Narodenie Ježiša neprestáva svet provokovať ani dnes

Narodenie Ježiša neprestáva svet provokovať ani dnes

Ak by bola udalosť počatia Ježiša Krista vymyslená, vyzerala by úplne ináč, tvrdí katolícky kňaz a biblista Jozef Jančovič.

Počas Vianoc sa v kostoloch čítajú evanjeliá o Ježišovom narodení. Prečo autori zachytili jednu a tú istú udalosť takým odlišným spôsobom?

Najväčšie rozdiely nachádzame v evanjeliách práve pri opise Ježišovho narodenia. Medzi prvými dvomi kapitolami Matúšovho a Lukášovho evanjelia je len asi desaťpercentná zhoda. Dôležité však je, že táto zhoda je práve v tých najpodstatnejších faktoch, ktoré dosvedčujú historickosť celej udalosti.

V čom sa obaja evanjelisti zhodujú?

V tom, že Mária, Ježišova matka, bola zasnúbená Jozefovi, ktorý je z Dávidovho rodu. Nežili spolu pred počatím Ježiša, ktoré spôsobil Duch Svätý, teda Jozef nebol Ježišovým prirodzeným otcom. Meno Ježiš bolo oznámené anjelom, spolu s jeho spásonosným významom. Ježiš prišiel na svet v Betleheme za čias kráľa Herodesa Veľkého, ktorý zomrel v roku 4 pred kresťanským letopočtom, a vyrastal v Nazarete.

Tieto historické fakty sú dôkazom, že evanjeliá nie sú vymyslenými teologizujúcimi príbehmi, ale sú reálnymi udalosťami, ktoré evanjelisti literárne a teologicky rozpracovali aj vo svetle Ježišovho verejného účinkovania, smrti a zmŕtvychvstania. Evanjelium o Ježišovom detstve je rozpracované viac teologicky ako jeho verejná činnosť. Je doň totiž zapracovaných mnoho priamych i nepriamych odkazov na Starý zákon a dejiny izraelského národa, ale sú tam odkazy aj na Ježišovu budúcu činnosť, čím sa stávajú tieto kapitoly akýmsi evanjeliom v kocke.

Sú evanjeliá viac teologickými traktátmi alebo historickými dokumentmi?

Nájdeme v nich históriu, ale najmä teológiu, ktorá je literárne zaujímavo spracovaná. Obaja evanjelisti píšu o tom, že Mária počala Ježiša z Ducha Svätého, čo je teologicky spracované cez komunikáciu anjelov, Gabrielom v Lukášovi a Pánovým anjelom v Matúšovi, pričom anjeli sú aj pri oznámení Ježišovho narodenia.

Spoločný motív panenského počatia a anjelov je odrazom apokalypticky podanej eschatológie, pričom obe skutočnosti spadajú do oblasti viery a pre mnohých neveriacich zostáva najmä počatie Ježiša škandálom. Jeho počatie a zrod neprestáva provokovať ani dnešný svet.

Teológ Karl Barth konštatoval, že počatie Ježiša a jeho narodenie na jednej strane a jeho zmŕtvychvstanie na strane druhej sú dva zásadné momenty, cez ktoré Boží Syn vstúpil do nášho sveta a po splnení svojho poslania vstúpil do Božieho sveta, k Otcovi. Obe tieto skutočnosti nám pomáhajú uvedomiť si, že Boh je pánom nielen nad ideami, ale dokonca aj nad matériou.

Alebo ako napísal pápež Benedikt XVI. v diele Ježiš Nazaretský, nie idey vymysleli skutočnosť, ale význam skutočnosti sa dodatočne prehĺbil vo svetle ideí, v našom prípade biblicko-teologických ideí. Chápanie, ktoré vidí v evanjeliách iba akýsi druh kroniky, môže stratiť zo zreteľa ich teologický význam a tak opomenúť celé ich bohatstvo, keďže ide práve o slovo, ktoré hovorí o Bohu.

Benedikt XVI. píše aj o tom, že motív boha, ktorý splodí dieťa s mladou pannou, sa nachádza v egyptskej, gréckej aj rímskej mytológii. A sám si kladie otázku, či to, čo nám sprostredkúvajú evanjeliá, sú reálnou dejinnou udalosťou alebo len nábožnou legendou. Človek, ktorý sa na počatie a narodenie Ježiša nepozerá očami viery, môže mať naozaj pocit, že kresťanstvo len prebralo schému známu z pohanských náboženstiev, nemyslíte?

Keď sa niečo na seba podobá v určitých prvkoch, neznamená to, že je to to isté. Musíme sa tu vyhnúť takzvanej paralelománii. Kým v pohanských náboženstvách bohovia plodia deti stykom so vznešenými ženami, Mária je chudobným dievčaťom, ktoré nepočne dieťa tajomným spojením s Bohom, ale cez stvoriteľský Boží princíp, cez Ducha, ktorý je už v Starom zákone aktívny pri stvorení, sa počne aj dieťa pod srdcom Márie.

Keď sa Ježiš narodí, nie je to aner theios, nejaký božský človek či poloboh, ako to vidíme napríklad v starovekom Grécku či v prípade faraónov alebo iných starovekých kráľov, ale Ježiš sa stal človekom v čase, pričom Božím Synom je od vekov.  

„Kým Lukáš píše o tom, že Jozef a Mária žili v Nazarete, v Matúšovom evanjeliu vždy bývali v Betleheme.“ Zdieľať

Zároveň si treba uvedomiť, že evanjelisti vzišli z izraelského prostredia, ktoré vplyvy cudzích náboženstiev jednoznačne odmietalo. Ak by teda k počatiu a narodeniu Ježiša nedošlo za pomoci a ochoty jednoduchého dievčaťa Márie, ako to evanjelisti teologicky rozpracovali, tak by sa skôr usilovali potláčať možné paralely s pohanskými náboženstvami, ktoré zvyšovali neprijateľnosť evanjeliového posolstva medzi židmi. Jednoducho, ak by to malo byť vymyslené, bolo by to vymyslené úplne ináč.

Spomínali ste historické a teologické zhody medzi Matúšom a Lukášom, prejdime teraz k rozdielom.

Matúšovo evanjelium sa začína rodokmeňom Ježiša Krista, ktorý je vystavaný podľa iného kľúča ako u Lukáša. Kým Matúš píše o troch sériách tvorených štrnástimi pokoleniami od Abraháma až po Ježiša, Lukáš postupuje zostupne od Ježiša po Adama a spomína sedemdesiatsedem osôb. Oba rodokmene sa zhodujú iba v niekoľkých menách, pričom rozpor je dokonca aj v mene Jozefovho otca.

V Matúšovom evanjeliu sa anjel zjavuje Jozefovi, v Lukášovom Márii, no na pozadí počatia a pôrodu Jána Krstiteľa. Matúš sa tu celkovo zameriava na osobu Jozefa, kým Lukáš na Máriu, ktorá nestojí len pri zrode Ježiša, ale neskôr po jeho vzkriesení v jeruzalemskom večeradle aj pri zrode cirkvi, čím sa tvorí zaujímavá mariológia.

V Matúšovi anjel oznamuje narodenie Ježiša mudrcom, v Lukášovi pastierom. Lukáš na rozdiel od Matúša vôbec nespomína útek do Egypta, ale spomína obetovanie Ježiša v chráme a proroctvo o ňom. Avšak najväčší rozdiel spočíva v tom, že kým Lukáš píše o tom, že Jozef a Mária žili v Nazarete, v Matúšovom evanjeliu vždy bývali v Betleheme.

Ktorý z nich má pravdu?

Za historicky relevantné sa pokladá skôr Lukášovo spracovanie, keďže Lukáš má eminentný záujem podávať veci ako historik, spomína vtedajších panovníkov aj dobové okolnosti, za ktorých došlo k Ježišovmu narodeniu. No ani Matúšovo evanjelium neostáva bez teologickej pravdy.

Na rozdiel od spomínaných evanjelií sa v Markovom zmienka o narodení Ježiša nenachádza. Prečo?

Markovo evanjelium je najstaršie, písané pred rokom 70 po Kristovi a z teologických dôvodov sa zameriava na Ježišovo verejné pôsobenie od jeho krstu po vzkriesenie. Marek nemal ambíciu ísť do menej jasných dejín, na čo sa podujali až dve neskoršie evanjeliá vznikajúce po roku 80, ktoré ozrejmujú aj momenty Ježišovho príchodu na svet. Obaja evanjelisti spísali svoje texty až po smrti Jozefa a Panny Márie aj na základe zachovaných tradícií o nich.

Samotný Lukáš svoje evanjelium začína slovami, že už mnohí sa podujali vyrozprávať udalosti, ktoré sa stali. On tieto udalosti podáva nanovo po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku – v tom je zjavný prístup historika, ktorý veci najprv preveril a potom spísal. 

Existuje možnosť, že Lukášovým informátorom bola priamo Mária?

Starovekí cirkevní otcovia si to predstavovali tak, že od Márie vraj čerpal Lukáš a Matúš od Jozefa, no práve kvôli početným rozdielom v spracovaní sa to skôr vylučuje, ako potvrdzuje.

A čo evanjelista Ján?

Ten ide ešte ďalej ako Matúš s Lukášom a pomocou vysokej kristológie podáva preexistenciu Božieho Syna, teda čím bol predtým, ako sa stal človekom. To je ten známy text prológu: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Prvá zmienka o Ježišovom narodení sa však nenachádza v evanjeliách.

Nie? A kde?

V liste apoštola Pavla Galaťanom, ktorý bol napísaný v roku 54. Pavol na začiatku štvrtej kapitoly píše, že keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo.

„Politicko-duchovný boj proti Kristovi prebieha prakticky počas celých dejín. Nenahovárajme si, že i dnes Kristus neprekáža určitým politickým, ale i duchovne aktívnym silám.“ Zdieľať

Ježišovo narodenie je späté s Betlehemom a Nazaretom. Čo to boli za miesta?

Nazaret bol nevýznamné sídlo, akýsi zapadákov v dolnej Galilei, maličká dedinka, o ktorej Natanael posmešne konštatoval, či môže z nej byť niečo dobré. Toto miesto sa na rozdiel od Betlehema nespomína nikde v Starom zákone, hoci vykopávky potvrdili, že prvé osídlenie tam bolo už začiatkom doby železnej.

Betlehem bol malé, no historicky významné mesto v Judei, 11 kilometrov južne od Jeruzalema. Z neho pochádzal kráľ Dávid. Už predtým tu bolo obetné miesto, kde šiel prorok Samuel obetovať a v časoch Kanaánu sa tu uctievalo kanaánske božstvo Lachamu, ktorého meno prežíva v hebrejskom názve.

Prorok Micheáš pôsobiaci v 8. storočí pred Kristom o Betleheme prozreteľne tušil, že práve z neho vzíde ten, ktorého pôvod je odpradávna a v budúcnosti bude vládnuť Izraelu. Micheášov načrtnutý časopriestor zostal výzvou.

Podľa evanjelistov teda došlo k naplneniu tohto proroctva v osobe Ježiša Krista?

Presne tak. Matúš situuje už samotnú udalosť počatia Ježiša do Betlehema, pričom to všetko podáva cez starozákonné motívy na spôsob hagadického midrášu. A tak nájdeme v takomto spracovaní paralelu medzi Jozefom, ktorému anjel vo sne hovorí, aby prijal manželku Máriu, lebo dieťa, ktoré počala, je z Ducha Svätého, a Jozefom Egyptským, ktorý bol známy svojimi prorockými snami.

Paralelu vytvára Matúš aj medzi kráľom Herodesom, ktorý dal pozabíjať chlapcov v Betleheme a v jeho okolí od dvoch rokov nadol, aby sa zbavil novonarodeného kráľa, a egyptským faraónom, ktorý prikázal egyptským babiciam zabíjať izraelských chlapcov, lebo sa bál rastúcej sily Izraelitov. Paradoxom je, že Herodesove opatrenia vyšli nazmar, rovnako ako to bolo pri Mojžišovi, ktorý mal byť zabitý pri narodení, no napokon bol vychovávaný na faraónovom dvore a práve on nakoniec vyviedol izraelský národ zo zajatia.

V Matúšovi však vidíme aj iný zaujímavý teologický portrét.

Aký?

Spomínali sme, že narodenie a zmŕtvychvstanie Ježiša sú dva zásadné momenty Ježišovho života. Matúš oba tieto body spája s mocensky aktívnymi ľuďmi, ktorí sa usilujú zmariť život Ježiša. Pri jeho narodení to bol politik Herodes a pri zmŕtvychvstaní to boli zasa nábožensky aktívni zákonníci, ktorí žiadali Piláta strážiť zapečatený hrob s Ježišovým telom.

Politicko-duchovný boj proti Kristovi prebieha prakticky počas celých dejín. Nenahovárajme si, že i dnes Kristus neprekáža určitým politickým, ale i duchovne aktívnym silám. Na danom príklade Matúša môžeme vidieť, že evanjeliá, hoci sú starovekými životopismi, obsahujú nadčasové, teologicky pravdivé posolstvá.

Ježišovo narodenie sa odohralo na pozadí sčítania obyvateľstva, ktoré nariadil cisár Augustus v celej Rímskej ríši. Čo to bola za udalosť? 

V období Ježišovho narodenia sa konali zrejme dve sčítania, respektíve jedno vo viacerých fázach. Sčítanie spojené s vyrubením daní, ktoré sprevádzali nepokoje, bolo v roku 6 po Kristovi, spomína ho aj rímsky historik Jozef Flávius.

Skoršie parciálne sčítanie mohlo byť v Judsku už skôr, niekedy v rokoch 7 až 4 pred Kristom, počas ktorého sa narodil i Ježiš. Ten známy paradox, že Kristus sa narodil niekoľko rokov pred Kristom, je spôsobený chybným výpočtom mnícha Dionýza Exiguusa, ktorý sa pri stanovovaní dátumu Ježišovho narodenia prerátal o niekoľko rokov.

Na pozadí tejto dejinnej udalosti za čias Augusta sa teologicky odkazuje na viacero vecí. Ježiš sa rodí v čase mieru, ide o takzvaný pax Augustana, ktorý bol nastolený už v roku 27 pred Kristom. Avšak pokoj ohlasovaný anjelmi pri Ježišovom zrode prevyšuje politické umlčanie zbraní.

Dobré je všimnúť si aj Jozefovo a Máriino občianske konanie. Rodičia Ježiša nie sú rebelmi odmietajúcimi nariadenie vrchnosti, ale konajú ako poslušní občania. A teda ani Ježiš nepatril k nejakým revolucionárom, k radikálnym zelótom, ako sa ho snažili vykresliť niektorí teológovia v 60. rokoch minulého storočia.

Prečo evanjelisti nedali žiadny priestor Jozefovým slovám? Máme zachovaných niekoľko výrokov Márie, ale Jozef úplne mlčí.

Máriiným slovám dáva priestor iba Ján a Lukáš, no v Matúšovom mlčí nielen Jozef, ale aj Mária, pričom obaja sú starostlivými postavami pripravenými vždy ochotne konať v prospech Ježiša. To však neznamená, že sú len akýmisi pasívnymi vykonávateľmi príkazov, používajú aj svoju vlastnú hlavu.

Jozef uvažuje, ako naložiť s Máriou, keď zistí, že je tehotná, nechce ju vystaviť potupe súdu, ale volí miernejší variant priepustného listu pred dvomi svedkami. Do tohoto uvažovania vstupuje Boh, ktorý mu vo sne objasňuje zrod Máriinho dieťaťa a dáva mu dvojitý pokyn, že ju má prijať a dieťaťu dať meno, čím sa stane jeho zákonným otcom. Ježiš sa tak stane nie pokrvne, ale legálne Dávidovým synom. Je to krásny príklad synergie medzi človekom a Bohom. Keď človek koná, čo zákon umožňuje, Boh paradoxne doplní to, na čo človek sám nestačí.

Jozef koná opatrne aj pri záchrane Ježiša pred krutým Herodesovým synom Archelausom, ktorý prebral moc po smrti svojho otca a bol prinajmenšom rovnako krutý ako on. Pri návrate z Egypta sa vyhne rodnému Betlehemu, okľukou ho obíde a usadí sa v Galilei. Biblicky povedané, je jednoduchý ako holubica, ale opatrný ako had. Jozef síce nerozpráva, ale jeho zmýšľanie a skutky hovoria zaňho.

Kto je Jozef Jančovič

Narodil sa v roku 1968 v Topoľčanoch. Po štúdiách na Chemicko-technologickej fakulte STU a po štúdiu teológie v Bratislave a Ríme bol v roku 1995 v Trnave vysvätený za kňaza. Pokračoval v štúdiu biblických vied na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme a v Jeruzaleme. Pôsobil v pastorácii na viacerých miestach v Bratislave. V súčasnosti vyučuje na RKCMBF UK v Bratislave, kde prednáša biblické predmety, pastoračne pôsobí v bratislavskej Dúbravke.


Anjel prikázal Jozefovi aj to, aby svojho syna nazval Ježiš. Čo znamená toto meno?

Ješua alebo Ješu je aramejská verzia hebrejského mena Jehošua, u nás známeho ako Jozue, čo znamená Pán zachraňuje. Je to teoforické meno, keďže obsahuje skrátený posvätný tetragram JHVH, čítaný ako adonaj, čiže Pán. A aj keď toto meno skrýva hlbokú teológiu, v Ježišovej dobe bolo pomerne rozšírené.

Benedikt XVI. upozorňuje na to, že keď sa anjel zjavil Márii, nepozdravil ju zvyčajným hebrejským pozdravom šalom, čo znamená Pokoj s tebou, ale slovami chaîre, teda Raduj sa, ktoré zvyčajne prekladáme ako Zdravas. Nebol by pre dnešného človeka predsa len zrozumiteľnejší preklad Raduj sa?

Hieronym, ktorého latinský preklad Svätého písma nazývaný Vulgáta bol dlho pre západnú Cirkev normatívny, preložil grécky termín chaîre ako ave, ktorého prvotný význam je Buď pozdravená, teda Zdravas.

Zdá sa však, že evanjelista Lukáš, ktorý ponúka dialóg medzi Máriou a anjelom, zdôrazňuje jemu vlastnú tému radosti vo svetle prorockých výziev Sofoniša a Zachariáša: Raduj sa, dcéra Siona, tvoj kráľ prichádza. Výrazom chairé sa odkazuje na tieto prorocké hlasy, kde Mária výsostným spôsobom reprezentuje Izrael. 

Lukáš akcentuje radosť aj v ozname anjela pastierom: Zvestujem vám veľkú radosť, dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.

Preto je naozaj možné, že v novom preklade Lukášovho evanjelia, ktorý sa už pripravuje, bude pozdrav Zdravas nahradený slovami Raduj sa, ako je to napríklad v novom talianskom preklade.

V Lukášovom evanjeliu sa píše, že keď Mária porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesto v hostinci. Vieme dnes presne povedať, na akom mieste sa to Ježiš vlastne narodil?

Už Justín okolo roku 150 po Kristovi písal o tom, že kresťania si uctievajú narodenie Krista v jaskyni v Betleheme. O tom, že sa nachádzala za mestom, sa však evanjeliá nezmieňujú. Spomína to až apokryf Jakubovo protoevanjelium z konca 2. storočia. Pokojne však mohlo ísť aj o miesto, ktoré tvorilo zadnú časť obytného domu.

Cisár Hadrián dal jaskyňu sprofanovať a nechal tam vysadiť posvätný háj bohu Adónisovi. V 4. storočí za vlády cisára Konštantína tam vyrástla bazilika Narodenia Pána, ktorá bola viackrát prestavaná, ale na rozdiel od iných kresťanských pamiatok nikdy nebola zničená – ani Peržanmi, ani moslimami.

Ikonickými postavami vianočných udalostí sú traja králi – Gašpar, Melichar a Baltazár. Boli títo muži naozaj kráľmi?

Evanjelista Matúš ich vo svojom teologickom podaní midrášskeho strihu nazýva mágoi – mágovia, v slovenskom preklade používame termín mudrci, ktorí prišli z východu za svetlom hviezdy. Ale v 72. žalme, ako aj v 60. kapitole proroka Izaiáša, ktoré sa čítajú na slávnosť Zjavenia Pána, sa píše o kráľoch Taršišu a ostrovov, o kráľoch Arabov aj zo Sáby, ktorí prinesú svoje dary. Neskôr sa v apokryfoch z učencov svojej doby stali králi.

Odkiaľ vieme ich mená a presný počet?

Matúš iba píše, že novonarodenému Ježišovi darovali zlato, kadidlo a myrhu. Od troch darov si ľudová zbožnosť odvodila tri osoby. Ich údajné mená sa prvýkrát spomínajú až v 5. storočí v apokryfnom arménskom evanjeliu, keď prišli ako vojenskí vodcovia dokonca v sprievode vojakov.

„Vianoce sú prienikom Božej nepatrnosti a diskrétnosti, ktorou Boh vstupuje do tohto sveta, a tiež ľudskej ochoty, keď človek prijíma pozvanie spolupracovať na veľkolepom Božom pláne.“ Zdieľať

Viackrát ste spomenuli apokryfné evanjeliá. Môžeme sa aj z nich dozvedieť niečo podstatné o Ježišovom narodení a detstve?

Nenájdeme v nich nič, čo by nejako zásadne prehlbovalo obsah štyroch kánonických evanjelií. Navyše, všetky apokryfné evanjeliá sú omnoho mladšie ako kánonické evanjeliá. Najstaršie, Tomášovo evanjelium, ktoré obsahuje 114 údajných Ježišových výrokov, pochádza až z 2. storočia. Z podobného obdobia pochádza aj Jakubovo protoevanjelium.

Apokryfy sú často produktom určitej ľudskej zvedavosti, niekedy duchovnej fantázie a naivity, čo dokazujú apokryfy z detstva Ježiša, keď oživí hlinených vtáčikov či keď si už ako malý v Jozefovej dielni strúha kríž, na ktorom neskôr zomrel. Cirkev tieto texty práve kvôli ich obsahu a naivnej teológii nepovažovala za inšpirované Duchom Svätým a neuznáva ich.

Kolorit vianočných betlehemov dotvárajú okrem troch kráľov aj pastieri.

Oni sa v Lukášovom spracovaní o Ježišovom narodení dozvedeli ako prví. Ide opäť o hlboké posolstvo, že práve ľudia na periférii, tí, čo nemohli dokonca ani svedčiť na súde, majú privilégium pokloniť sa novonarodenému kráľovi ako prví a plní radosti o tom svedčia druhým.

Ale zároveň je tu prítomná myšlienka, že Ježiša môžu nájsť aj intelektuáli, ktorí sa pýtajú, skúmajú, hľadajú a zároveň zostávajú otvorení Božiemu pôsobeniu. Ktorí nečítajú len z knihy Božieho stvorenia, ale počúvajú slová aj z knihy zjavenia, ktorým je Biblia.

Vy ako biblista sa ako pozeráte na tvorivosť ľudovej zbožnosti? Neprekrýva reálne udalosti prílišným nánosom umelej vianočnej idylky?    

Práve naopak, kreativitu ľudovej zbožnosti založenej na biblickom podklade treba oceniť, lebo vo svojej jednoduchosti je veľmi hlboká. S betlehemami v kostoloch či pod vianočnými stromčekmi je to ako s výtvarným umením, ktoré v jednom obraze koncentruje rôzne motívy.

Pri literárnom spracovaní udalostí sa ide krok za krokom, ale pri výtvarnom potrebujeme sled udalostí zachytiť naraz na jednom mieste. Svojím spôsobom nám takáto prezentácia pomáha prenikať v jednom okamihu a na jednom mieste k hĺbke samotných skutočností.

V čom teda spočíva podstata biblického posolstva o narodení Ježiša?

Vianoce sú prienikom Božej nepatrnosti a diskrétnosti, ktorou Boh vstupuje do tohto sveta, a tiež ľudskej ochoty, keď človek prijíma pozvanie spolupracovať na veľkolepom Božom pláne. Z tohto božsko-ľudského prepojenia vzchádza niečo výnimočne krásne a spásonosné.

Biblické podanie o narodení Ježiša je zároveň mimoriadnou správou o tom, že Boh sa o svet stará a miluje ho, a keď posiela svojho Syna, dáva svetu do rúk svoj najväčší dar. Reálne sa to udialo raz navždy v tomto našom svete, o ktorý Boh nestráca záujem ani dnes.

Foto – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo