Slovo kňaza Eucharistia = vďakyvzdanie

Znova máme možnosť stráviť pár chvíľ na nádhernom pobreží Galilejského jazera. V jeho okolí Ježiš vykonal mnoho zázrakov a znamení. Jedným z nich je aj zázračné nasýtenie tisícok ľudí, ktorí počúvali jeho slová.

Nie je dôležité, kde presne sa táto udalosť odohrala. Dôležité je, aby sme správne pochopili jej význam. A celý čas mali na zreteli, že tie tisíce nasýtených najskôr počúvali Ježišove slová, až potom sa ponúkli zo zázračne rozmnožených piatich chlebov a dvoch rýb.

V prvom rade je vhodné pripomenúť si, že ide o jedno zo siedmich znamení, ktoré sú zachytené v prvej časti Evanjelia podľa Jána. Každé jedno z týchto znamení má Ježišovým súčasníkom i nám, ktorí to čítame, pomôcť správne pochopiť Ježišovu identitu.

Tretím znamením v poradí je teda zázračné nasýtenie veľkého množstva ľudí, ktoré nám cez slová „na tom mieste bolo mnoho trávy“ pripomína Žalm 23, ktorý sme počuli minulú nedeľu. Dobrý pastier je podľa žalmistu ten, kto „nás pasie na zelených pašienkach.“

Treba čítať celú 6. kapitolu Evanjelia podľa Jána ako vzťah medzi Ježišom a Mojžišom.Zdieľať

Udalosť zázračného nasýtenia tisícok ľudí je teda znamením, ktoré nám cez 23. žalm odhaľuje Ježiša ako Pastiera Izraela, čo je vlastne jedným zo symbolických biblických označení Boha.

Text má však podstatne hlbší význam, ktorý si v nasledujúcich riadkoch priblížime úvahou Jozefa Ratzingera z jeho knihy Ježiš Nazaretský.

Základným kontextom, v ktorom treba čítať celú 6. kapitolu Evanjelia podľa Jána, je vzťah medzi Ježišom a Mojžišom. Ak by sme totiž ostali len pri povrchnom vnímaní, ľahko by sme skĺzli do jednej z dvoch mylných interpretácií. 

Prvou by bola tá, ktorá sa objavuje aj v samotnom texte: Ježiš ako politický vodca, dnes by sme povedali vodca marxistického typu, ktorý dáva ľudu niečo zadarmo.

Rimania dávali svojim občanom chlieb a hry, Ježiš dáva chlieb a zázraky. Preto v texte čítame, že dav „sa chcel Ježiša zmocniť a urobiť ho kráľom“. Nie preto, že by azda pochopili, kto je Ježiš, ale preto, že sa zadarmo najedli a počuli, že Ježiš vie robiť aj dáke zázraky.

Ježiš eucharistoval, no nebola to predohra Poslednej večere

Druhým omylom je naše katolícke klišé, že tento text anticipuje Oltárnu sviatosť. Naschvál píšem „Oltárnu sviatosť“, pretože ak by som napísal „Eucharistiu“, zamotali by sme sa v tom. Ježiš totiž pred rozmnožením chleba a rýb (!) „vzdával vďaky“, čiže „eucharistoval“, no nemal v úmysle poňať to ako predohru Poslednej večere.

Domnievať sa, že Ježiš pri tomto zázraku rozdával prítomným svoje Telo v zmysle Oltárnej sviatosti, je veľmi chybná úvaha. Ježiš predsa ustanovil pamiatku na sprítomnenie svojej obety až vo Večeradle, počas Poslednej večere.

Vráťme sa k správnej interpretácii tohto znamenia, teda k vzťahu medzi Ježišom a Mojžišom. Kľúčom k pochopeniu je text Dt 18,18, ktorým Mojžiš ohlasuje príchod proroka, o ktorom povedal: „...svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem.“

Mojžiš dal kedysi ľudom chlieb z neba, mannu, pokrm na telesné nasýtenie. Manna oslobodila putujúci národ od nutnosti zaobstarávať si každodenný chlieb. Boží prísľub sa však týka oveľa väčšieho a trvalejšieho daru, ktorý odstráni akúkoľvek núdzu.

Kľúčom k pochopeniu obrazu Ježiša v celom Evanjeliu podľa Jána je konštatovanie v závere jeho Prológu: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“  (Jn1,18).

Mojžiš mohol sprostredkovať ľudu Božie dary preto, lebo sa s Bohom rozprával. Ježiš s Bohom komunikuje neustále. Mojžiš videl Boha len od chrbta, Ježiš vidí Otca z tváre do tváre. Ježiš je živé Slovo, ktoré dáva niečo, po čom Mojžiš mohol len túžiť.

Mojžiš dal ľudu okrem manny ešte dva ďalšie Božie dary. Božie meno, ktoré vytvára medzi Bohom a ľudom osobný vzťah. Ježiš zjavenie Božieho mena ešte zdokonaľuje vo svojej veľkňazskej modlitbe v 17. kapitole Jána.

No dar, o ktorom je reč v 6. kapitole Jána, je Tóra. Vďaka Tóre sa izraelský národ stáva sám sebou, v nej objavuje svoju identitu Božieho ľudu, postupne a čoraz jasnejšie rozpoznáva a uznáva, že práve Tóra je ten základný a trvalý Mojžišom sprostredkovaný Boží dar. 

Celá svätá omša, od začiatku do konca, je Eucharistia, čiže vzdávanie vďaky.Zdieľať

Teda to, čo sýti človeka, je práve Tóra, Boží zákon, v širšom význame slova Božie slovo, ktoré sa v múdroslovnej literatúre neraz zobrazuje ako pokrm, čo ďalej rozvíja aj rabínska literatúra.

Ježiš vníma, že ľudia nepochopili, o čo išlo pri tomto rozmnožení chleba, ktoré vnímali len ako telesné nasýtenie. Ježiš nie je ani populista, ktorý sa chce zapáčiť, ani socialista, ktorý sľubuje niečo zadarmo. Preto pred nimi zdrhol a utiahol sa do samoty.

Človek je prirodzene hladný aj po niečom vyššom. Vďaka Tóre môže urobiť svojím pokrmom plnenie Božej vôle (Jn 4,34). Tóra je „Boží chlieb, ktorý zostúpil z neba a dáva život svetu“ (Jn 6,33). Ježiš je „Slovo, ktoré sa stalo telom“ (Jn 1,14).

A či to nejako súvisí s Eucharistiou? V texte sme čítali, že Ježiš vzal prinesený pokrm, teda chlieb a ryby, a najskôr vzdával vďaky, až potom ich rozdával prítomným.

Ak hovoríme v našej katolíckej terminológii o Eucharistii, nemali by sme ju primárne vnímať ako synonymum Kristovho Tela. Totiž celá svätá omša, od začiatku do konca, je Eucharistia, čiže vzdávanie vďaky.

V židovskom i kresťanskom chápaní je vzdávanie vďaky Bohu spojené s pamiatkou na Jeho obdivuhodné diela. Keď vzdávame vďaky Bohu, spomíname si na Jeho konkrétne skutky, ktoré z lásky k nám urobil v našom živote.

Prichádzajúc na svätú omšu si v sebe nezabúdajme vzbudiť postoj vďačnosti. Nie len za to, čo Boh koná v našom osobnom živote, ale za to, čo koná pre celé naše spoločenstvo. Svätá omša je totiž naším spoločným vďakyvzdaním.

Aj preto je dôležité pestovať v sebe povedomie jednoty Božieho ľudu, cirkevného spoločenstva, ktorého je celé Eucharistické slávenie a osobitne prijímanie Kristovho Tela vonkajším vyjadrením.