Nádej ako pravdivé sebaodhalenie

Nádej hľadá človek často vo svojej odvahe, v dôvere vo svoje vlastné schopnosti, možnosti a sily. V poslednom období však cirkev opatrne (a trochu opatrnícky) odhaľuje svoje slabosti a pápež František napriek tomu (alebo práve preto) hovorí o nádeji. Lebo skutočná nádej sa začína v pravdivom seba-videní.

Keď Mojžiš išiel do boja s Amalekom (Ex 17, 8-13), stál na vysokom vrchu a keď mu ruky oťaželi, Áron a Hur mu ich museli podopierať. Ľud zdola nevidel silného vodcu, ale vodcu zjavne priznávajúceho svoju únavu a slabosť. Izrael mohol pozorovať dôverujúceho vodcu nie vo svoje, ale Božie sily. Preto vyhrával. Neveril klamu, ale otvorenej sebapravde Mojžiša. Ľud nepotreboval silného, ale pravdivého vodcu. 

Otvorený a pravdivý postoj k sebe

Otvorený a pravdivý postoj k sebe samým, k svojim limitom a obmedzeniam vedie podľa biblického rozprávania k víťazstvu. Niekedy nám však k tomu musia pomôcť ľudia zvonku. Zjavia sa áronovia a hurovia práve v čase, keď nám ruky oťažejú. Aj keď je ich podpora poukazom na našu slabosť, predsa nám chcú byť nápomocní. Preto je potrebné počúvať hlas týchto ľudí a nechápať ho automaticky ako nenávisť a útok.

V posledných rokoch a mesiacoch cirkev prežíva ťažké odhalenia i sebaodhalenia. Poukazovanie na svoje limity však často prijímame neochotne a uzatvárame sa do obrannej pozície. Príkladom rozumného postoja by mohol byť aj prístup nemeckých biskupov, ktorí chcú liečiť vlastné rany a neostávať uzavretí v seba-potvrdzovaní. Nechávajú si mojžišovsky podržať zoslabnuté ruky, aby víťazili.

Aj keď je ich slabosť evidentná, nechápu to ako poníženie. Chcú zvíťaziť a sú ochotní pritom prijať pomoc zvonku. Niekedy nás váha našej ľudskej prirodzenosti môže nečakane pritlačiť k zemi a nie sme schopní ju sami uniesť ani pozdvihnúť.

Spomínané kauzy v cirkvi často pomenúvame ako problém konkrétneho jednotlivca, čo je do istej miery aj pravda. No nemusí to byť iba tak. Je potrebné otvorene priznať, že nielen „chorí jednotlivci“ vstupujú do štruktúr cirkvi a škodia celku, ale že aj celok nesie v sebe známky nedokonalosti a môže negatívne ovplyvniť jednotlivca.

Preto by sme nemali prehliadať deštruktívne súvislosti v celku. Ak sme a máme byť ecclesia semper reformanda, musíme si vedome pripomínať, že sme cirkev hriešnikov, ktorí stále potrebujú očisťovanie, lebo sme trvale na ceste pokánia a obnovy (LG 8). Cirkev je semper reformanda, a preto sa nemôžeme zacykliť v seba-potvrdzovaní, ale priznávať potrebu rásť, spoznávať seba, svoje limity a obmedzenosť.

Ochota k seba-pravde nepôsobí deštrukčne. Naopak, deštrukčne pôsobí neustála silová obrana. Seba-potvrdzovanie neumožní vnútorné uzdravenie, ale spôsobí celkový kolaps.

Kristus vždy, pred každým dôležitým momentom a rozhodnutím, donútil Petra k seba-priznaniu (seba-vyznaniu): ... Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu (Jn 13,9); ... Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny (Lk 5, 8). A až v tomto seba-spoznaní, seba-priznaní a seba-vyznaní zveruje Kristus Petrovi veľké úlohy. A, naopak, keď má Peter tendenciu byť „silný“ a sebavedomo diktovať Kristovi, čo má a nemá robiť, vtedy ho posiela preč: Choď mi z cesty, satan... (Mk 8,33) a nezveruje mu nič.

Je pozoruhodné, že Kristus nepotrebuje „prvého“, ktorý seba-potvrdzuje, ale „prvého“, ktorý seba-vyznáva, ktorý vie byť posledný. Preto by aj cirkev mala permanentne pôsobiť seba-vyznávajúco, lebo Kristus jej veľké úlohy dáva práve vtedy (ako Petrovi). Zdá sa, že tento Petrov postoj pochopil v týchto časoch jeho nástupca alter Petrus, pápež František. Pápež si je vedomý veľkých úloh pre cirkev, preto cíti potrebu pokľaknúť pred Kristom a vyznať v mene celej cirkvi pravdu o sebe: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny. V tomto momente seba-priznania a seba-vyznania sa rodí Petrova sila.

Vyznanie slabosti chápe evanjelium ako silu. Práve v tomto momente poznania vlastných limitov zveruje Kristus Petrovi všetko. Kristus na mieste Petra nepotrebuje silného, ale seba-pravdivého človeka. Peter sa tu evidentne podobá Mojžišovi, ktorý svoju slabosť neskrýva, ale ukazuje a iba vtedy je vierohodný, iba vtedy víťazí.

Cirkev sa nemôže uzavrieť do geta

Cirkev sa nemôže uzavrieť do geta seba-potvrdzovania a každú kritiku automaticky chápať ako útok a následne odpovedať protiútokom, permanentne hľadať nepriateľa a viesť „kultúrne vojny“. Militantnosť je skôr zbraňou siekt, nie otvoreného komúnia veriacich. Mnoho ľudí zvonku chce s cirkvou komunikovať a so záujmom sa pýtať. Máme možnosť s nimi rozprávať.

Urobíme chybu, ak súčasné problémy budeme riešiť iba vo vlastnom prostredí. V takomto prípade budeme počuť len ozvenu vlastných slov, nie však pravdu o sebe. Je obohacujúce, prekvapivé a prínosné počuť hlasy zvonku, z iných prostredí. Lebo to, čo sa nám zdá byť u nás zažité a v poriadku, nemusí tak pôsobiť na nestranného pozorovateľa.

Nemyslím si, že musíme trpieť hystériou zo strachu pred nedokonalosťou. Naše ekleziologické koncepty nemajú dokazovať dokonalosť cirkvi, ale držať ju v závislosti od Krista.

Cirkev nemá pôsobiť „obranne“, ale pozývať všetkých k neustálemu hľadaniu zmyslu všetkých našich nezmyslov. Lebo všetci sme hľadajúci. Viera nie je súbor definícií, ale cesta hľadania. Pravda je cestou a životom. Nedá sa oddeliť od dynamiky ľudského žitia a uzavrieť do systému definícií.

Takáto pravda sa môže stať sterilnou, systémom uzavretým a platiacim iba v sebe samom. Vyznávanie takejto pravdy sa podobá kňazovi, ktorý našiel na kraji lesa dole hlavou visiaceho parašutistu a pohotovo mu zvestoval: Pane, visíte dole hlavou! Ten nečakane pohotovo odhadol: Nie ste vy náhodou kňaz? A na prekvapivé počudovanie kňaza dodal: Lebo to, čo vravíte, je síce pravda, ale teraz je mi to nanič.

Pravda nemôže nevnímať konkrétnosť človeka

Pravda nemôže sterilne prejsť okolo človeka a nevnímať jeho konkrétnosť. Nejde pritom o relativizovanie ani prispôsobovanie pravdy, ale o pravdivé hľadanie možného východiska zo situácie, keď človek „visí dole hlavou“ a nevie, čo ďalej. V takýchto situáciách sa musíme priblížiť k ľudským príbehom, pochopiť stav dnešného človeka a hľadať východisko.

Nejde o to, aby sme zdvihnutým prstom, nestranne a indiferentne súdili súčasnosť, ale aby sme jej ponúkali a predovšetkým spolu vytvárali čím ľudskejšie riešenia mnohých neľudských rozpoložení. Aj keď je cirkev signum a nositeľom nádejných Božích posolstiev pre človeka a dnešnú kultúru, predsa je sama súčasťou tejto kultúry a životného priestoru. Sama je tvorená tými istými ľuďmi a dýcha ten istý vzduch. Je spolupútničkou na ceste za naplnením so všetkými hľadajúcimi.

Cirkev nie je uzavretá, ale je otvorená pre nové situácie, podmienky a kultúrne pohyby a v nich má vysvetľovať, ohlasovať a žiť evanjelium. Môžeme ju vnímať ako uskutočňujúce sa evanjelium v dejinách, ale zároveň, na základe svojej nedokonalosti a hriešnosti, nie je týmto evanjeliom.

Cirkev nemusí absolutizovať seba

Cirkev patrí Kristovi, a preto nemusí absolutizovať seba, lebo kráča po ceste k absolútnemu Kristovi. Je eschatologickým bytím, ohlasovateľkou Prichádzajúceho a zároveň smerujúca k nemu. Kto nie je napojený na Absolútneho, je nútený zaoberať sa sebou, absolutizovať seba.

Cirkev je však znakom opačného bytostného postoja. Práve preto, že je napojená na Krista, nemusí sa stávať obeťou paranoje sebaabsolutizácie. Dejinnosť jej síce dáva charakter nedefinitívnosti a provizória, ale takéto sebachápanie je veľmi oslobodzujúce – oslobodzuje ju od seba samej a pohýna k neustálej potrebe napojenia na Krista. Zreteľne to naznačuje Jánova parabola o viniči: „... ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 4-5).

Cirkev nie je vinič, ale ratolesť. Táto „závislosť“ od Krista ju paradoxne oslobodzuje od seba, od seba-dokazovania. Preto môže byť oslobodená od seba a žiť pre Krista. Nemusí byť obeťou postoja „vlastníka pravdy“, ale ostávať v Kristovi, v Pravde. Cirkev má byť výslovne kristologická. To, čo je pre ňu smerodajné, nie je idea alebo princíp, ale osoba – Ježiš Kristus. Cirkev musí byť vo vzťahu s Ježišom Kristom. A v tomto vzťahu, a iba v tomto vzťahu (relatio), sa môže relativizovať, vzťahovať na Krista. A iba v tomto vzťahu je cirkev v Pravde. Iba v tomto relatio je cirkev pravdivá a nemôže sa stať ideologickou.

Človek dnes hľadá istotu a odmieta akékoľvek provizórium. V tejto paranoji sebaistoty mu chýba príklad, motivácia, ktorá by ho vyrušila v jeho fideizme a ponúkla opačný postoj, čím by sa mohol oslobodiť od seba. Práve cirkev by mala byť tou, ktorá dokáže motivovať, keďže v relatio s Kristom si môže dovoliť „už a ešte nie životný štýl“, kde človek nie je hnaný k sebaabsolutizácii, ale naopak, môže sa odovzdať, dôverovať, nechať relativizovať v pohľade a smerovaní ku Kristovi.

V súčasných spoločenských pohyboch v Česku i na Slovensku sme svedkami hystérie a extrémov. Vo vypätých situáciách a konfrontáciách sa ľudia bežne vyhlasujú za vlastníkov pravdy. Do tejto atmosféry môže česká i slovenská cirkev priniesť pokoj a uvoľnenie. Stačí, ak bude príkladom seba-vyznania a zároveň zdravého Kristovho „provizória“, ktoré poslúži nie ako „skrinka pravdy“, ale ako ukazovateľ na Pravdu. Vtedy sa nemôže zmýliť.

Článok bol pôvodne publikovaný v českom týždenníku Katolický týdeník 49/2019. Podnadpisy dodal Ján Krupa.