Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
11. jún 2020

Sviatok

Katolícka náuka o Božom tele priťahuje aj provokuje

Protestantské cirkvi neakceptujú náuku o reálnej a trvalej prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii, pravoslávne cirkvi zasa odmietajú náuku o prepodstatnení.

Katolícka náuka o Božom tele priťahuje aj provokuje

Ilustračné foto – TASR/Martin Palkovič

Štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice je v liturgickom kalendári Rímskokatolíckej cirkvi venovaný slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, ľudovo nazývanej slávnosť Božieho tela (lat. Corpus Christi).

Začiatkom 13. storočia mala mníška Juliana z Liège opakované videnia, z ktorých vyrozumela, že je potrebný osobitný sviatok na počesť Eucharistie. V roku 1246 zaviedol takýto sviatok biskup Robert de Thourotte v diecéze Liège. V roku 1264 pápež Urban IV., ktorý bol predtým archidiakonom v Liège, rozšíril jeho slávenie na celú západnú Cirkev.

Sv. Tomáš Akvinský († 1274) zložil pre tento sviatok príležitostné hymny, ktoré sú známe dodnes: Adoro te devote – Klaniam sa ti vrúcne; Lauda Sion Salvatorem – Chváľ, Sion, Spasiteľa.

Vznešenou formou slávnosti Kristovho tela a krvi je procesia s Oltárnou sviatosťou ku štyrom oltárom predstavujúcim štyri svetové strany, kde sa čítajú štyri evanjeliá, ktoré hovoria o dare Krista v Eucharistii pre nás, a každé zastavenie sa končí sviatostným požehnaním.

Termín tohto sviatku – štvrtok – pripomína Zelený štvrtok a s ním spojené ustanovenie Eucharistie samotným Ježišom Kristom. Z dôvodu tichého charakteru Veľkého týždňa Zelený štvrtok nedovoľuje veľkolepé oslavy. Z tohto dôvodu bola slávnosť Božieho tela pri svojom zavedení stanovená na prvý štvrtok po oktáve slávnosti Zoslania Ducha Svätého.

Katolícka provokácia

Slávnosť Božieho tela vznikla z eucharistickej zbožnosti neskorého stredoveku, v pozadí ktorej bola viera v reálnu a trvalú prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii. Tento sviatok našiel veľkého odporcu v reformátoroch.

Ulrich Zwingli († 1531) chápal Eucharistiu ako „pamiatku“, ktorá nám pripomína niekoho neprítomného, a nie prítomného.

Podľa Jána Kalvína († 1564) v Eucharistii nie sú prítomné telo a krv Kristova, ale iba ich spásonosná sila.

Martin Luther († 1546) síce učil skutočnú prítomnosť tela a krvi Ježiša Krista v Eucharistii, ale Kristovu prítomnosť obmedzoval iba na okamih svätého prijímania.

Inzercia

Slávnosť Božieho tela vznikla z eucharistickej zbožnosti neskorého stredoveku, v pozadí ktorej bola viera v reálnu a trvalú prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii. Zdieľať

Opodstatnenosť slávnosti Božieho tela potvrdil Tridentský koncil (1545 – 1563), keď v reakcii na staré i nové omyly dogmatizoval náuku, že po premenení chleba a vína je vo svätej Eucharistii prítomné telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus, a to opravdivo (vere), skutočne (realiter) a podstatne (substantialiter) pod spôsobmi viditeľných vecí (DH 1636 – 1642; 1651n).

Odvolávajúc sa na Ježišove slová, že to, čo dal svojim učeníkom pri Poslednej večeri, je naozaj jeho telo a krv, Tridentský koncil vysvetlil: „Konsekráciou chleba a vína nastáva premena celej podstaty chleba na podstatu Kristovho tela, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Túto premenu Katolícka cirkev vhodne a vo vlastnom zmysle slova nazýva ‚prepodstatnením‘ (transsubstantiatio – podstatná premena)“ (DH 1642).

Protestantské cirkvi dodnes neakceptovali náuku Tridentského koncilu a dlhý čas považovali slávnosť Božieho tela s jej pompéznou procesiou za provokáciu.

Po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) badáme tendenciu vykladať procesiu nielen ako „demonštráciu“ Kristovej prítomnosti v Oltárnej sviatosti, ale aj ako vyjadrenie putujúceho Božieho ľudu, ktorý s Kristom, svojím Pánom, putuje časom. Procesia prináša Krista a jeho požehnanie do miest a dedín. 

Východné katolícke cirkvi

Postupom času, aby demonštrovali Rímu svoju „katolíckosť“, prevzali do svojich liturgických kalendárov slávnosť Božieho tela mnohé východné katolícke cirkvi – sýrska, chaldejská, maronitská, arménska, koptská, melchitská, italo-albánska. Totiž pravoslávne cirkvi, z ktorých vzišli, vždy verili v reálnu a trvalú prítomnosť Ježiša Krista vo sviatosti Eucharistie, ale neakceptovali školasticko-racionalistickú náuku o prepodstatnení.

Okrem toho pravoslávni sa odjakživa držali zásady: uctievame si posvätené dary, pretože ich uchovávame na prijímanie pre chorých, ale neuchovávame ich, aby sme ich uctievali. Inými slovami, pravoslávie nikdy nepraktizovalo a dodnes nepraktizuje ani eucharistickú poklonu, ani eucharistickú procesiu.

Uznesením Zamojskej synody z roku 1720 sa sviatok Najsvätejšej Eucharistie stal záväzným pre haličských gréckokatolíkov a postupom času sa toto uznesenie začalo aplikovať aj pri gréckokatolíkoch na našom území. V roku 1891 Ľvovská synoda povýšila tento sviatok na úroveň Pánovho sviatku a zároveň nariadila, aby sa každoročne slávil vo štvrtok po nedeli Všetkých svätých.

V liturgickom kalendári Gréckokatolíckej cirkvi sa tento sviatok oficiálne volá Slávnostná poklona prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista a ľudovo sviatok Najsvätejšej Eucharistie.  

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Kristovo nanebovstúpenie

Sviatok

Kristovo nanebovstúpenie

Kristovo nanebovstúpenie si nemožno predstavovať podľa prírodných zákonov, lebo oslávené telo zmŕtvychvstalého Krista už nepodliehalo pozemským fyzikálnym zákonom.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.