Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
09. máj 2018

Odchádzanie kardinála Duku

Dominik Duka sa počas svojho pôsobenia na čele pražskej arcidiecézy často stretal s kritikou, že je príliš homo politicus. Nepopieral to ani on sám.
Odchádzanie kardinála Duku

Foto – TASR/AP

Česká spoločnosť sa storočie po vzniku Československa nachádza v zložitej situácii. Krajine vládne nebezpečné duo Zeman – Babiš a k moci sa prvýkrát od roku 1989 dostávajú komunisti.

Začínať článok o cirkevnom hierarchovi zmienkou o politickej situácii by sa mohlo zdať nevhodné, keby nešlo o osobnosť pražského arcibiskupa. Český prezident a český prímas sú nielen susedmi (prezidentský a arcibiskupský palác sa nachádzajú len niekoľko desiatok metrov od seba, pričom svätovítska katedrála je priamo súčasťou hradného komplexu), ale aj partnermi pri vedení českej spoločnosti.

S nevôľou, ale občas aj s uznaním to rešpektovali všetci traja ponovembroví českí prezidenti – Václav Havel, Václav Klaus i Miloš Zeman.

V dôsledku historických okolností je postavenie pražského arcibiskupa zo spoločenského aj cirkevného hľadiska omnoho významnejšie ako napríklad postavenie bratislavského arcibiskupa. Bez ohľadu na to, kto ten úrad zastáva.

Ako však dokazujú mená posledných pražských arcibiskupov (Duka, Vlk, Tomášek, Beran), ktorí sú automaticky zaraďovaní do kardinálskeho zboru, Svätá stolica si dáva na výbere vhodnej osobnosti naozaj záležať.

Zložitý výber

Nemožno pochybovať o tom, že rovnako precízny bude aj výber nástupcu arcibiskupa Dominika Duku, ktorý koncom apríla oslávil 75. narodeniny. V cirkevnom prostredí tento vek znamená, že hierarcha je povinný predložiť pápežovi abdikáciu na svoj úrad. Urobil tak aj kardinál Duka.

Neznamená to však, že si už balí kufre, aby uvoľnil miesto svojmu nástupcovi. A aby sa venoval tomu, čo si naplánoval do oneskoreného dôchodku. „Chcel by som usporiadať svoj osobný archív a napísať memoáre. Tie ale vyjdú až po mojej smrti. Na niektoré veci mám iný názor a nie som si istý, že ich vidím autenticky. Možno by niekomu neboli príjemné a ja nemám chuť počas svojho života zasievať nesváry,“ povedal Duka v bilančnom rozhovore pre Katolický týdeník. 

„Chcel by som tiež raz do týždňa viesť skupinu ľudí v rámci biblickej hodiny, ktorá by trvala aspoň hodinu a pol, kde by sme si skutočne ukazovali, čo je Písmo a čo je liturgia,“ pokračoval Duka vo svojich plánoch. Na to všetko si zrejme bude musieť kvôli viacerým okolnostiam ešte nejaký čas počkať.    

Rozhodnutie, či pápež príjme Dukovi rezignáciu hneď, tak ako po tom volajú signatári petície ODDUKA 2018, alebo ho nechá nadsluhovať niekoľko mesiacov či rokov, tak ako to bolo v prípade jeho predchodcu Miloslava Vlka, je na samotnej hlave cirkvi.   

Existuje však niekoľko viac či menej závažných dôvodov domnievať sa, že Svätá stolica sa prikloní skôr k druhej možnosti.

Tak po prvé, zvnútra českej cirkvi zaznievajú hlasy, že biskupský formát, ktorý by spĺňal nároky kladené na pražského arcibiskupa, v miestnom episkopáte momentálne chýba.

Samozrejme, Svätá stolica môže za šéfa najdôležitejšej českej diecézy vybrať aj radového kňaza. V posledných rokoch ale Vatikán preferuje možnosť nemenovať do čela dôležitejších diecéz nových biskupov, ale pokiaľ sa dá, siahať po už úradujúcich biskupoch – či už diecéznych, alebo pomocných. Napokon, aj samotný Duka sa do Prahy premiestnil z Hradca Králové.


Niekdajší český prezident Václav Klaus víta nového pražského arcibiskupa Dominika Duku na Pražskom hrade 15. februára 2010. Foto – TASR/AP

Ak by sa Vatikán predsa len rozhodol vytiahnuť úplne nové kňazské meno, je tu istá komplikácia. Začiatkom roka totiž 75 rokov dovŕšil apoštolský nuncius (t. j. veľvyslanec Svätej stolice) v Českej republike Giuseppe Leanza. Na pápežovom stole tak leží aj jeho rezignačný list. 

Inzercia

Keďže pri výbere nových biskupov zohráva apoštolský nuncius dôležitú rolu (vedie konzultácie s klerikmi a laikmi a následne predkladá vatikánskej Kongregácii pre biskupov mená troch odporúčaných kandidátov), je veľmi pravdepodobné, že Svätá stolica najprv vyrieši otázku nového nuncia a až ten sa zapojí do výberu nového pražského arcibiskupa.  

To môže trvať aj celé mesiace. Práve tie, ktoré ostávajú do októbrových osláv 100. výročia vzniku Československa. Pre Duku, ktorý má silný vzťah k histórii a dejinným súvislostiam, by práve táto udalosť bola dôstojnou bodkou za jeho pôsobením.

Popri tom všetkom netreba zabúdať, že arcibiskup Duka je (doživotne) členom kardinálskeho zboru, z čoho preňho vyplývajú viaceré povinnosti na celocirkevnej úrovni (napr. je členom niektorých vatikánskych úradov). Až do svojej osemdesiatky zároveň patrí medzi voliteľov nového pápeža v prípadnom konkláve.

AKTUALIZÁCIA: Arcibiskupstvo pražské v stredu informovalo, že pápež František prijal rezignáciu Dominika Duku a zároveň ho vyzval, aby pokračoval vo svojom úrade, kým nebude rozhodnuté ináč.

Silný príhovor

To, akým formátom Duka je, dokázal nielen v dvoch rozhovoroch (tutu), ktoré za posledný rok poskytol Postoju, ale aj pri nedávnej udalosti, ktorou žila nielen česká cirkev, ale celá spoločnosť. Išlo o návrat telesných ostatkov kardinála Josefa Berana, bývalého pražského arcibiskupa, ktorý musel svoj život dožiť v komunistami nanútenom exile.  

Pri tejto príležitosti, ktorú možno považovať za jeden z vrcholov Dukovej éry, predniesol silný príhovor, v ktorom preukázal spomínaný cit pre vnímanie dejinných presahov do súčasnosti, pre otázky práva, demokracie a spoločenského spolužitia.

Prečítajte si aj
Fenomén Duka Zdieľať

Jedným z pozoruhodných momentov tejto homílie bolo, že napriek neustálemu zdôrazňovaniu kooperačného vzťahu medzi cirkvou a štátom, v rámci ktorého si udržiaval dobrý vzťah s prezidentmi Klausom a Zemanom (za čo čelil intenzívnej kritike), neváhal tentokrát ostro skritizovať súčasnú hlavu štátu.

„Je určite náhodnou súhrou okolností, že vo chvíli, keď my tu vítame kardinála Berana, je prezident republiky hosťom na zjazde komunistickej strany, ktorá sa napriek volebnej porážke dožaduje stále väčšieho podielu na moci. To je veľmi jasné znamenie hodiny, v ktorej sa náš národ nachádza, a o to väčšia zodpovednosť pripadá hlave štátu, aby zaznelo rozhodné slovo,“ vyhlásil Duka, za čo si vyslúžil mohutný potlesk preplnenej katedrály sv. Víta.

Úryvok z homílie kardinála Duku

„Opäť stojíme v rozhodujúcej hodine. Nemlčal kardinál Beran, nesmiem mlčať ani ja. Čo nám hrozí? Podobne ako za svätého Vojtecha aj za kardinála Berana je vedený útok na rodinu. Sú navrhované bezprecedentné a ničivé zákony proti nej. Sú chystané zákony degradujúce človeka na akési bezpohlavné niečo.

Sú navrhnuté zákony ekumenicky povedané proti cirkvám a existuje trvalá snaha marginalizovať ich a mať ich pod kontrolou. Pripomeniem, že o tom presvedčivo prehovoril kardinál Beran na Druhom vatikánskom koncile – o náboženskej slobode a ekuméne v duchu pokory a bratstva.  

Sloboda a dôstojnosť človeka sú dnes často obmedzované a potláčané predpismi v zdravotníctve, sociálnych ústavoch aj v školách. Sme ohrození mocnosťami a ideológiami zvonku a nemôžeme sa fakticky brániť.

Úplne nedávno došlo v našej krajine k prípadu, ktorý mi pripomína, že nesmiem nielen mlčať, ale že mám povinnosť zvýšiť hlas a kričať. V našej krajine a po celej Európe je rozvracaná demokracia a spolu s tým dochádza k zrúteniu právneho štátu a de facto je rušená rovnosť pred zákonom.

Existuje zákon proti urážkam národa, rasy, etnickej alebo inej skupiny osôb (trestný zákonník 40/2009 Sb., § 355). Pýtam sa teda: ako je možné, že príslušné orgány justície nezakročia proti uvedeniu hry, ktorá je v príkrom rozpore s týmto zákonom? Ako je možné, že sa nenašiel nikto, kto by podal trestné oznámenie na brnianske divadlo, ktoré ohlásilo uvedenie blasfemickej a zvrátenej hry Olivera Frjiča Klatbu Vaše násilie a naše násilie?

Akým právom môže byť slobodne a beztrestne urážaný každý, kto si váži kresťanské hodnoty, teda predovšetkým Ježiša Krista, a každý občan, ktorý vie, čo pre návrat slobody urobil Ján Pavol II.?

Pýtam sa celej našej aj európskej spoločnosti: čo by sa stalo, keby nejaké divadlo uviedlo podobnú hru urážajúcu islam? Ale vy, kresťania, sa za všetkých okolností podvoľte a buďte ústupčiví. Nemáme kam ustúpiť!    

(...) Ale vráťme sa k základnej téme. S čím sa dnes stretávame na každom kroku? S paralýzou demokracie. Sme často šikanovaní vládou úradov a byrokraciou. Spoločnosť sa polarizuje a radikalizuje. Početné, stále narastajúce skupiny skandujú na námestiach heslá a niektoré sú pripravené ,urobiť poriadok´.

Nemlč, arcibiskup! Nesmiem mlčať, musím varovať, vyzývať k rozumnosti, volať k zmieru a k službe blížnemu! Predovšetkým ale musím rovnako ako moji predchodcovia sv. Vojtech, kardináli Beran a Tomášek znovu vyhlásiť: ,Cirkev je na strane národa!´“

Zdroj – dominikduka.cz


To, že pražský arcibiskup neuviazol v nalinkovaných mentálnych schémach a nevedie zákopové vojny proti vytýčeným nepriateľom („Varujem pred rozdeľovaním spoločnosti na ,my´ a ,oni´. To do cirkevného priestoru nepatrí,“ povedal v rozhovore pre Katolický týdeník.), dokazuje aj následné citovanie kritika katolicizmu T. G. Masaryka, evanjelika Milana Rastislava Štefánika či slov francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktoré predniesol na pôde Európskeho parlamentu. Pritom kritický postoj Duku k viacerým europolitikám je dlhodobo známy.

Viac pastorácie, menej politiky

Duka sa počas svojho osemročného pôsobenia na čele pražskej arcidiecézy často stretal s kritikou, že je príliš homo politicus. Nepopieral to ani on sám. Argumentoval však, že to nebola jeho voľba, ale dobová nevyhnutnosť. „Za veľmi dôležité a nutné som považoval doriešenie vzťahu cirkvi a štátu. Som rád, že sa to podarilo uzavrieť,“ konštatoval Duka v už viackrát citovanom bilančnom rozhovore. 

Sebakriticky zároveň uznal, že popri tom „mi nezostala sila ani čas venovať sa omnoho viac pastorácii, a pritom do budúcnosti je nesmierne dôležité vytvoriť pluralitný pastoračný program“. Tým akoby posielal jasný odkaz svojmu nástupcovi – viac pastorácie, menej politiky.

Za najakútnejšie považuje obnovenie katechézy a zvolanie diecéznej synody. „Cirkev musí hľadať svoje miesto v spoločnosti – a my teraz vidíme, že sa nám to úplne nedarí. Stále zápasíme napríklad s tým, ako odovzdávať evanjelium!“

Odkazom Dominika Duku tak ostáva apel na vnútorne silné a zároveň spoločensky angažované kresťanstvo. Na cirkev, ktorá je soľou a svetlom a tak premieňa celú spoločnosť.

Odporúčame