Sviatok Ľudské srdce Bohočloveka je symbolom najväčšej lásky

Druhý piatok po pohyblivej slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi (medzi 29. májom až 2. júlom) je v liturgickom kalendári Rímskokatolíckej cirkvi vyhradený slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

V Katolíckej cirkvi sa Kristovo Srdce stalo predmetom osobitnej úcty. Už v ranom stredoveku nachádzame úctu k Ježišovmu Srdcu u niektorých mystikov.

V 12. storočí o Spasiteľovom Srdci často hovorili svätí Anzelm a Bernard. Okolo roku 1200 bl. Jozef Hermann napísal hymnus Sumni Regis Cor aveto (Zdrav buď, Srdce Kráľa Najvyššieho).

V polovici 13. storočia mala sv. Mechtilda Magdeburská prvé videnie modlitieb k Najsvätejšiemu Srdcu. O Kristovom Srdci písala sv. Gertrúda. Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v tej dobe spoluvytvárali aj svätí Bonaventúra a Albert Veľký.

V 14. storočí sa v tomto smere vyznamenali bl. Henrich Suso a sv. Katarína Sienská, v 16. storočí sv. Peter Kanízius a začiatkom 17. storočia sv. František Saleský. Apoštolom liturgickej úcty Božského Srdca Ježišovho bol sv. Ján Eudes († 1680).

Kristovo Srdce je predmetom viery v jeho pravé človečenstvo

Na základe zjavení, ktoré mala sv. Margita Mária Alacoque v rokoch 1673 až 1675, úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu nadobudla novú dimenziu horlivosti a spojila sa s pobožnosťou prvých piatkov mesiaca (pristupovanie k svätému prijímaniu na prvý piatok deväť mesiacov za sebou).

V roku 1856 pápež Pius IX. ustanovil sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pre celú západnú Cirkev. V roku 1899 Lev XIII. zasvätil Ježišovmu Srdcu celý svet.

V roku 1928 Pius XI. zaviedol na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho odprosujúcu pobožnosť za urážky, ktoré sa dostávajú eucharistickému Kristovi. Táto odprosujúca pobožnosť sa praktizuje aj v prvé piatky mesiaca.

V roku 1970 bol sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho zapísaný ako slávnosť do Rímskeho misála. Tomuto povýšeniu úcty k Ježišovmu Srdcu zaiste dopomohla v roku 1956 vydaná pápežská encyklika Haurietas Aquas, ktorou Pius XII. vlastne potvrdil akceptáciu úcty k Ježišovmu srdcu svojím predchodcom Piom IX.

Aj v roku 1992 vydaný Katechizmus Katolíckej cirkvi zdôvodňuje úctu k Ježišovmu Srdcu v Katolíckej cirkvi (478): 

„Ježiš nás počas svojho života, svojej agónie a svojho umučenia všetkých a každého osobitne poznal a miloval a vydal sám seba za každého z nás: Boží Syn ,ma miloval a vydal seba samého za mňa‘ (Gal 2,20). Všetkých nás miloval ľudským srdcom. Preto najsvätejšie Ježišovo Srdce, prebodnuté za naše hriechy a pre našu spásu, ,sa považuje za hlavný znak a symbol… tej lásky, ktorou božský Vykupiteľ neprestajne miluje večného Otca a všetkých ľudí‘ (Haurietis aquas: DS 3924).“

Ľudské srdce Bohočloveka Ježiša Krista je prameňom milosti a symbolom lásky, ktorou Boží Syn miluje všetkých ľudí. Slávnosťou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho sa má vo veriacich prehlbovať láska a vďaka za to, že vtelený Boží Syn si zamiloval ľudí a obetoval sa za nich: 

„On sa s nesmiernou láskou obetoval za nás, keď sa nechal pozdvihnúť na kríž. Z jeho otvoreného boku vyšla krv a voda, z neho pramenia sviatosti Cirkvi. Spasiteľovo otvorené Srdce priťahuje všetkých, aby s radosťou čerpali z prameňov spásy...“ (omšová prefácia).

Z vieroučného hľadiska je Kristovo Srdce predmetom viery v pravé Kristovo človečenstvo (DH 301 – 302). V Ježišovom tele bije ľudské srdce, ktoré miluje človeka nielen Božou láskou, ale aj tou najčistejšou ľudskou láskou. Ježišovo Srdce je súčasťou jeho ľudskej prirodzenosti, ktorá je spojená s jeho božskou prirodzenosťou. Preto aj označenie „Božské Srdce“ je správne, lebo ide o jednu božskú osobu Krista, v ktorej sú neoddeliteľne spojené ľudská a božská prirodzenosť.

Úcta k Ježišovmu srdcu vo východných katolíckych cirkvách

Úcta k Ježišovmu Srdcu je dlhodobou súčasťou liturgickej praxe a ľudovej zbožnosti aj v mnohých východných katolíckych cirkvách, medzi nimi aj v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Už v roku 1892 bol v Ríme schválený Akatist k Božskému Srdcu Ježišovmu a v roku 1903 aj ostatné liturgické texty. V rokoch 1944/45 vatikánska Kongregácia pre východnú Cirkev schválila nový formulár tohto sviatku v cirkevnej slovančine. Nepoužíva sa v ňom označenie „Božské Srdce“ a vynecháva sa aj zmienka o zjaveniach sv. Margite Márii Alacoque. Súčasne sa prikazuje sláviť tento sviatok v piatok po druhej nedeli po Svätej Päťdesiatnici – po Zostúpení Svätého Ducha.

V liturgickom kalendári Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku ide o sviatok Najsladšieho Pána, Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, milujúceho ľudí. Na božskej liturgii slovenskí gréckokatolíci spievajú:

„Vo svojom najsvätejšom Srdci, Kriste Bože, ukázal si hĺbku svojej lásky k nám. Daj, aby sme teraz tvoje prikázania zachovávali a tvoju lásku láskou oplácali. V budúcom veku nám dopraj, aby sme mali účasť na tvojej nekonečnej dobrote a tešili sa z krásy tvojho božstva“ (Tropár).

„Svoje najsladšie Srdce, Spasiteľ, ponúkol si ako prístav pokoja všetkým, čo trpia a majú ťažkosti. Uveď aj nás do jeho tíšin, aby sme v ňom život skončili a stali sa hodnými jeho večnej lásky. Dovoľ nám večne pozerať na jeho božskú slávu“ (Kondák).

K histórii úcty k Ježišovmu Srdcu patrí aj skutočnosť, že v roku 1936 pápež Pius XI. schválil takýto úmysel apoštolátu modlitby: „Aby sa úcta k Božskému Srdcu rozšírila aj v rozsiahlych oblastiach Ruska.“

Medzi teológmi sa dodnes diskutuje, či kult Božského Srdca Ježišovho neprotirečí pravej tradícii východnej Cirkvi. Pravoslávni teológovia zväčša odmietajú pobožnosť a úctu k Ježišovmu Srdcu. Podľa nich Kristova láska nepotrebuje symbol, a ak by bol potrebný nejaký symbol, tak úplne postačuje Kristov kríž.