Psychológ a teológ Hans Zollner SJ vedie Centrum pre ochranu maloletých, ktoré funguje pri Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Od roku 2014 je tiež členom Pápežskej komisie pre ochranu maloletých.

Okrem toho pôsobí ako terapeut a sprevádza obete sexuálneho zneužívania. Regina Einig sa v Erfurte rozprávala s pátrom Zollnerom o príčinách a následkoch krízy sexuálneho zneužívania.

Páter Zollner, podľa vás chýba teologická konfrontácia s témou zneužívanie v Cirkvi. Mohol by jej začiatok predstavovať najnovší príspevok pápeža Benedikta XVI.? V duchu hesla: Morálna teológia založená na Svätom písme a recepcia encykliky „Veritatis splendor“?

Text pápeža Benedikta už skutočne viedol k teologickej konfrontácii, lebo sa diskutuje nielen o cirkevno-politickom význame tohto vyjadrenia, ale aj o teologických stanoviskách a historických zaradeniach, ktoré sa podnikajú v tomto texte.

Prekvapil vás tento text?

Nie. Pápež Benedikt zachytáva týmto listom niečo, čo sa v podstate neodlišuje veľmi od toho, čo už povedal napríklad svojím listom adresovaným katolíkom v Írsku v roku 2010. Pastiersky list Svätého Otca Benedikta XVI. írskym katolíkom je podľa mňa takmer jediným dokumentom cirkevného vedenia, v ktorom bola počas vyše tridsiatich rokov vôbec vyslovená táto teologická otázka.

Benedikt XVI. podčiarkuje, že v právnom povedomí má byť prítomná viera ako dobro hodné ochrany. Takto sa vyjadrujú aj obete sexuálneho zneužívania, ktoré nezanevreli na Cirkev. Ako hodnotíte túto situáciu?

Ak berieme do úvahy celú Cirkev, situácia je veľmi rozdielna. Existujú obete, ktoré sa cítia byť dobre prijaté vo svojej farnosti. No potreby obetí boli zaradené hlavne pod heslo terapia a v súvislosti s právnymi otázkami. Počnúc cirkevným vedením v Ríme až po jednotlivé farnosti sa neprihliadalo skutočne na najhlbšiu ranu tých, ktorí boli zneužívaní v Katolíckej cirkvi: na stratu základnej dôvery nielen v seba, ale aj v Boha, čo bolo sprostredkované Cirkvou a nositeľmi cirkevných úradov.   

Mohli ste sa o tom rozprávať s emeritným pápežom?

V júli minulého roka mi povedal, že pre neho ako prefekta Kongregácie pre náuku viery bolo zdrvujúce nielen byť konfrontovaný s prípadmi, ale aj vidieť, že odpoveď od iných rímskych úradov, ako aj od biskupov, bola taká váhavá, taká nekonzistentná. To ho na konci 90. rokov, respektíve na začiatku tretieho milénia priviedlo k tomu, aby aj pre seba prisúdil tejto téme veľkú prioritu a v roku 2002 ju preniesol do zodpovednosti Kongregácie pre náuku viery. 

„Mnohí páchatelia boli vysvätení na začiatku 60. rokov alebo skoršie. Podľa niekoľkých výpovedí v seminári nikdy nepočuli ani slovo o sexualite – okrem ,budeš žiť v celibáte‘.“ Zdieľať

Máte dojem, že kríza sexuálneho zneužívania nie je pre mnohých katolíkov, či už ide o klérus, alebo o laikov, skutočnou srdcovou záležitosťou. Akú rolu zohráva v tejto súvislosti, že samotné obete sa sťahujú aj z trestnoprávnych procesov, pretože majú dojem, že ich osud sa medzičasom politizuje a inštrumentalizuje?

Žijeme vo svete a v Cirkvi, v ktorej sa takéto veci neriešia oddelene. Nedokážeme zabezpečiť, aby sa to nevyužívalo v cirkevnej politike alebo aj v rozličných teologických prúdoch. Myslieť si, že sa tomu možno vyhnúť, považujem za veľmi naivné. Otázkou je: Kam to speje?

Táto otázka je veľmi ťažká a bolestná pre Cirkev: uznať, že Cirkev v mnohom nezodpovedala tomu všetkému, čo zastupuje a má ohlasovať, a vyvolala opak. Toto vytvára veľké zneistenie, ktoré na jednej strane sťažilo teologickú konfrontáciu a na druhej strane ukrajuje veľa z energie, takže je nemožné venovať sa tomu, čo je skutočne potrebné.

Trpíme duchovnou malomyseľnosťou, duchovným zúfalstvom – ako to nazýva Ignác –, ktoré súvisí s tým, že sa nestaviame na odpor celej spletitosti koreňov, čo umožňuje sexuálne zneužívanie a jeho ututlávanie.

Pri výskume príčin sa v USA a Nemecku siahlo po externých štúdiách – John Jay Institute a MHG-Studie. Odborníci v tejto súvislosti vyslovili aj kritiku. Do akej miery je to závažné?

Obidve štúdie uskutočnili odborníci, ktorí vyučujú na uznávaných univerzitách. V odborných časopisoch som ešte nenašiel žiadnu kritiku metodiky a výsledkov týchto štúdií. Interpretácia faktov je aj vo svetských výskumoch vždy otvorená pre závery, ktoré môžu byť zafarbené politicky alebo cirkevno-politicky. Je to ilúzia myslieť si, že existuje dokonale hodnotovo neutrálny výskum.

Ako posudzujete námietku, že v kontexte výskumu sexuálneho zneužívania nebol dostatočne zohľadnený faktor homosexuality?

Otázkou je, či fenomén homosexuálneho konania sám osebe dostatočne dokladuje, že tí, ktorí boli homosexuálne aktívni, sú aj homosexuálmi. Vychádzajúc zo svojej psychoterapeutickej praxe si myslím, že je to chybný záver. Moja skúsenosť sa kryje s údajmi štúdií, čo sa týka homosexuality.

Mnohí páchatelia sexuálneho zneužívania by sa nedefinovali ako homosexuálne orientovaní. Oveľa častejšie ide o sexuálne nezrelé osoby, ktoré nevedia povedať, či sú hetero- alebo homosexuálne. To je oveľa väčší rizikový faktor než heterosexualita alebo homosexualita.

Mimochodom, veľká časť prípadov, ktoré boli nahlásené v USA alebo v Nemecku, sa týka kňazov, ktorí boli v seminári v 60. rokoch minulého storočia. Väčšina skutkov sexuálneho zneužívania v USA bola spáchaná medzi rokmi 1974 až 1982. Páchatelia boli vysvätení na začiatku 60. rokov alebo skoršie. Podľa niekoľkých výpovedí v seminári nikdy nepočuli ani slovo o sexualite – okrem ,budeš žiť v celibáte‘.

Prečítajte si aj
Benedikt XVI.: Cirkev a škandál sexuálneho zneužívania Zdieľať

Aké následky to malo?

Nikdy nepočuli, ako s tým treba prakticky naložiť. Nikdy nedostali pomoc, pretože sexualita bola tabu. V klíme, v ktorej sú iba muži, je to ľudsky a psychologicky veľmi ľahko predstaviteľné ‒ a týka sa to nielen Cirkvi, ale aj iných uzavretých skupín, kde sa vyskytuje len jedno pohlavie ‒, že ich sexuálne potreby sa po tom, čo sa táto téma nevyslovuje a nedostáva sa im nijaká pomoc, orientujú na osoby vlastného pohlavia.

V dôsledku chýbajúcej konfrontácie so sexualitou a žiadnej dobre sprostredkovanej sexuálnej morálky založenej na Biblii si páchatelia sexuálneho zneužívania medzi klerikmi nezvnútornili, že sexualita môže byť veľkou silou v službe ľuďom. Namiesto toho bola využívaná na vykonávanie moci. 

Akú pomoc môže poskytnúť katolícka sexuálna morálka?

Katolícka sexuálna morálka tu môže poskytnúť veľa, pretože je úplne samozrejmé, že vzťah medzi pohlaviami má byť v kresťanskom zmysle láskyplný. Skutočnou otázkou je pre mňa: Ako môžeme my ako Katolícka cirkev – a nejde len o nositeľov cirkevných úradov – predstaviť a tak žiť sexuálnu morálku, aby pre veriacich i nekresťanov bolo viditeľným ‒ sexualita je integrálnou súčasťou nášho života, ktorú si vážime, ceníme a zodpovedajúc tomu aj zapájame.

Veľmi sa obávam, že škandály sexuálneho zneužívania v tejto dobe nás práve ako Cirkev robia nemými pred verejnosťou. 

Môžete nám uviesť nejaký príklad?

Stalo sa to už napríklad v Austrálii, kde vláda môže presadiť aj zákony o homosexuálnych partnerstvách, pretože ľudia hovoria: Hlasujem proti cirkevnému stanovisku, pretože Cirkev a nositelia cirkevných úradov robili opak toho, čo hlásajú. Všetko, čo hovoríme k téme sexuality, je vystavené všeobecnému podozreniu: Sami nežijete to, čo hovoríte.

„Sledovanie internetovej pornografie je celospoločenským fenoménom, teda je rozšírené, žiaľ, aj v cirkevných kruhoch.“ Zdieľať

Vo svojich prednáškach formulujete otázku: Čo nám vlastne Boh chce povedať touto krízou? Už ste sa niekedy pokúsili dať si na to odpoveď?

Samozrejme, že sa neustále usilujem nájsť odpoveď. V priebehu rokov sa táto odpoveď mení. Pred deviatimi rokmi, keď som sa začal zaoberať hlavne touto témou, odpoveď znela: Pozrite sa do minulosti, aby ste zanalyzovali sexuálne zneužívanie. No potom k tomu prišlo: Robte všetko potrebné, aby dnes a zajtra bolo čo najmenej sexuálneho zneužívania.

V priebehu času vynikala stále silnejšie aj táto odpoveď: Čo je ústredné pre kňazstvo a cirkevnosť? V čom spočíva poslanie kresťana v súčasnom svete? Čo predstavuje jadro, o ktoré nám musí ísť? A čo musí odumrieť, lebo nepatrí podstatne k tomu, čo nám uložil Ježiš?

Automaticky to speje k inému spolunažívaniu medzi nositeľmi cirkevných úradov a laikmi. Myslím si, že Boh nám adresuje veľmi naliehavú výzvu: Pozrite sa na všetko, čo je pre vás doteraz dôležité, a pozrite sa na to mojimi očami. Pozrite sa, kde je jadro viery, ako môže byť Ježišovo posolstvo opäť v centre. A ako ho možno žiť tak, aby ste mohli prebývať vo vzájomnej jednote. Toto nepôjde bez väčšej jednoduchosti a bez asketickejšej Cirkvi.  

Ale o askéze sa sotva ešte hovorí...

Áno, chýba ďalší vývoj askézy, ktorá bola v 60. a 70. rokoch hodená cez palubu. Podľa môjho názoru bola hodená cez palubu, pretože vtedajšia askéza už neplnila svoj účel. Askéza znamená: Zriekam sa niečoho, aby som si telesne a opakovane pripomínal, že evanjelium nie je len ziskom, ale ma aj niečo stojí ‒ život získa len ten, kto stratí svoj život kvôli Ježišovi. To stojí mnohé veci, ktoré si možno želať, no ktoré z hľadiska evanjelia nie sú dobré.

Asketickým cvičením, ktoré dnes naliehavo potrebujeme, je správne zaobchádzanie s internetovou komunikáciou. A tu nevidím žiadny model, naopak. Sledovanie internetovej pornografie je celospoločenským fenoménom, teda je rozšírené, žiaľ, aj v cirkevných kruhoch. Na to potrebujeme začať patrične reagovať v rámci duchovného sprevádzania či spovede.

Publikované s láskavým súhlasom nemeckých katolíckych novín Die Tagespost. Preložil o. Ján Krupa.