Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
14. február 2021

Slovo kňaza

Môže človek rozdeliť to, čo Boh nespojil?

Ešte jeden kánonický pohľad na zmysel manželstva i zamyslenie sa nad tým, či Boh môže spojiť to, čo sa spojiť nedá alebo nechce.

Môže človek rozdeliť to, čo Boh nespojil?

Ilustračné foto: Profimedia.sk

Čo robil Boh predtým, než stvoril svet? Ak sa nad touto otázkou poctivo zamyslíme, ľahko prídeme na to, v čom je jej problém: stvoriť svet znamená stvoriť priestor a čas. Kým teda Boh nestvoril čas, nemohlo byť žiadne „predtým“. Boh jednoducho je a, mimochodom, takto sa predstavuje Mojžišovi v stati o kríku: „Ja som, ktorý som.“ Boh je vo večnosti tam, nie je žiadne „predtým“ a „potom“.

Pre akúkoľvek debatu je kľúčové, aby sme používali nielen vecnú argumentáciu, ale aj správne logické postupy, inak sa v debate zamotáme a v lepšom prípade neprídeme k ničomu, v horšom prípade prídeme k mylnému záveru. Ozaj, môže Boh stvoriť guľatú kocku?

Čo je vlastne manželstvo?

V predchádzajúcom texte som sa snažil vecne zamyslieť nad historickým pôvodom manželstva ako verejnou autoritou potvrdeného vzťahu muža a ženy, ktorý je zameraný na reprodukciu spoločnosti. Ak autorita chráni inštitút manželstva ako nástroja reprodukcie spoločnosti, teda ako jedno zo spoločných dobier, potom má zároveň právo definovať jeho atribúty a ciele. Nie je však právom autority, aby konala nad rámec svojich kompetencií, teda v našom prípade zmenila od staroveku platný zmysel manželstva.

Autorita sa má starať o dobro celku, nie o osobné šťastie jednotlivcov. V našom kontexte to znamená, že ak súhlasíme s názorom, že „o láske sa nehlasuje“, musíme zároveň poctivo dodať, že ani o manželstve. Je vecou svedomia každého človeka, čo ho napĺňa pocitom šťastia v jeho spálni, a nikoho do toho nič nie je. Je zároveň povinnosťou autority, aby chránila tisícročia overený koncept manželstva ako prokreatívneho vzťahu.

Kánonické právo má jasnú definíciu manželstva. Vlastne, aby som bol presný: dve definície. Keď totiž hovoríme o kánonickom práve, nemáme na mysli len právo latinské, ale aj právo východné. Kódex kánonického práva z roku 1983 (latinský) definuje manželstvo v kán. 1055 §1 takto:

„Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života a ktorá svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí, Kristus Pán povýšil medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“

Vidíme tu jasné a jednoduché pojmy, zjavne inšpirované rímskym právom.

Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990 definuje manželstvo v kán. 776 CCEO týmito slovami:

„Manželská zmluva ustanovená Stvoriteľom a vybavená jeho zákonmi, ktorou muž a žena neodvolateľným osobným súhlasom ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života, je svojou prirodzenou povahou zameraná na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí. Z Kristovho ustanovenia platné manželstvo medzi pokrstenými je tým samým sviatosťou, ktorou sa manželia na obraz dokonalej jednoty Krista a Cirkvi spájajú s Bohom a sviatostnou milosťou akoby zasväcujú a posilňujú.“

Táto definícia je viac duchovná, mystická, keďže celé východné právo je vnímané viac v tomto duchu.

Obe definície manželstva sa na prvý pohľad javia ako podobné až rovnaké, východná je akurát o niečo dlhšia. To je však len prvý pohľad. Pri hlbšom skúmaní objavíme pár odlišností, ktoré nás môžu zaskočiť o to viac, keď si uvedomíme, že ide o jednu a tú istú Katolícku cirkev. Jednoznačná zhoda je však na tom, že manželstvo je vo svojej najhlbšej podstatne vzťah založený na zmluve.

Kde sa v tom celom vzala zmluva?

Zmluvu môžeme chápať ako dohodu, ktorá definuje vzťah medzi dvoma subjektmi. Manželstvo je v kánonickom práve v prvom rade vnímané ako zmluvný vzťah. Ako sme si ukázali v predchádzajúcom texte, takéto poňatie manželstva je prítomné už v Tóre, resp. v rímskom práve. Biblický pojem „zmluva“, ktorý je východiskom pre jej kánonické chápanie, znamená nielen dohodu, ale tiež spoluprácu, spoločenstvo, ba dokonca počiatok.

S pojmom „zmluva“ sa v Biblii stretávame už na samom počiatku, teda pri stvorení sveta. Zmluva je jedným z absolútne základných biblických pojmov. Aj samotná Biblia sa delí na Starú a Novú zmluvu (v slovenskom katolíckom prostredí je zaužívaný termín zákon). Zmluva je základom vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom. Boh túto zmluvu uzatváral postupne, od Adama až po Ježiša. Prvá a základná zmluva medzi Bohom a človekom bola uzavretá v raji s Adamom a jej predmetom bolo prokreatívne manželstvo, ktoré vedie k jednote a spoločenstvu medzi mužom a ženou.

V texte Svätého písma krásne vidíme, ako pojem zmluva (BeRit) súvisí s úplne prvou biblickou vetou: „BeRešit BaRá elohim...“ (Na počiatku Boh stvoril...) A Boh svoje stvorenie tiež požehnáva (BeRaka). Celé stvorenie je zmluvou, vytvorením vzťahu, spoločenstva, požehnanej spolupráce medzi Stvoriteľom a stvorením. Nie je náhoda, že tieto pojmy majú spoločný koreň (BR). Božie konanie je tvorivé a vzťahové. Boh tvorí pre vzťah. Ba môžeme ísť ešte hlbšie: Boh sám je vo svojej podstate vzťah. A ešte hlbšie: Boh je prokreatívny vzťah, je Otec, Syn a Duch Svätý. Je plodný sám v sebe, lebo Otec plodí Syna a Syn je plodený Otcom. Je plodný i navonok: dáva nám Ducha Svätého, aby sme mali takto účasť na jeho konaní.

Ako chápať manželskú zmluvu?

Vráťme sa od vysokej teológie ku kánonickému právu. Podľa tradičnej kánonickej náuky latinskej Cirkvi je účinnou príčinou manželstva vzájomný súhlas, resp. manželská zmluva (lat. contractus matrimonialis). Kánonické právo tak používa termín prevzatý z rímskeho práva, ktorý vyjadruje zmluvu uzavretú medzi dvoma zmluvnými stranami.

Inzercia

Až II. Vatikánsky koncil nahradil tento termín iným latinským termínom pre zmluvu: foedus. Tento termín, ktorý vyjadruje posvätnú zmluvu, sa používal už v čase cirkevných Otcov. Lepšie vyjadruje skutočnosť, že manželstvo sa neuzatvára iba medzi dvoma osobami, ale je to zároveň niečo posvätné, čo ich presahuje. Zaujímavosťou v tomto kontexte je fakt, že termín foedus sa reálne nachádza iba vo vyššie citovanom kán. 1055, kým v ostatných kánonoch CIC 83, kde sa hovorí o manželskej zmluve, sa stále používa termín contractus alebo slovné spojenie matrimonium contrahere (uzavretie manželstva).

Foto: Flickr.com/Jan vd Brink (CC licencia)

Východné právo vníma manželstvo trochu inak, nie je natoľko ovplyvnené rímskym právom, preto sa v ňom termín contractus vôbec nenachádza. CCEO namiesto matrimonium contrahere používa podľa dôsledne biblického chápania manželstva slovné spojenie matrimonium inire (vstúpiť do manželstva) alebo matrimonium celebrare/benedicere (sláviť/požehnať manželstvo). Manželstvo je teda vnímané ako niečo viac než zmluva dvoch ľudí: je to posvätná, Bohom ustanovená inštitúcia, ktorá preto k svojej platnosti vyžaduje okrem vzájomnej výmeny manželského súhlasu aj kňazom sprostredkované Božie požehnanie, o ktorom sa v Biblii hovorí už pri stvorení prvých ľudí. Kňaz, ktorý na manželov zvoláva Ducha Svätého, im takto sprostredkúva účasť na Božej prokreácii.

Najhlbšou podstatou manželskej zmluvy v kánonickom práve je vytvorenie prokreatívneho vzťahu, ktorý je zo svojej podstaty možný len medzi mužom a ženou. Nejde tu o to, že manželstvo má byť len o plodení potomstva, ale o to, že plodenie potomstva je príčinou existencie manželstva od staroveku až po súčasnosť. Teda nemôže to byť o tom, že „máme sa radi, a preto máme právo na manželstvo...“ Láska je dobrá vec, ale na manželstvo nestačí. 

K čomu sa manželskou zmluvou zaväzujeme?

Ak sa rozhodnem s niekým uzavrieť akúkoľvek zmluvu, je na nás, na akých podmienkach sa dohodneme, čo si dáme ako predmet zmluvy, ako si stanovíme jej plnenie, i to, za akých podmienok je možné zmluvu vypovedať. Manželská zmluva však nie je súkromná, ale verejná záležitosť. Verejnej autorite preto prináleží stanoviť nielen to, kto s kým môže takúto zmluvu uzavrieť, ale aj to, aké sú jej podmienky. V prípade kánonickej manželskej zmluvy nachádzame v oboch Kódexoch rovnaké konkrétne vlastnosti a ciele manželstva.

Vlastnosťami katolíckeho manželstva sú jednota a nerozlučiteľnosť. V monogamnom trvalom manželstve sa môžu dosahovať kánonicky definované ciele, resp. dobrá manželstva. Jednota manželov je prostriedkom k ich úplnému sebadarovaniu, pri ktorom nie je priestor pre žiadnu tretiu osobu, ktorá by ho narúšala zvonka, a zároveň je toto zjednotenie otvorené pre prijate tretej osoby, teda nového života, ktorá manželskú jednotu obohacuje zvnútra tohto vzťahu. Manželské spojenie zároveň trvá dovtedy, kým sa neskončí smrťou jedného z manželov. Každé manželstvo, aj civilné manželstvo nepokrstených, podlieha celkovej nerozlučiteľnosti, lebo sa nikdy nedovoľuje tým, ktorí uzavreli manželstvo, aby ho sami, len tak z vlastného rozhodnutia hocikedy súkromne rozlúčili.

K téme:
Radšej odložiť termín sobáša, ako sa o tri roky u nás hlásiť s nulitou Zdieľať

Manželstvo má v oboch svojich kánonických definíciách uvedené aj svoje tri ciele. Prvým je celoživotné spoločenstvo, teda vzťah, ktorý je oveľa hlbším než len fyzickým sexuálnym spolužitím, ako to bolo formulované ešte v starom Kódexe z roku 1917. Spoločenstvo zdôrazňuje význam manželstva ako spoločnej cesty a zahŕňa v sebe zdieľanie všetkého, čo tvorí spoločný život manželov a zároveň stálosť a trvalosť takéhoto vzťahu. Druhý z cieľov, vzájomné dobro manželov, sa chápe ako zachovanie manželskej zmluvy cez vzájomnú vernosť a vytrvanie v nej až do smrti a tiež vzájomné psychické a telesné dopĺňanie sa v hlbokej fúzii osôb, cez ktorú sa obaja vzájomne dopĺňajú, čím vytvárajú manželské spolužitie. Napokon, tretím cieľom je dobro potomstva, resp. plodenie a výchova detí, ktoré vyplýva zo samotnej prvotnej príčiny existencie manželstva, ako som sa snažil vysvetliť minulý týždeň.

Je možné manželskú zmluvu vypovedať?

Na začiatku som uviedol, že zmluva, ktorá je uzavretá medzi dvoma subjektmi, má v sebe zakomponované aj podmienky svojho vypovedania. Ak má človek slobodu zmluvu uzavrieť, má zároveň slobodu od nej odstúpiť. Manželská zmluva má všetky podmienky dané verejnou autoritou, preto len verejná autorita môže rozhodnúť o jej vypovedaní.

Rímske právo bolo v tomto zmysle pomerne slobodné. Ak sa manželia rozhodli ukončiť svoje manželské spolužitie, verejná autorita v zásade len potvrdila toto ich rozhodnutie. Tóra rozvod nepozná, avšak kvôli ochrane mužských reprodukčných práv pozná vyhnanie manželky z dôvodu cudzoložstva. Kánonické právo považuje manželstvo za nerozlučiteľné, ale nie každé manželstvo je platne uzavreté podľa podmienok kánonického práva.

Latinský Kódex pozná možnosť rozlúčenia manželstva, ktoré bolo platne uzavreté, ale nebolo konzumované. Pozná tiež rozlúčenie nesviatostného manželstva v prospech sviatostného. A napokon pozná proces manželskej nulity, v ktorom sa pozorne skúmajú okolnosti vzniku manželstva, a ak sa príde na to, že manželstvo v skutočnosti vôbec nevzniklo, súd svojím rozsudkom iba skonštatuje tento fakt. V princípe teda platí, že nie je možné rozlúčiť platne uzavreté a konzumované manželstvo medzi dvoma pokrstenými.

Východný Kódex je v tomto trochu iný. Má iné poňatie vzniku manželskej zmluvy i pozná aj okolnosti jej zániku. Nespochybňuje nerozlučiteľnosť, no pripúšťa viac výnimiek. Kým latinský proces nulity skúma okolnosti vzniku manželstva, východný proces sa môže viac podobať na civilný rozvod. Ortodoxia si totiž už na začiatku stredoveku osvojila niektoré dôvody rozvodu z rímskeho práva, ktoré sa delia na zavinené a nezavinené. Medzi zavinené patrí okrem obligátneho cudzoložstva aj potrat, vlastizrada, ohrozenie života manžela, zmena náboženstva. Medzi nezavinené patria impotencia, nezvestnosť manžela, zajatie, otroctvo, zloženie mníšskeho sľubu, prijatie biskupského úradu. Pôvodne sem patrilo aj šialenstvo vzniknuté počas manželstva, no neskôr bolo ponechané len šialenstvo existujúce v čase slávenia manželstva ako dôvod jeho nulity.

Bicykel s defektom ďaleko nedôjde

Milosť predpokladá prirodzenosť. Aby mohol Boh niečo požehnať, musí to najskôr existovať. Manželskú zmluvu spoločne povolávajú k existencii dvaja konkrétni ľudia, muž a žena, ktorí sa slobodne rozhodnú, že chcú na seba prevziať všetky jej záväzky, no zároveň sú aj schopní ich prevziať. Je to ako jazda na bicykli: obe kolesá musia byť nafúknuté, vôľa i schopnosť. Ak má jedno z týchto kolies defekt, ďaleko na ňom nezájdeme. Božie požehnane je potom ako vietor, ktorý nám pomáha, aby sa nám na bicykli lepšie šliapalo. Zbytočne však bude fúkať, ak je na bicykli defekt.

Ako vietor nemôže poháňať bicykel s defektom, tak Boh nemôže požehnávať niečo, čo vylučuje prirodzenosť. Preto Boh nemôže niečím tráviť čas, kým ho sám nestvorí. Nemôže urobiť guľatú kocku, lebo buď je niečo guľa, alebo kocka. No hlavne: Boh nemôže a nechce nabúrať našu slobodnú vôľu, lebo by išiel proti svojmu vlastnému zámeru s nami. Preto ani nemôže spojiť do manželského zväzku niečo, čo sa do takto definovaného zmluvného vzťahu spojiť nedá alebo nechce.

Odporúčame