Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
08. september 2020

Kardinál verzus biskup

Keď v cirkvi dochádza k stretu vízií a prístupov

Nestáva sa často, aby sa jeden biskup verejne vyhranil voči inému biskupovi. Slušne, úctivo, ale jasne.

Keď v cirkvi dochádza k stretu vízií a prístupov

Kardinál Dominik Duka sa zdraví s biskupom Tomášom Holubom počas jeho biskupskej vysviacky v roku 2016. Foto – Profimedia

Nevídané je to najmä v našich česko-slovenských končinách, kde biskupské konferencie nemajú desiatky až stovky členov s rôznymi pohľadmi na fungovanie cirkvi a jej vzťahy s okolitým svetom, ale tvorí ich len niekoľko názorovo blízkych jednotlivcov.

Konformnú uniformitu minulý týždeň narušil plzenský biskup Tomáš Holub. Keď v rozhovore pre český Deník N došlo na niektoré kroky a názory pražského arcibiskupa Dominika Duku, biskup Holub reagoval: „Som presvedčený o dobrej vôli pána kardinála. Budem kardinála brániť, pretože si nemyslím, že by si chcel užívať moc. On chce hlásať evanjelium. Čo k tomu vedie a čo nie, v tom sa rozchádzame. Myslím si, že si neuvedomuje, ako budú niektoré jeho kroky vyhodnotené.“

Nebolo to jediné miesto, kde biskup Holub hovoril o rozdielnosti názorov medzi ním a kardinálom Dukom.

Otázka, na ktorú plzenský biskup reagoval, sa týkala Mariánskeho stĺpa v Prahe. Nie jeho obnovy, ktorá v Českej republike vyvolala silné emócie, ale podpisovania pamätnej listiny vloženej do stĺpa v deň jeho požehnania (15. augusta). Okrem kardinála Duku, prezidenta Zemana a premiéra Babiša historický dokument podpísali aj kontroverzné osobnosti z druhej línie, ako sú Zemanov hovorca Jiří Ovčáček, bývalá kandidátka KSČM na prezidentku Jana Bobošíková či ekonómka a členka Rady Českej televízie (ČT) Hana Lipovská.

Práve kvôli nej sa medzi Holubom a Dukom rozhorel ďalší spor, do ktorého vstúpil aj nový predseda Českej biskupskej konferencie (ČBK) Jan Graubner, olomoucký arcibiskup metropolita, ktorý na čele ČBK v apríli tohto roku po desiatich rokoch vystriedal práve Duku.

Lipovská, ktorú do Rady ČT navrhli práve katolícki biskupi (o otázkach a hystérii, ktoré táto nominácia vyvolala, sme písali začiatkom leta), nedávno poskytla rozhovor týždenníku Hrot, v ktorom podporila vypísanie referenda o vystúpení ČR z EÚ (czexit). Čo však obzvlášť rozčúlilo biskupa Holuba, bola zmienka o zakladateľoch európskeho spoločenstva, ktorými boli aj katolícki politici ako Konrad Adenauer, Robert Schuman či Alcide De Gasperi a ktorých Lipovská obvinila z elitárskeho pohŕdania obyčajnými ľuďmi a z marxizmu.

Od Lipovskej slov sa dištancoval nielen biskup Holub, ale aj arcibiskup Graubner, ktorý vo svojom vyhlásení uviedol, že ČBK sa nestotožňuje s vyjadreniami svojej nominantky v Rade ČT a európsku spoluprácu považuje za veľmi dôležitú.  

Naopak, kardinál Duka zverejnil blog, ktorým sa Lipovskej zastal.

Vydali sa každý vlastnou cestou

Na tlmenom, ale zároveň jasne sa prehlbujúcom rozpore medzi kardinálom Dukom a biskupom Holubom je zaujímavé to, že obaja dlhé roky tvorili otcovsko-synovský tandem.

Keď bol Dominik Duka královohradeckým biskupom a Tomáš Holub, kňaz tejto diecézy, ukončil svoju duchovnú službu v armáde, stal sa jeho generálnym vikárom.

Keď sa v roku 2010 stal Duka pražským arcibiskupom a predsedom ČBK, opäť vzal so sebou Holuba, ktorý sa stal generálnym sekretárom ČBK. No a keď bol 48-ročný kňaz v roku 2016 menovaný za plzenského arcibiskupa, kardinál Duka bol jeho hlavným svätiteľom.  

Vonkajšiemu pozorovateľovi neznalému vnútrocirkevných mechanizmov by sa mohlo zdať, že syn sa po rokoch dospievania osamostatnil, emancipoval sa od svojho tútora a možno sa ho aj pokúša nahradiť. Kardinál Duka totiž už pred viac ako dvoma rokmi dosiahol kánonický vek 75 rokov, keď je každý biskup povinný abdikovať na svoj úrad. A o Holubovi sa neraz hovorí ako o jeho nástupcovi.

Takto to však v cirkvi nefunguje. Tí, ktorí sa vrhnú do zákulisných intríg a nástupníckych bojov, sa spravidla ako prví ocitnú mimo hry. Vatikánska Kongregácia pre biskupov si totiž cez apoštolského nuncia zisťuje mienku ostatných biskupov i miestneho kléru, takže karieristi sú neraz rýchlo demaskovaní.

Inzercia

Kým biskup Holub sa snaží pôsobiť najmä ako komunikátor kresťanských hodnôt, kardinál Duka vystupuje ako ich bojovný obranca. A strety s ním sú nepríjemné. Zdieľať

Zároveň platí, že pápež môže ponechať biskupa po 75-ke na svojom mieste aj niekoľko rokov. Dukov predchodca Miloslav Vlk napríklad nadsluhoval takmer tri roky. Súčasný pražský arcibiskup tak môže byť v úrade ešte dlhé mesiace. A hlasy zvnútra českej Katolíckej cirkvi naznačujú, že nuncius Charles Daniel Balvo, ktorý je u našich západných susedov ešte len druhý rok, sa nikam neponáhľa.

A do tretice, je potrebné si uvedomiť, že pražský arcibiskup je zároveň českým prímasom (prvý medzi rovnými) a stáva sa aj členom Kardinálskeho kolégia. Nie automaticky, ale keďže Praha je historicky sídlom kardinálov, skôr či neskôr je do tohto úradu menovaný každý pražský arcibiskup.

Biskup Holub sa však svojím pastoračným a komunikačným štýlom natoľko odlišuje od väčšiny českých a moravských biskupov, že nateraz si ho len ťažko predstaviť ako českého prímasa. Navyše, menej ako 60 rokov majú momentálne len štyria kardináli. Biskup Holub pritom len pred mesiacom oslávil 53. narodeniny.

Mosty a barikády

Prečo teda dochádza k mäkkým zrážkam medzi kardinálom a biskupom? Odpoveď treba hľadať v dvoch skutočnostiach: v generačnej obmene v českom biskupskom zbore a v strete odlišných prístupov a vízií.

Najprv k prvému bodu. Kým na Slovensku stojí na čele diecéz a eparchií už druhá generácia ponovembrových biskupov, zväčša šesťdesiatnikov, väčšinu českých a moravských diecéz vedú sedemdesiatnici, ktorých v priebehu nasledujúcich rokov nahradia nové tváre.

Po 77-ročnom Dukovi nasleduje 74-ročný Vojtěch Cikrle (Brno), 72-roční biskupi František Václav Lobkowicz (Ostrava-Opava), Jan Garubner (Olomouc), Ladislav Hučko (Slovák na čele gréckokatolíckeho exarchátu) a Jan Baxant (Litoměřice) a okolo sedemdesiatky majú aj niektorí pomocní biskupi.

Z nastupujúcej generácie je na čele českých diecéz okrem Holuba ešte 62-ročný Jan Vokál (Hradec Králové, podpredseda ČBK), 59-ročný Vlastimil Kročil (České Budějovice) a priradiť tu sčasti možno aj 50-ročného Martina Davida, ktorý bol len pred troma mesiacmi vymenovaný za apoštolského administrátora sede plena Ostravsko-opavskej diecézy (rovnaký status má na Slovensku arcibiskup Cyril Vasiľ v Košickej eparchii).     

Z tejto novej partie je práve Holub tým, kto dokáže celistvo a jasne artikulovať nielen svoje duchovné postoje a pastoračné predstavy, ale vstupovať aj do spoločenského diania. Či už lokálneho, v Plzni, alebo celoštátneho z pozície predsedu Ekonomicko-právnej komisie ČBK (reštitúcie) a Komisie pre katolícku výchovu ČBK (cirkevné školstvo).   

Uverejnil používateľ Slušní lidé Štvrtok 3. septembra 2020 Zdieľať

No kým Holub – a týmto sa dostávame k druhému bodu – sa snaží pôsobiť najmä ako komunikátor kresťanských hodnôt, Duka vystupuje ako ich bojovný obranca. A strety s ním sú nepríjemné. Začiatkom roka sa o tom presvedčil napríklad kňaz a cirkevný historik Tomáš Petráček, ktorého Duka pre vzájomné nezhody uvoľnil z postu sídelného kanonika kapituly pri Kostole Všetkých svätých na Pražskom hrade.

Alebo najnovšie týždenník Respekt, s ktorým sa Duka dostal do verejného sporu pre zverejnenie rozhovoru, ktorý odmietol autorizovať. Kým redaktor Marek Švehla na Twitteri tvrdí, že Duka sa počas rozhovoru rozčúlil a začal naňho kričať, Arcibiskupstvo pražské zverejnilo celú audionahrávku, ktorá má dokazovať Švehlovu zaujatosť pri vedení rozhovoru a nezverejnenie niektorých dôležitých pasáží. K téme kardinál Duka napísal aj blog s názvom Rozkaz znel jasne. Natrieť kardinála na hnedo.

Vyslúžil si za to dokonca potlesk svalovcov z hnutia Slušní lidé, ktorí sa na facebooku vyhlásili za bojovníkov kardinála Duku. Na rozdiel od Petráčka či Švehlu ostal tento umelecký status kardinálom nepovšimnutý.

Samozrejme, kresťanské názory a hodnoty v spoločnosti, ktorá im nie je práve najprajnejšie naklonená, naopak, snaží sa ich vytláčať na okraj, treba niekedy brániť aj „dukovsky“ zvýšeným hlasom. No primát musí mať pokojné a trpezlivé ohlasovanie.

Najväčšia sila kresťanskej viery totiž nikdy nebola v brataní sa s mocnými tohto sveta a v napínaní svalov, ale v jej autentickom prežívaní.

Odporúčame