdajúc vzdať úctu a vďaku za verných biskupov, kňazov a diakonov, obetavé rehoľné sestry a všetkých oddaných nasledovníkov Krista.  

Katolícka cirkev si počas svojej dlhej história prešla – viac či menej úspešne – množstvom kríz. Pokiaľ budú súčasťou akejkoľvek inštitúcie nedokonalí ľudia, budeme v nej mať krízy. Tie sú však tiež príležitosťou na obrátenie a obnovu. Keď sa najbližšie stretneme s vernými katolíkmi, našimi priateľmi, povzbuďme ich na ceste viery a podporme ich v úsilí stať sa nástrojom pozitívnej zmeny v cirkvi, ktorú milujú.