Benedikt XVI.: Moji kritici ignorujú kľúčový problém

Benedikt XVI.: Moji kritici ignorujú kľúčový problém

FOTO TASR/AP

Benedikt napísal pred letom text o sexuálnom zneužívaní v cirkvi, čím rozpútal zaujímavú polemiku. Prinášame kritickú reakciu historičky, ako aj následnú Benediktovu odpoveď.

V apríli 2019 publikoval Benedikt XVI. v bavorskom mesačníku pre katolícke duchovenstvo „Klerusblatt“ článok s názvom „Cirkev a škandál sexuálneho zneužívania“, ktorý Postoj zverejnil na tomto mieste. Emeritný pápež tu diagnostikoval niekoľko príčin sexuálneho zneužívania v Katolíckej cirkvi. Za najdôležitejší dôvod označil vytesňovanie Boha z verejného priestoru. Benedikt XVI. konštatoval, že „aj my kresťania a kňazi radšej nehovoríme o Bohu“. No v spoločnosti, v ktorej chýba Boh, sa čoraz viac vytráca „rozmer ľudskosti“.  

Nasledujúca verejná diskusia o príčinách sexuálneho zneužívania sa sústredila najmä na Benediktovu tézu o úlohe liberálneho hnutia z roku 1968. Podľa Benedikta XVI. „k fyziognómii revolúcie roku 1968“ patrilo, že povolená je aj pedofília. V tom istom čase sa udial „rozvrat katolíckej morálnej teológie, ktorý urobil Cirkev bezbrannou voči procesom v spoločnosti“. Ako napísal pápež, v rozličných kňazských seminároch sa vytvorili „homosexuálne kluby“.

Kritici vyčítali emeritnému pápežovi, že súčasnú dobu opisuje len ako príbeh úpadku a pestuje predsudky. Podľa Benediktových kritikov homosexualita nie je sama osebe príčinou sexuálneho zneužívania detí. Takéto zneužívanie sa vyskytovalo počas celých dejín Cirkvi a aj v spoločnostiach, ktorých sa nedotklo hnutie z roku 1968. Ani o rozvrate katolíckej morálnej teológie nemôže byť reč, pretože normy sa vraj môžu meniť.  

Benedikt XVI. sa rozhodol vyjadriť ku kritickým reakciám zjavne až po článku Birgity Aschmannovej s názvom „Ozajstné katolícke utrpenie od roku 1968: Odpoveď na Benedikta XVI.“ Berlínska historička a profesorka na tamojšej Humboldtovej univerzite ho publikovala v júlovom vydaní nemeckého mesačníka Herder Korrespondenz.  

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk

Prinášame preklad článku Birgity Aschmannovej a ihneď po ňom reakciu Benedikta XVI., ktorú tento mesačník publikoval vo svojom septembrovom vydaní. Výmena medzi Aschmannovou a Benediktom XVI. umožňuje nahliadnuť do povahy nemeckej diskusie o cirkevných a spoločenských otázkach tejto doby.

Ozajstné katolícke utrpenie od roku 1968: Odpoveď na Benedikta XVI.

11. apríla 2019 sa emeritný pápež Benedikt XVI. obrátil na verejnosť so stanoviskom, keď tvrdo odsúdil tie spoločenské trendy, ktoré považuje za hlavnú príčinu toho, že sa katolícki kňazi sexuálne previnili na maloletých. Rozhodujúci je vraj „neslýchaný proces“, ktorý sa udial v 60. rokoch a je svojím rozsahom jedinečný: Predchodca pápeža Františka hovoril o sexualizácii, nakoniec vraj „v priebehu dvadsiatich rokov, od roku 1960 do roku 1980, boli úplne zrušené dovtedy platné kritériá v otázkach sexuality“. „Úplná sexuálna sloboda“, o ktorú sa usilovala „revolúcia roku 1968“, už nepripúšťala nijaké normy, čo viedlo k ochote dopúšťať sa násilia a k všeobecnému „duševnému rozvratu“. 

Na uvedených vysvetleniach je iritujúce, že takéto monokauzálne zdôvodnenie ignoruje iné faktory, ktoré mohli umožniť alebo podporiť sexuálne zneužívanie v Cirkvi. Je to zarážajúce o to viac, keďže vedecký základ pre tvrdenia Benedikta XVI. sa predsa len zdá byť krehký.

Bývalý pápež sa vo svojom stanovisku nikde neodvoláva na poznatky spoločenských vied, ale svoju argumentáciu neustále opiera o biografické spomienkové fragmenty, ktorých reprezentatívnosť ďalej nereflektuje. Možno jeho pohľad na „revolúciu roku 1968“ silnejšie poznačilo dlhodobo pôsobiace emocionálne rozhorčenie dobového svedka než literatúra o sociálnych dejinách. Ale práve mladšia historiografia načrtla iný obraz „roku 1968“, v ktorom sa viac než veľkomestá Berlín či Frankfurt dostali do popredia malé mestá ako Bonn. 

Bývalý pápež sa vo svojom stanovisku nikde neodvoláva na poznatky spoločenských vied, ale svoju argumentáciu neustále opiera o biografické spomienkové fragmenty, ktorých reprezentatívnosť ďalej nereflektuje. Zdieľať

„Iný rok 1968“, čo je názov veľmi cenenej štúdie Christiny von Hodenberg, prináša skôr oddémonizovaný obraz. Hodenbergová konštatuje, že väčšina občanov NSR nechcela ani revolúciu, ani násilie. Namiesto toho požadovali zrušenie autoritárskych modelov, zasadzovali sa za každodenné demokratické štruktúry a vykazovali vyššiu citlivosť na spravodlivosť medzi pohlaviami. Samozrejme, že sa vyskytli aj násilné výtržnosti, takisto ako libertínske experimenty komúny, ktorá považovala sexuálne oslobodenie za predpoklad riešenia politických problémov. Ale tieto fenomény zostali výnimkami, ktoré väčšina spoločnosti odmietla. Tým väčšmi to platí o terorizme organizácie RAF.

Dnešná mládež prikladá stále väčšiu dôležitosť rodine a pevným partnerstvám

Tieto extrémy by sa preto nemali zamieňať s mainstreamom, a už vôbec nie s hlavným prúdom medzi katolíkmi. Naproti tomu väčšina obyvateľstva sympatizovala so „základnou“ sexuálnou revolúciou, ktorá odtabuizovala predmanželské pohlavné styky rovnako ako antikoncepčné prostriedky. 

Výskum súčasnej histórie nehovorí v každom prípade nič o bezuzdnej sexualizácii mládeže po roku 1968, ktorá by tento rámec prekračovala. Motto „Kto dvakrát chrápe s tou istou, patrí k establišmentu“ založilo mýtus, ale nie každodennú prax. Ak vezmeme do úvahy najnovšie správy štúdie Shell o mládeži, ani polstoročie po „roku 1968“ nemôže byť žiadna reč o širokej „beznormovosti“ (Benedikt XVI.).

Práve naopak, pozornosť vyvoláva, že posledná správa z roku 2015 mládež vykresľuje ako veľmi hodnotovo orientovanú. Podľa prieskumov pevné partnerstvá a rodiny zjavne získali na atraktivite – pri súčasne miznúcej zviazanosti s Cirkvou. Bezprostredná spojitosť medzi udomácnením v náboženstve a orientáciou na rodinu, respektíve medzi príslušnosťou ku Katolíckej cirkvi a sociálnou angažovanosťou – ako túto spojitosť prezentuje Benedikt –, sa v týchto výsledkoch výskumu neukazuje.

„Revolúcia roku 1968“ spôsobila nepretržitý proces sociálno-morálneho úpadku, ten však nemožno chápať ako pozadie, na ktorom sa dajú vysvetliť skutky sexuálneho zneužívania zo strany klerikov – pretože títo duchovní boli súčasťou katolíckeho sveta, ktorý sa najťažšie vyrovnával so sexuálnou liberálnosťou v 60. a 70. rokoch.

Možno skutočný, dlhodobý problém Cirkvi nespočíval práve v príliš liberálnom postoji voči sexualite, ale naopak, v extrémne svetu vzdialenom, reštriktívnom postoji Učiteľského úradu Cirkvi, ktorý priam nutne vyprovokoval nezrovnalosti a protesty. Tento príspevok by chcel podnietiť k uvažovaniu nad tým, či sa chybné trendy posledných dekád nedajú vysvetliť lepšie, keď ich zaradíme do kontextu kultúry dvojakej morálky. Tú treba chápať ako následok toho, že nárok Učiteľského úradu Cirkvi a žitá realita sa čoraz viac rozchádzali.

Nožnice, ktoré sa roztvorili medzi týmito dvomi dimenziami, možno viedli – to je moja domnienka – nielen k neschopnosti Cirkvi nájsť správnu reč pre skutočné starosti katolíckych manželov. Navyše sa však posilňovala vnútrocirkevná neschopnosť adekvátne sa zaoberať sexuálnymi potrebami tých kňazov, ktorí prejavovali nespokojnosť s celibátnou formou života. Potom by však bolo treba zaradiť sexuálne praktiky klerikov skutočne do tradície „roku 1968“, lenže v takom prípade by išlo o celkom inú, vnútrocirkevnú tradíciu, ktorá vznikla doma. Reč je o „katolíckom roku 1968“, teda o encyklike „Humanae Vitae“ a jej následkoch.  

Pritom je nesporné, že hľadanie súvislostí medzi recepciou encykliky a sexuálnym zneužívaním zo strany klerikov sa opiera o čisté domnienky, ktoré vyžadujú seriózny výskum. Doterajšie skúmanie tejto tematiky však približuje, čo si katolícki manželia mysleli a čo pociťovali v roku 1968 v súvislosti s touto encyklikou. Mnoho žien a mužov sa čoraz viac vzďaľovalo od „emocionálneho režimu“ Cirkvi v otázkach manželskej sexuality. Postavili sa na odpor spovednej praxi, ktorá chcela určovať sexuálne praktiky manželov. Kvôli emocionálnym následkom, ktoré mala táto spovedná prax na veriacich katolíkov, možno o nej diskutovať pokojne v rubrike „duchovné zneužívanie“. A napokon je zaujímavé, ako vehementne varovali cirkevné hlasy v roku 1968 pred polarizáciou, rozkolom a skôr novou dvojakou morálkou, ak sa táto encyklika nestiahne alebo nezmierni.

Pritom je nesporné, že hľadanie súvislostí medzi recepciou encykliky a sexuálnym zneužívaním zo strany klerikov sa opiera o čisté domnienky, ktoré vyžadujú seriózny výskum. Zdieľať

Pre všetky tieto otázky sa ukázali ako nápomocné „skúšobné vrty“ v archíve arcibiskupstva Mníchov a Freising. A tak základom tohto príspevku je prvé vyhodnotenie veľkého počtu listov, ktoré boli v lete roku 1968 napísané kardinálovi Júliusovi Döpfnerovi. Možno ich použiť na skúmanie nálady medzi katolíkmi, pretože katolíci všetkých regiónov a sociálnych vrstiev sa obracali na mníchovského arcibiskupa a predsedu Nemeckej biskupskej konferencie, aby vyjadrili svoj hnev. Ako historičke mi nejde o to, aby som posudzovala správnosť výrokov Učiteľského úradu Cirkvi o sexuálnej morálke. Mojím cieľom je zrekonštruovať v prostredí katolíckej nemeckej spoločnosti a všimnúť si sociálne a emocionálne následky pre dotknutých.

„Pilulková encyklika“, ktorú pápež Pavol VI. podpísal 25. júla 1968, spustila zemetrasenie predovšetkým v severoamerickom a západoeurópskom katolicizme. Posilnenie zákazu umelej antikoncepcie Cirkvou narazilo všade na takmer jednomyseľný odpor. Ten treba vysvetľovať na pozadí trendov Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý svojím novým pohľadom na Cirkev, laikov a manželstvo akoby potvrdzoval očakávania, že pápež zmierni zákazy platiace od roku 1930.

Vedci ani teológovia, ale ani lekári či manželia nechceli prijať bez komentára protirečenia, ktoré sa vynárali medzi dobovými poznatkami a pápežským vnímaním sveta. A navyše, práve v rámci západonemeckej spoločnosti a tým aj medzi tamojšími katolíkmi prevládal názor, že po skúsenostiach s národným socializmom už nemožno od nikoho požadovať slepú poslušnosť. Okrem toho sa mnohým manželským poradcom a dušpastierom nepodarilo zosúladiť normy Učiteľského úradu Cirkvi s predstavami oslobodzujúceho posolstva evanjelia. O tom všetkom pôsobivo písali akademici i ženy v domácnosti, remeselníci i profesori teológie, riaditelia kliník i kňazi vo svojich listoch z leta 1968 kardinálovi Döpfnerovi.

Vedci ani teológovia, ale ani lekári či manželia nechceli prijať bez komentára protirečenia, ktoré sa vynárali medzi dobovými poznatkami a pápežským vnímaním sveta. Zdieľať

Pri pohľade na sexuálne praktiky manželov sa stáva jasným predovšetkým jedno: Nemohli byť viac vzdialené od predstáv libertínskej bezuzdnosti. Ich problémy boli zjavne celkom iné. „A tak stojíme naľakaní,“ formuloval riaditeľ jednej freiburskej kliniky, „pred pastierom, ktorý nepozná svoje ovce.“ 

Kto sa nezaoberal katolíckou manželskou morálkou, mohol by predpokladať, že zakázaná bola len predmanželská sexualita, zatiaľ čo sobáš ponúkal možnosť dosiahnuť s cirkevným požehnaním prístup k dobru sexuálnych potešení, ktoré predtým tak prísne upravovali predpisy. Ale sexuálna morálka Katolíckej cirkvi požadovala aj v manželstve zriekanie a zdržanlivosť: pohlavný styk bol považovaný za morálne bezchybný len vtedy, keď za zriekol umelej antikoncepcie. A tak aj medzi manželmi zostal sex napríklad s kondómom alebo pilulkou naďalej ťažkým hriechom.

A tak sa niektorí katolíci obávali vylúčenia zo spoločenstva

Početné listy z leta 1968 ozrejmujú, koľko manželov vtedy trpelo spovednou pastoráciou, v ktorej sa museli ospravedlňovať za to, že nemali ihneď po sobáši deti alebo že v priebehu rokov sa im narodilo len málo detí. Otvorene a neprikrášlene opisovali dotknutí v listoch svoje ťažkosti a informovali kardinála o bezohľadnosti spovedníkov voči problémom manželov a zvlášť voči duševnému utrpeniu žien. Keďže sviatosťou spovede bola regulovaná účasť na Eucharistii, niektorí katolíci sa teraz obávali vylúčenia z eucharistického stolovania, ktoré si cenili ako emocionálnu posilu. Súčasne ich však trýznil aj strach z ďalších tehotenstiev. A tak je z listov zrejmé, že nie láska alebo sexuálna rozkoš boli dominujúcou emóciou v manželskom živote dotknutých, ale skôr strach.

Práve po narodení prvých detí sa očividne zmenil emocionálny život manželov. Kolísajúc medzi „strachom z hriechu“ a „strachom z počatia“ prežívali mnohí manželia každodennosť, ktorej akúkoľvek spontánnosť odňal korzet kalendárovej metódy Knaus-Ogino, ktorú encyklika pripúšťala ako jedinú možnosť bránenia počatiu. 

No už pred koncilom sa manželská pastorácia v Nemecku začala meniť. V manželskom poradenstve sa presadilo v 60. rokoch presvedčenie, že ku konceptu zodpovedného rodičovstva patrí na vlastnú zodpovednosť rozhodnúť o vhodných prostriedkoch plánovania rodiny. V početných listoch je zreteľné, ako oslobodzujúco pôsobil tento nový koncept. Pritom úzkostliví manželskí partneri si nechali zjavne viackrát potvrdiť od rozličných kňazov, že takouto praxou nie je ohrozená spása ich duše. Že toto rozhodnutie podľa svedomia by mohli požiadavky encykliky opäť postaviť na pranier, to považovali nielen mnohí manželia, ale aj mnohí dušpastieri a teológovia v Nemecku za „pastoračne nemožné“ a navyše za nezlučiteľné s náboženstvom lásky.

Početné listy z leta 1968 ozrejmujú, koľko manželov vtedy trpelo spovednou pastoráciou, v ktorej sa museli ospravedlňovať za to, že nemali ihneď po sobáši deti alebo že v priebehu rokov sa im narodilo len málo detí. Zdieľať

Vzhľadom na záplavu listov, ktorými sa naliehalo na diecéznych biskupov, aby našli nejaké riešenie, ktoré by oslabilo požiadavky encykliky, sa Königsteinské vyhlásenie z konca augusta 1968 muselo javiť ako šalamúnske rozhodnutie. Nemeckí biskupi ním na jednej strane dosvedčili vernosť pápežovi, no zároveň ponechali otvorenú možnosť správať sa v individuálnej praxi odlišne v dôsledku „rozhodnutia podľa svedomia“. Ale takéto otvorene podvratné správanie bolo zviazané jediným pokynom: Nesmie vzbudiť pohoršenie.

Nádeje nemeckých laikov, dušpastierov a teológov, že encyklika „Humanae Vitae“ by mohla byť stiahnutá alebo upravená, sa nakoniec ukázali ako márne. Ján Pavol II., ktorý ovplyvnil vznik tohto textu do takej miery, že táto encyklika bola označená aj ako jeho prvá encyklika, od roku 1978 dôrazne sprísnil zákaz umelej antikoncepcie. Laikov to v ich každodennosti neznepokojovalo. Ich presvedčenie, že sexuálna prax a plánovanie rodiny sú nanajvýš osobnou záležitosťou a nespadajú do sféry kompetencie Učiteľského úradu Cirkvi, sa medzi nimi len posilňovalo. Dokonca aj ženy sa čoraz častejšie stránili spovedníc, v ktorých by azda museli skladať účty za veci, o ktorých už viac nechceli vyjednávať. Encyklike tým chýbalo niečo, čo vlastne potrebovala k svojej platnosti: uznanie od sensus fidelium.

Už v roku 1968 bolo zrejmé, že zákon, ktorý nikto nedodržiava, spochybňuje autoritu toho, kto ho vydal. Teológovia a laici, ktorí sa bránili proti encyklike, to v neposlednom rade robili práve preto, lebo sa obávali o autoritu pápežstva. Ale erózia sexuálnej morálky podľa Učiteľského úradu Cirkvi nedokázala významne uškodiť charizme Jána Pavla II. Poľský pápež, ako aj laici vyšli z boja o moc, ktorý sa rozhorel na náboženskom poli okolo platnosti „Humanae Vitae“, ďalekosiahlo bez ujmy.

Nijaký biskup sa nepokúšal o otvorenú konfrontáciu s pápežom

Ako to však bolo s klérom? Bola to táto skupina, v ktorej na seba narážali rôzne nezrovnalosti, veď predsa interpretácia „Humanae Vitae“ závisela vo veľkej miere od interpretačných pokynov klerikov. Laici sa vo svojej praxi mohli od roku 1968 odvolávať na to, že predsa biskupi legitimizovali rozhodovanie podľa svedomia. Biskupi a kňazi vedeli, že pontifex zavrhol Königsteinské vyhlásenie. Proti pocitom záväzku voči laikom, o ktorých  starostiach vedeli, stáli požiadavky vonkajšej a vnútornej poslušnosti pápežovi. Ako nakladali kňazi a biskupi s rastúcimi rozumovými rozpormi?

Nikto z nemeckých biskupov sa pod dojmom „Humanae Vitae“ nevzdal svojho úradu. Nijaký biskup sa nepokúšal o otvorenú konfrontáciu s pápežom. Namiesto toho sa vyskytli opatrné uisťovania, že Königsteinské vyhlásenie neslobodno chápať ako akt nelojálnosti. Tým tu však došlo k protirečeniu.

Koľkí kňazi, ktorí v neskorých 60. rokoch a 70. rokoch odišli z kňazstva, mohli byť motivovaní k tomuto kroku neriešiteľným napätím medzi očakávaním Učiteľským úradom Cirkvi a pastoračným presvedčením? Aké riešenia našli tí, ktorí zostali? Čo to pre nich znamenalo, že musia hovoriť a konať proti svojmu presvedčeniu – alebo aspoň mlčať? Aké následky to mohlo mať, keď sformulované vedúce línie pápeža k sexuálnej morálke boli považované za odtrhnuté od života a tým za nepoužiteľné? Navyše, Pavol VI. v roku 1967 zverejnil encykliku, ktorá ukončila debaty o celibáte chválorečou na túto formu života. Do akej miery teraz kňazi považovali za záväznú sexuálnu morálku, ktorá si nevšímala životné situácie a potreby ľudí do takej miery, že sa sotva ešte niekto držal nariadení Učiteľského úradu Cirkvi?

Vždy existovali kňazi a rehoľníci, ktorí nedorástli na povinnosť k bezženstvu, respektíve na sľub čistoty. Ale spôsob, akým kňazi nakladali s týmito výzvami, bol vždy podmienený aj dobou. Je preto dôležitou otázkou na preskúmanie, či resp. ako sa zmenil sexuálny život kňazov a rehoľníkov po „Humanae Vitae“.  

Zdá sa celkom pravdepodobné, že sexuálne praktiky, ktoré sa odchyľujú od ideálu čistoty, netreba pripísať údajnej sexualizácii celkovej spoločnosti. Skôr ich podporila cirkevná sexuálna morálka, ktorá bola kvôli obsahu a forme svojho vzniku čoraz vzdialenejšia svetu a súčasne bola pociťovaná aj ako odklon od Druhého vatikánskeho koncilu.

Zdá sa celkom pravdepodobné, že sexuálne praktiky, ktoré sa odchyľujú od ideálu čistoty, netreba pripísať údajnej sexualizácii celkovej spoločnosti. Zdieľať

Všeobecne to viedlo zjavne k frustráciám a konkrétne k otázkam o zmysle potláčania vlastných potrieb. Po tom, čo sa v 60. rokoch neustále hovorilo o sexualite, v 70. rokoch – takto sa to vnímalo prinajmenšom v anglo-americkom priestore – nastalo obdobie ticha. Rečnenie neosožilo nič, teraz sa šírilo mlčanie. Je jasné, že neschopnosť hovoriť bola najmenej vhodná pre riešenie rozporov a napätí. Na jednej strane frustrácia a na druhej strane neschopnosť rozprávať mohli u kňazov oslabovať zábrany hľadať sexuálne kontakty s inými mužmi, ženami – a aj s deťmi. 

Všetky tieto domnienky však treba systematicky preskúmať. Encyklika „Humanae Vitae“ mala pravdepodobne malý účinok, neovplyvnila vo svojom zmysle postoje katolíkov k regulácii pôrodnosti. Namiesto toho mohla napáchať škody v inej rovine. Už v lete 1968 bol predpovedaný jeden kontraproduktívny účinok, lebo „nepochopený a neuskutočniteľný zákon spôsobí“, tak varoval jeden lekár, „protiklad chceného“.

68 a sexuálne zneužívanie

Odpoveď Birgite Aschmannovej

Príspevok pani Aschmannovej môže napriek svojej jednostrannosti podnietiť k ďalšiemu uvažovaniu, no ako reakcia na môj príspevok v Klerusblatte k objasneniu krízy sexuálneho zneužívania je napriek tomu nedostatočný a je typickým príkladom všeobecného deficitu v recepcii môjho textu.

Všimol som si, že na štyroch stranách článku pani Aschmannovej sa neobjavuje slovo Boh, ktoré som urobil centrálnym bodom tejto otázky. Napísal som: „Svet bez Boha môže byť len svetom bez zmyslu“. „Západná spoločnosť je spoločnosťou, v ktorej Boh absentuje vo verejnej sfére a už sa mu nenačúva. A preto je spoločnosťou, v ktorej sa stále viac vytráca rozmer ľudskosti.“

Nakoľko som mal možnosť vidieť, vo väčšine reakcií na môj príspevok sa vôbec neobjavuje Boh, a teda nehovoria o tom, čo som chcel zdôrazniť ako kľúčový problém v tejto veci. Skutočnosť, že príspevok pani Aschmannovej zanedbáva centrálnu pasáž mojej argumentácie, rovnako ako väčšina reakcií, s ktorými som sa mohol zoznámiť, poukazuje podľa mňa na vážnosť situácie, pretože slovo Boh sa často javí stáť na okraji dokonca aj v teológii.

Benedikt XVI.

Publikované s láskavým súhlasom nemeckého mesačníka Herder Korrespondenz. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Ján Krupa

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo