Bojujem, ale tým, kto víťazí, je Kristus

Bojujem, ale tým, kto víťazí, je Kristus

O hľadaní viery, kňazskej službe aj ruženci sme sa rozprávali s farárkou Československej cirkvi husitskej v Prahe Martinou Viktoriou Kopeckou, ktorá bola delegátkou na biskupskej synode o mladých vo Vatikáne.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja


V októbri minulého roka ste sa zúčastnili na biskupskej synode o mladých, ktorú zvolal pápež František. Ako ste sa tam dostali?

Vyslala ma Svetová rada cirkví, ktorá sídli v Ženeve a združuje 350 protestantských, pravoslávnych či letničných cirkví s viac ako pol miliardou veriacich. Od roku 2013 som členkou jej ústredného výkonného výboru a vediem komisiu ECHOS – Ozvena hlasu mladých. Na synode som bola jednou z ôsmich bratských delegátov, ako jediná žena, navyše ordinovaná.

Ako ste sa tam cítili?

Na synodu som prišla o čosi neskôr, takže všetci účastníci sa už medzi sebou poznali. V Medzinárodnom dome pre kňazov som bývala v najodľahlejšej izbe, v prvý večer som v jedálni sedela sama, nikto si ku mne neprisadol. Cítila som sa beznádejne, sama seba som sa pýtala, či celé tri týždne budem sama sedávať pri stole pre dvadsať ľudí s piatimi karafami vína. Prvé dni boli naozaj ťažké.

Neskôr sa to zmenilo?

Áno, ľady sa prelomili, nápomocným mi bol najmä plzenský biskup Tomáš Holub. Keďže na plenárne zasadania sme mali chodiť v klerickom oblečení a my v Československej cirkvi husitskej nemáme nič také, ako je rímska košeľa s kolárikom, chodila som do auly v talári so štólou. Vtedy mnohí pochopili, že ja som taktiež kňaz.

Ako reagovali?

Nikto ku mne neprišiel, aby sa so mnou sporil, že nie som skutočným kňazom, pretože som žena a že som z cirkvi, ktorá nemá apoštolskú postupnosť. Naopak, vyjadrovali potešenie, že tam niekto taký je, vypytovali sa ma na moju osobu aj na moju cirkev.

Dôležité tiež bolo, že sa so mnou osobne zvítal pápež František a nechal sa so mnou vyfotiť. Prekvapilo ma, že si ma presne pamätal z nášho júnového stretnutia v Ženeve, ani na chvíľu nezaváhal, hneď vedel, kto som a kde sme sa spolu stretli.

Rovnako srdečne si potriasol rukou s kardinálom aj so šatniarom. Bol to pre mňa veľmi pekný dôkaz toho, že v Božom kráľovstve máme všetci svoju dôležitú úlohu.

Pôsobil na vás pápež František autenticky?

Absolútne.

Keď sa vás biskupi pýtali, kto ste zač, ako ste sa im predstavovali?

Ako farárka Cirkvi československej husitskej, ktorá nadväzuje na život a učenie Jana Husa a ktorá má rovnako ako katolícka cirkev sedem sviatostí. Mnohým bolo meno Jana Husa známe, aj keď im bolo potrebné pomôcť informáciou, že žil sto rokov pred Martinom Lutherom.

V názve vašej cirkvi je nielen odkaz na Jana Husa, ale aj na Československo, keďže vznikla až v roku 1920. Opravte ma, ak sa mýlim, ale pôvodnou ambíciou bolo úplne vytlačiť katolicizmus spájaný s monarchiou Habsburgovcov a stať sa oficiálnou štátnou cirkvou, čo podporovala aj veľká časť českej politickej elity.

Áno, je to tak, ako hovoríte. Aj keď spočiatku nebolo cieľom zakladať novú cirkev, ale v Husovom duchu očistiť a napraviť cirkev existujúcu. Základnými požiadavkami reformných katolíckych kňazov a veriacich združených okolo Karla Farského bolo slúženie omší v českom jazyku, a nie v latinčine, prijímanie Eucharistie pod obojakým spôsobom či zdobrovoľnenie celibátu. Predostreté požiadavky ale pápež Benedikt XV. v roku 1919 odmietol.   

„Nikto ku mne neprišiel, aby sa so mnou sporil, že nie som skutočným kňazom, pretože som žena a že som z cirkvi, ktorá nemá apoštolskú postupnosť. Naopak, vyjadrovali potešenie, že tam niekto taký je.“ Zdieľať

Založeniu novej cirkvi bezprostredne predchádzala polnočná omša, ktorú v kostole svätého Mikuláša na Staroměstském námestí v Prahe slúžili reformní kňazi v českom jazyku a ktorá mala silný ohlas. Odtiaľ bol len krok k formálnemu vyhláseniu novej Československej cirkvi 8. januára 1920. Prívlastok husitská pribudol až v 70. rokoch, aby bol odkaz na českú reformáciu Jána Husa zjavnejší.

V čase najväčšej slávy sme mali až milión členov, oslovovalo ich reflektovanie aktuálnych problémov vrátane národnej a sociálnej otázky, ako aj nehierarchické vzťahy medzi klérom a radovými veriacimi, ich zapájanie do každodenného života cirkvi. V povojnovom období im to dávalo nový životný zmysel, do novej cirkvi prestupovali celé rodiny. Viera sa pre nich stala čímsi súčasným, moderným, prestala byť vnímaná ako relikt monarchickej minulosti.

Koľko členov má vaša cirkev v súčasnosti?

V Česku sa náboženská príslušnosť zisťuje ťažko, keďže pri sčítaní obyvateľstva mnohí neuvádzajú svoje vierovyznanie. Ale podľa našich údajov máme približne 40-tisíc veriacich, z ktorých polovica je praktizujúca. Najmä v Prahe k nám stále prichádzajú dospelí ľudia, ktorí sa chcú nechať pokrstiť a zosobášiť. Nemám pocit, žeby naša členská základňa vymierala.

Prečo prichádzajú práve k vám, keď duchovná ponuka je široká?

Láka ich otvorenosť našej cirkvi, ale aj rodinná minulosť. Mnohí prichádzajú s tým, že ich rodičia pokrstení neboli, ale pamätajú si, že starí rodičia boli členmi Československej cirkvi husitskej. Nadväzujú na komunizmom prerušenú rodinnú tradíciu.


Martina Viktorie Kopecká prednáša svoj príspevok počas biskupskej synody o mladých vo Vatikáne v októbri 2018.

V príhovore na synode ste hovorili aj o svojej osobnej konverzii. Ako k nej došlo?

Po skončení gymnázia som začala pracovať v nadnárodnej spoločnosti, ktorá sa zaoberá správou bankomatov. Časom ma zamestnanie prestalo baviť, začala som preto uvažovať o vysokoškolskom štúdiu. Keďže pochádzam zo starého husitského mesta Louny a na gymnáziu ma bavila latinčina, rozhodla som sa pre Husitskú teologickú fakultu Karlovej univerzity. 

Takže dôvody, ktoré vás priviedli k štúdiu teológie, neboli duchovné, ale čisto pragmatické?

Presne tak. Vôbec som nepočítala s tým, že zakrátko ma teológia vnútorne osloví a privedie ma k hodnotám, ktoré som vždy hľadala, ale nenašla som k nim cestu. Vlastne mi ju ani nemal kto ukázať, pretože moji rodičia ani starí rodičia nie sú pokrstení. Otec aj mama však pracujú ako zdravotní záchranári, takže celý život boli pre mňa vzorom záchrany ľudských životov, čo je hlboko ľudská a kresťanská hodnota.

Čo vám povedali na to, keď ste im oznámili, že idete študovať teológiu?

Zhovievavo sa pousmiali a čakali, že ma to rýchlo prejde. Ale neprešlo a po nejakom čase som sa rozhodla pre krst. Zistila som však, že to vôbec nie je také jednoduché.

Prečo?

Kňazi, na ktorých som natrafila, rozprávali jazykom, ktorému som absolútne nerozumela. V ranej fáze krehkej a naivnej viery som potrebovala omnoho jednoduchší prístup. Začínala som doslova od nuly. Dokonca som si kúpila detskú obrázkovú Bibliu, aby som sa nejako zorientovala v základných biblických príbehoch a súvislostiach. S odstupom času si dovolím povedať, že skutočnú vieru som našla vďaka biblickým jazykom.

Ako to myslíte?

Na teológii som si musela poctivo oddrieť hebrejčinu, gréčtinu aj latinčinu. Vďaka tomu som prenikla do hĺbky posolstva biblických textov. Štúdium teológie ma časom pohltilo natoľko, že som sa po skončení magisterského štúdia rozhodla pre doktorandské štúdium na evanjelickej bohosloveckej fakulte pod vedením profesorky Ivany Noble.

„Služba Bohu a ľuďom je naplnením môjho života. To, že môžem ľudí pozývať k nasledovaniu Božieho kráľovstva, ma robí šťastnou.“ Zdieľať

Dospelí konvertiti väčšinou dokážu presne pomenovať a opísať moment svojho obrátenia. Platí to aj o vás?

Áno, stalo sa to asi v druhom ročníku, keď som sa borila s originálom Knihy Kazateľ. Mala som pocit, že sa predo mnou otvorila brána, za ktorou bola lúka plná natoľko voňavých kvetín, že som nemohla odolať vydať sa po nej. Precítila som akýsi najhlbší zmysel, múdrosť, ktorá ma pozývala, aby som ju pozvala do svojho života. Vtedy som si uvedomila, že naozaj verím tomu, čo študujem.

Druhým krokom, nerozlučne spätým s tým prvým, bolo pozvanie Ježiša Krista, aby vstúpil do môjho života. Až vtedy som nadobudla vnútorné odhodlanie verejne pred kýmkoľvek povedať, že som Martina, ktorá uverila v Boha. Aj preto som si pri krste k menu, ktoré znamená bojovná či bojujúca, pribrala meno Viktória – víťazstvo. Ja bojujem, ale tým, kto víťazí, je Kristus.

Ako reagujú ľudia na to, keď sa im mladá sympatická žena predstaví ako kňaz?

Nikdy som sa nestretla s odmietnutím, práve naopak, pre mnohých je to skôr milé prekvapenie. Napokon, mužov a žien v kňazskej službe je v našej cirkvi pol na pol, takže je to úplne normálne. Aj keď taká Naďa Brázdilová, ktorá bola vysvätená v roku 1947 ako prvá žena v Československej cirkvi, to mala naozaj ťažké. 

Čo vám kňazská služba dáva?

Zmysel. Služba Bohu a ľuďom je naplnením môjho života. To, že môžem ľudí pozývať k nasledovaniu Božieho kráľovstva, ma robí šťastnou. Môžem to o čosi presvedčivejšie robiť aj vďaka tomu, že som sa sama na vlastnej koži presvedčila, že viera nie je komplikáciou, ale uľahčením a naplnením života.

Prsteň, ktorý máte na ruke, vyzerá ako ruženec...

Áno, nemýlite sa. Je to prejav hlbokej úcty, ktorú mám k Ježišovej matke Márii.

Aj sa ho modlíte?

Áno, aj keď je potrebné dodať, že naša cirkev nevníma Máriu ako Bohorodičku a mariánska úcta jej preto nie je vlastná.


Martina Viktorie Kopecká v husitskom kostole na Staroměstskom námestí v Prahe.

Na stupnici liberálny – konzervatívny sa Cirkev československá husitská nachádza kde?

Naša cirkev mala vždy otvorené dvere pre všetkých hľadajúcich, pozitívne sa stavala k výdobytkom vedy a techniky, rešpektovala slobodu svedomia, a preto v nej mnohí nachádzali a nachádzajú svoj domov. Asi by som nás definovala ako liberálny stred.

Aký máte postoj k registrovaným zväzkom, ktoré sú v Česku povolené?

V duchu toho, čo som pred chvíľou povedala o slobode svedomia, je na rozhodnutí toho-ktorého farára, či požehnáva registrované zväzky.

Vy ako farárka sa k tomu staviate ako?

Som presvedčená, že vzťah lásky môže vzniknúť aj medzi osobami rovnakého pohlavia a nie je dôvod ho nepožehnať. Určite ho však nemožno stavať na roveň sviatostného manželstva medzi mužom a ženou. Rovnako aj postavenie detí v homosexuálnych partnerstvách vyvoláva množstvo otázok.

Tak ako homosexuáli, nie sú u nás z večere Pánovej vylúčené ani rozvedené či znovuzosobášené osoby. Aj keď naši farári a farárky sa vždy usilujú vynaložiť všetko úsilie na to, aby sa manželské zväzky nerozpadali, uvedomujeme si, že niektoré prekážky ďalšieho spoločného života sú jednoducho neprekonateľné.

Vo svojom príhovore počas synody ste hovorili o cirkvi ako o bezpečnom priestore. Narážali ste tým na problematiku sexuálneho zneužívania?

Áno, ale nemyslela som iba na to. Pod bezpečným priestorom chápem aj priestor na slobodu prejavu, právo na omyl a zachovanie osobnej integrity a intimity. Za neprípustnú považujem akúkoľvek mocenskú, duchovnú či fyzickú manipuláciu. Zároveň ale treba zdôrazniť, že tieto problémy sa nedotýkajú len cirkvi, ale aj iných prostredí.

Kto je Martina Viktorie Kopecká

Narodila sa v roku 1986 v Lounach. Vyštudovala teológiu na Husitskej teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, neskôr aj psychológiu a špeciálnu pedagogiku. V roku 2011 prijala krst a od roku 2013 pôsobí ako farárka v kostole sv. Mikuláša na Staroměstskom námestí v Prahe, kde pred sto rokmi vznikla Cirkev československá husitská.

Zároveň pôsobí ako psychoterapeutka a krízová interventka, píše blog Deník farářky a autorky projektu Velké ženy z malé země ju zaradili medzi najinšpirujúcejšie české ženy.


Foto - archív M. V. Kopeckej

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo