Štyridsaťdňový pôst a Veľký týždeň v Augustínovej cirkvi

Štyridsaťdňový pôst a Veľký týždeň v Augustínovej cirkvi

V užšom zmysle bol katechumenát obdobím vzdelávania, zácviku a v istom ohľade aj osvedčenia.

Poučovanie a prípravné obrady

V užšom zmysle bol katechumenát obdobím vzdelávania, zácviku a v istom ohľade aj osvedčenia.

Nie všetci katechumeni okamžite prijímali krst na Veľkú noc. Kvôli len raz povolenému pokániu po krste v tej dobe mnohí odsúvali prijatie krstu pokiaľ možno na koniec svojho života, čo Augustín ostro karhá.

Počas siedmich týždňov pôstneho obdobia museli katechumeni žiť zdržanlivo. Na bohoslužbách, ktoré navštevovali bez účasti na slávení eucharistie pokiaľ možno denne, im bolo pridelené vlastné miesto v chráme. Tam stáli v kajúcnom rúchu a počúvali kázne biskupa, ktorý im odhaľoval obsah kresťanskej viery. Augustín neopomínal ani varovať svojich poslucháčov v Hippo pred rozširujúcimi sa bludnými náukami a vyvracať ich. Augustín im vštepoval do pamäti príkazy a zákazy kresťanskej morálky, pričom zároveň ostro bičoval výstrednosti a bezuzdnosti svojej doby.

Uskutočnenie viacerých obradov prepožičiavalo pôstnemu obradu špecificky liturgický kolorit. K tomu patrili predovšetkým opakované exorcizmy, ktoré boli zakaždým spojené s formulami odriekania, „odmietnuť diabla – renuntiare diabolo“ (1), a verejné priznania viery, „professiones fidei“ (2).

Na bohoslužbách boli spievané tie žalmy, ktoré obsahovo súviseli s „conuersio“, s obrátením človeka k Bohu, ako Žalm 26 s veršom 1: „Pán je moje svetlo a moja spása“, ako aj s veršom 4: „Len o jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom“ (3). Majstrovsky vedel niekdajší rétor Augustín vykladať tieto texty so zreteľom na blížiacu sa udalosť krstu počas veľkonočnej vigílie a oduševňovať kandidátov pre pakt, „pactum“, ktorý katechumeni rovnako ako obchodník, ktorý uzavrie dobrý obchod, uzavrú so samotným Bohom (4). 

Skúšky – „scrutinia“

Na konci pôstneho obdobia sa konali skúšky, „scrutinia“, z vyznania viery, „symbolum“, a z modlitby Pána, „pater noster“. Obidvoje sa mali kandidáti naučiť naspamäť.

V sobotu pred nedeľou „iudica“ (dnes piata pôstna nedeľa) im bol zverený najskôr „symbol viery – symbolum fidei“. Biskup im vysvetľoval jednotlivé články viery (5), ktoré si mali podľa poradia starostlivo vryť do pamäti. Obšírne im vysvetľoval význam pojmu „symbolum“. Toto slovo pochádza z obchodnej reči a v antike znamenalo poznávací alebo overovací znak, ktorým sa mal preukázať posol, resp. obchodný partner. V prenesenom zmysle potom symbol nadobudol celkom všeobecne význam „charakteristický znak“, resp. „orientačný bod“. V Cirkvi sa stal odborným výrazom pre krstné vyznanie alebo vyznanie viery. Podľa symbolu viery, ktorý stručne zhrnuje vieru, bolo možné rozpoznať kresťana.

Týždeň po odovzdaní, v sobotu pred Kvetnou nedeľou, mali katechumeni vedieť odriekať na skúšku symbol viery. V rovnaký deň sa konalo odovzdanie modlitby Pána, „pater noster“. Augustín ju vysvetľoval takisto podrobne, vetu po vete otváral jej obsah (6). Počas slávenia Eucharistie na Veľkú noc sa ju mali prvý raz modliť s cirkevnou obcou. Augustín vysvetľoval, že odovzdanie symbolu viery preto predchádza odovzdaniu modlitby Pána, lebo kresťan musí poznať svoju vieru skôr, ako sa obráti v modlitbe na Boha, svojho Otca (7).   

Veľký týždeň

Keďže otrocká práca, ako už bolo minule spomenuté, bola počas Veľkého týždňa pozastavená, veriaci mohli v tieto dni navštevovať bohoslužby horlivejšie ako inokedy. Augustín to výslovne registroval: „Prišiel veľký dav,“ konštatuje v jednu stredu Veľkého týždňa, „dokonca sa sem poponáhľali ľudia, ktorí inokedy neprichádzajú.“ Augustín využil túto horlivosť a svojimi kázňami dôkladne pripravil tak katechumenov, ako aj veriacich na Veľkú noc.

Zelený štvrtok

Na Zelený štvrtok bol pôst uvoľnený. Katechumeni i veriaci, ktorí počas pôstu očividne viac či menej zanedbali hygienu, navštevovali v tento deň kúpele a niektorí z tohto dôvodu zaiste nepostili (8). Aby vyšiel v ústrety postiacim i nepostiacim, v Hippo sa na Zelený štvrtok konali dve eucharistické slávnosti, prvá už ráno, druhá večer. Postiacim bolo vzhľadom na novozákonné podanie výnimočne povolené zjesť večerné jedlo už pred večernou eucharistickou slávnosťou (9). Počas normálnych dní platilo pravidlo: „Sviatosti oltára majú sláviť (a prijímať) len triezvi“ (10). 

Samozrejme, že umývanie nôh bolo neodmysliteľnou súčasťou liturgie Zeleného štvrtka. Augustín vysvetľoval, že Pán nám prikázal túto prax preto, „aby nás ňou nabádal k pokore, ktorú prišiel vyučovať“ (11). Je nápadné, že sa nezachovala nijaká kázeň, ktorú by biskup mal na Zelený štvrtok. Vysvetľuje sa to takzvanou disciplina arcani, ktorá v tej dobe bola ešte v platnosti a zakazovala vyzradiť v akejkoľvek forme nekresťanskej verejnosti centrálne tajomstvá spásy, ku ktorými patrila aj Eucharistia.

Veľký piatok

Veľkým piatkom, nazývaným „parasceue – prípravný deň“ (12), sa začalo „najposvätnejšie trojdnie – sacratissimum triduum“ (13). Augustín síce hovorí o tomto dni, že je „časom vzlykania, plaču, vyznávania a úpenlivého prosenia“ (14), no napriek tomu ho ráta už k slávnostiam, k „solemnitas“ (15) tajomstva vykúpenia. Lebo Kristova smrť na kríži a Kristovo zmŕtvychvstanie sú ako už pri apoštolovi Pavlovi len dvomi stranami jednej mince.

Na Veľký piatok sa spravidla „slávnostne – solemniter“ čítal príbeh Kristovho utrpenia podľa Matúšovho evanjelia. Z toho smieme dedukovať, že pašie sa spievali. Biskup informuje, že raz chcel nechať prednášať príbeh Kristovho utrpenia v každoročnej obmene aj podľa iného evanjelistu, no veriaci s tým nesúhlasili. Boli zvyknutí počúvať Matúšov text a naďalej mu chceli dávať prednosť (16).

Zo zachovaných veľkopiatkových kázní vyplýva, že v tento deň sa čítal aj Žalm 21. Ako prorocký žalm o Kristovom spásnom diele v Cirkvi bol vždy podstatnou súčasťou liturgie Veľkého piatka (17).

Vo svojich kázňach biskup podčiarkoval význam kríža. Kríž je škandálom len v očiach neveriacich, pre veriacich je znakom dôvery a slávy. Pán si už pri svojom vtelení zvolil cestu poníženosti, „humilitas“, a touto cestou šiel až do konca, keď zomierajúc sklonil svoju hlavu (18). 

Biela sobota

Na rozdiel od ostatných sobôt roka bola Biela sobota dňom prísneho pôstu. Katechumeni sa aj takýmto spôsobom pripravovali na prijatie krstu v prichádzajúcu noc a veriaci nezaostávali v tomto za nimi.

Augustín zdôvodňuje trvanie pôstu aj po Veľkom piatku smútkom Ježišových učeníkov, ktorí oplakávali stratu Pána ukrižovaného v predošlý deň (19).

Azda aj tento aliturgický deň bol dňom pracovného pokoja, aby veriaci počas veľkonočnej vigílie, na ktorej sa zúčastňovali dokonca aj vlažní kresťania, dokázali duchovne i telesne bdieť.

Biskup považoval vigílie Cirkvi všeobecne za istý druh predobrazu stavu, v ktorom vzkriesení s Kristom na konci vekov už nikdy nespia, pretože už ani nikdy nezomrú. „Lebo,“ tak sa pýta Augustín, „čím iným je spánok, ak nie každodennou smrťou, ktorá síce človeka odtiaľ nevytrhne úplne, no ani neponechá v tomto stave? A čím iným je smrť, ak nie dlhotrvajúcim mimoriadne hlbokým spánkom, z ktorého prebudí človeka Boh?“ (20). Kto teda túži po večnom živote po pozemskom živote, ten nech vytrvalo pestuje vigílie (21). Povedané platí tým viac o veľkonočnej vigílii, „matke všetkých vigílií – mater omnium sanctarum uigiliarum“ (22); je obrazom bdenia, s ktorým Cirkev pôjde naproti Pánovi pri jeho druhom príchode (23).

Chváloreč na bdenie celého kresťanstva („in qua totus uigilat mundus“) (24) preniká ako červená niť Augustínove kázne na noc, ktorá nasleduje po Bielej sobote.

Poznámky:

  1. Sermo 215,1.
  2. Sermo 216,10.
  3. Enarrationes in Psalmos 26,1,1, ako aj Sermo 216,2. Ďalšími žalmami boli: 2, 16, 18, 23, 33, 35, 41, 71, 72, 94, 141, 147.
  4. Sermo 216,3.
  5. Zachovali sa nám ešte takto nazvané kázne, De symbolo ad catechumenos, Sermones 212, 213 (v častiach) a 214.
  6. Sermones 56, 57, 58, 59.
  7. Sermo 58,1.
  8. Epistula 54,9-10.
  9. Epistula 54,7.
  10. Takto kánon 29 kartagskej synody z roku 397.
  11. Epistula 55,33.
  12. Sermo 221,4.
  13. Epistula 55,34.
  14. Enarratio in Psalmos 21,2,1.
  15. Sermo 218,1.
  16. Sermo 232,1.
  17. Sermo Guelferbitanus 2,1 a 2. V 13. traktáte k Jánovmu evanjeliu, In Iohannis euangelium tractatus 13,14, Augustín poznamenáva, že Žalm 21 sa číta každý rok, keď sa blíži slávnosť Pánovho utrpenia.
  18. Sermo 218,12.
  19. Epistula 36,31.
  20. Sermo 221,3.
  21. Sermones Guelferbitanus 4 a 5.
  22. Sermo 219.
  23. Sermo Wilmart 4,3.
  24. Sermo Guelferbitanus 4,1.

Pôvodne publikované na internetovej stránke Centra pre výskum Augustína na Univerzite Júliusa Maximiliána vo Wuerzburgu. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo