Minikázeň Verím vo vzkriesenie tela: mal Zmŕtvychvstalý biologické potreby?

Prečo evanjelista Lukáš ide na doraz? Prečo tak radikálne zdôrazňuje Ježišovu telesnosť aj po jeho zmŕtvychvstaní a pripomína, že ho videli živého, dotýkali sa ho a dokonca s nimi jedol? Azda zmŕtvychstalý Ježiš mal aj biologické potreby?

Pri hľadaní odpovede na tieto otázky zistíme vzácnu zhodu autorov, že vtedajšia spoločnosť s dominantnou gréckou kultúrou odmietala večný život tela. Boli ochotní pripustiť večný život ducha či duše, ale aj tela? Toho, ktoré sa dáva do hrobu, lebo je mŕtve a rozpadne sa na prach? 

Práve Lukáš zdôrazňuje, že Ježišovo telo po zmŕtvychvstaní bolo nejako aj telesné, resp. svoje, nie cudzie telo: mohli ho vidieť, dotknúť sa ho, sám im povedal, že on nie je duch, lebo duch nemá telo, ale on – Ježiš – telo má, dokonca pred nimi jedol (Lk 24,35).

Ratzinger si myslí, že to Lukáš trochu preháňa, že nebolo potrebné až toľko zdôrazňovať a ísť až do oblasti biológie (Ježiš Nazaretský, II., 261).

Keď Korinťania žiadali od Pavla vysvetlenie ohľadom ľudského tela po vzkriesení, on im odpovedal, že „telo a krv (biológia?) nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva, ani porušiteľnosť nebude dedičom neporušiteľnosti“ (1Kor 15,50).

A ako obrazné vysvetlenie použil príklad obliekania, ošatenia: „Porušiteľné telo sa musí obliecť do neporušiteľnosti, smrteľné telo do nesmrteľnosti“ (1Kor 15,53).

Páči sa mi aj vysvetlenie sv. Ireneja, ktorý toto „obliekanie“ chápe ako pretváranie človeka v nesmrteľnosť prijímaním Eucharistie: „Aj naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušiteľné, lebo majú nádej na vzkriesenie“ (KKC 1000).