Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
02. november 2020

Pohľad zvonka

Kedy byť neposlušný

Čo hovorí Katechizmus o povinnostiach občanov voči štátnym autoritám?

Kedy byť neposlušný

Ilustračné foto: TASR – František Iván

Najstarším pokušením, ktoré sa pretavilo aj do prvého hriechu, bola neposlušnosť. Ako prvý jej podľahol „šéf“ anjelov Lucifer. Stal sa z neho veľký drak, starý had, ktorý sa volá diabol a satan, zvodca celého sveta (Zjv 12,9). K podobnému konaniu následne zviedol aj prvých ľudí (Gn 3) a tak sa mu podarilo zasiať neposlušnosť aj do duše človeka. Pokušenie k neposlušnosti odvtedy hlodá v každom z nás. 

Liekom na toto pokušenie nie je nič iné ako čnosť poslušnosti, ktorú v človeku obnovil sám Boh. Apoštol Pavol nás učí, že „ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5,19) Kristovou poslušnosťou sme boli vykúpení, umožnila nám vrátiť sa k Bohu. Nasledovanie Krista je kráčanie v poslušnosti. Alternatívou je nasledovanie diabla, ktorý nás zvádza na neposlušnosť. 

S poslušnosťou sa každý z nás stretáva od útleho veku: dieťa prirodzene poslúcha svojich rodičov, lebo vníma, že je to pre jeho dobro. Príde obdobie vzdoru, neposlušnosti, keď sa objaví potreba vytvoriť si vlastný svet s vlastnými pravidlami. Adolescent už necíti lásku rodičov, je podráždený obmedzovaniami a pravidlami, ktorým nerozumie, a preto ich odmieta. Dobro, ktoré bolo za tými pravidlami, objaví, až keď je už neskoro.

Poslušnosť, ktorá sa začína v rodine, pokračuje v škole a následne sa pretavuje do poslušnosti voči ďalším autoritám, je bezpečná cesta, ktorou môžeme kráčať životom, bez zbytočných konfliktov, komplikácií, ale aj škôd, spôsobených sebe i iným, ktoré môžu vzísť z našej neposlušnosti.  

V praktickom živote sa niekedy ocitáme vo vnútornom konflikte, keď sa úsudok nášho svedomia môže dostať do rozporu s poslušnosťou voči autorite. Čo robiť v takomto prípade?

Katechizmus Katolíckej Cirkvi nám dáva pekný návod: 

„Človek je povinný vždy poslúchať istý (certum) úsudok svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti a vynáša mylné úsudky o činoch, ktoré človek hodlá vykonať alebo už vykonal. Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti. Nepoznanie Krista a jeho evanjelia, zlé príklady iných, otročenie vášňam, nárok na zle pochopenú nezávislosť svedomia, odmietanie autority Cirkvi a jej učenia, nedostatok lásky môžu byť príčinou vybočení úsudku v morálnom správaní.“ (KKC 1790 – 1793)

Cirkev dbá na nedotknuteľnosť svedomia. Úsilie o presadenie výhrady vo svedomí do štátnej legislatívy je dôkazom toho, že všetky autority by mali rešpektovať úsudok svedomia jednotlivca. Je preto mimoriadne delikátne, ak nejaké nariadenie autority narazí na úsudok svedomia jednotlivca, ktorý sa následne rozhoduje, či toto naradenie poslúchnuť.

Platí, že naše svedomie musí byť správne formované, aby mohlo vynášať správne úsudky. Pri pokušení k neposlušnosti by sme mali najskôr vynaložiť úsilie pochopiť motívy, ktoré vedú autoritu k rozhodnutiu, ktoré nám predkladá. Katechizmus k tomu dodáva: Povinnosť poslušnosti ukladá všetkým, aby si náležite vážili autoritu a aby osoby, ktoré autoritu vykonávajú, zahŕňali úctou a podľa ich zásluhy aj vďačnosťou a láskavosťou.“ (KKC 1900)

Áno, je veľmi ťažké zahŕňať úctou autoritu, ktorú nie sme schopní si vážiť. Vnímame, že niekto je pre výkon svojej funkcie málo kompetentný, málo odborný alebo má na svojom konte osobné morálne zlyhania, alebo sa nám nepáči jeho povaha, správanie, spôsob komunikácie... Neraz máme tendenciu počastovať ho škaredými slovami, ba aj pokušenie neostať len pri tých slovách. Keď na nás prichádzajú takéto myšlienky, ako kresťania skúsme radšej neodolať pokušeniu pomodliť sa za takúto autoritu. 

Inzercia

V jednom spise pápeža sv. Klementa Rímskeho sa nachádza najstaršia modlitba Cirkvi za politickú verejnú moc: 

„Udeľ im, Pane, zdravie, pokoj, svornosť a silu, aby nerušene vykonávali moc, ktorú si im zveril. Veď ty, Pane, nebeský Kráľ vekov, dávaš ľudským synom slávu, česť a moc nad pozemskými vecami. Riaď, Pane, ich rozhodnutia, aby robili to, čo je dobré a milé v tvojich očiach, aby moc, ktorú si im zveril, mohli svedomite vykonávať v pokoji a vľúdnosti a tak našli u teba priazeň.“

V časti Katechizmu, ktorá hovorí o povinnostiach občanov voči štátnym autoritám, sa píšu dosť silné slová: „Tí, čo sú podriadení predstaviteľom občianskej moci, majú považovať svojich nadriadených za predstaviteľov Boha, ktorý ich ustanovil za správcov svojich darov.“ No keďže nie vždy sa títo predstavitelia Boha riadia Božím právom, Katechizmus pokračuje: „Lojálna spolupráca občanov zahŕňa právo a niekedy aj povinnosť vzniesť oprávnené námietky proti tomu, čo sa im zdá škodlivé pre dôstojnosť človeka a dobro spoločnosti.“ (KKC 2238) Oprávnené námietky je veľmi vhodné, kým sa to dá, prednášať pokojne a vecne. 

Čo od nás kresťanov môže očakávať štát: 

„Podriadenosť autorite a spoluzodpovednosť za spoločné dobro vyžadujú z morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať volebné právo a brániť krajinu... Kresťania... bývajú vo svojej vlasti, ale ako nájomníci. Všetko majú spoločné s ostatnými ako občania a všetko znášajú ako cudzinci... Ustanovené zákony poslúchajú, ale svojím spôsobom života zákony prevyšujú“ ( porov. KKC 2240).

Katechizmus nám do ťažkých čias pripomína, že

„občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore s požiadavkami morálneho poriadku, so základnými ľudskými právami alebo s učením evanjelia. Odopretie poslušnosti občianskym autoritám, keď ich požiadavky odporujú požiadavkám správneho svedomia, má svoje odôvodnenie v rozlišovaní medzi službou Bohu a službou politickému spoločenstvu“. (KKC  2242) 

Kedy však môžeme skonštatovať, že sú tu ťažké časy? Kto rozhodne o tom, kedy sa predpisy občianskych autorít dostanú do vyššie uvedeného rozporu? Má to byť ponechané na úsudku svedomia každého jedného z nás? Alebo by to mal byť nejaký spoločný úsudok nejakej prirodzenej autority? Kto je to prirodzenou autoritou, ktorá by ho mala formulovať? Kedy je konanie občianskej autority za hranou, po ktorej má oprávnene nasledovať odopretie poslušnosti? 

To sú vážne otázky, ktoré v čase tvrdých opatrení môžu hlodať v našich hlavách. Možno pre nás katolíkov by mohli byť aspoň čiastočnou odpoveďou slová Svätého Otca, ktoré povedal počas generálnej audiencie v stredu 14. októbra 2020: „Chcel by som urobiť tak ako zvyčajne, zísť medzi vás a priblížiť sa k vám, aby som vás pozdravil, no s novými predpismi je lepšie udržiavať vzdialenosť. (...) Takto, každý s rúškom a udržujúc vzdialenosti, môžeme pokračovať v audienciách. Prepáčte mi, ak vás dnes zdravím z diaľky. No verím, že ak budeme všetci ako dobrí občania spĺňať predpisy autorít, pomôže to skoncovaniu s touto pandémiou.“

Odporúčame