Záverečnú časť Ježišovej reči o chlebe života, v ktorej sa on sám predstavuje ako vtelenie Tóry, Božieho slova, vzbudí v jeho poslucháčoch veľké pohoršenie. Znova začnú šomrať a zaujmú odmietavý postoj. Alebo je to inak?

Ježišove slová označia za „tvrdú reč“. Grécke prídavné meno „skléros“ znamená skôr „ťažký“ v intelektuálnom zmysle slova. Jeho slová sú im „ťažké na pochopenie“. Nemusí teda ísť o odmietnutie, len o ťažkosť s pochopením toho, čo Ježiš hovorí.

Iste sme si všimli, že keď niekto nekoná, čo má konať, nemusí to vyplývať z jeho vôle, ale môže to plynúť z jeho neschopnosti. Platí to v rôznych situáciách života. Človek by aj chcel, ale nedokáže, nie je schopný.

Kým teda odsúdime Ježišových poslucháčov a sami sa „nastajlujeme“ do pozície tých lepších a dokonalejších, skúsme zvážiť, že oni vtedy nemali o Ježišovi toľko poznania ako my. A my tiež nevieme všetko, hoci niekedy tomuto pocitu prepadneme.

Kresťanský spôsob života by sa mal vyznačovať hlbokou pokorou nielen pred Bohom. Ak k sebe ako ľudia pristupujeme s pokorou, ušetríme si veľa nepríjemností. Pokora spočíva v potláčaní svojho ega, v jeho umenšovaní ba umieraní.

Benedikt XVI. vo svojom Ježišovi Nazaretskom uzatvára tému chleba života zo 6. kapitoly Evanjelia podľa Jána práve myšlienkou odumierania: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24).

Niet pochýb, že v produkte, ktorý nazývame „chlieb“, je obsiahnuté tajomstvo umučenia. Aby totiž mohol vzniknúť chlieb, musí zaniknúť zrno: musí sa vložiť do zeme, odumrieť a priniesť úrodu.

Pozemský chlieb sa môže stať nositeľom Kristovej prítomnosti, lebo v sebe nesie tajomstvo umučenia, smrti a vzkriesenia k novému životu. A aj nové zrno, ktoré vyrastie zo zeme, musí znova odumrieť, musí sa nechať zomlieť na múku, aby sa mohlo stať chlebom.

Takto sa vo svetových náboženstvách stal chlieb východiskovým bodom mýtov o smrti a vzkriesení božstva, ktorým človek vyjadroval svoju nádej na nový život klíčiaci zo smrti.

Nie je to len mýtus

Obľúbený anglický spisovateľ C. S. Lewis dospel k názoru, že Ježiš, ktorý vzal do svojich rúk chlieb a povedal: „Toto je moje telo“, je len jedno z ďalších mýtických božstiev zrna, kráľ zrna, ktorý dáva svoj život za život sveta.

Jedného dňa však počul v jednom rozhovore istého presvedčeného ateistu poznamenať, že dôkazy pre historickosť evanjelií sú prekvapujúco presvedčivé. Vtedy mu zišla na um myšlienka: „Zvláštna vec, celá tá záležitosť so zomierajúcim Bohom vyzerá tak, ako keby sa to raz naozaj stalo.“

V Ježišovi sa tento obľúbený dávny mýtus stáva realitou v konkrétnom čase na konkrétnom mieste. A v eucharistickom slávení sa neustále sprítomňuje po celom svete.

Kladiem si otázku, najmä v kontexte dnešných malicherných sporov o správnu formu prijímania, či nám každodenné sviatostné prijímanie nezovšednelo a či vôbec ešte sme schopní chápať skutočný význam eucharistickej obety. Zdieľať

Ježiš totiž nie je mýtus, je pravým človekom s pravým telom i krvou, je pevne zakotvený v dejinách. Môžeme navštíviť konkrétne miesta spojené s jeho životom, môžeme počúvať jeho slová sprostredkované jeho svedkami.

Ježiš sa vtelil, aby mohol zomrieť a vstať z mŕtvych. Mýtus umučenia chleba akoby čakal na neho, tiahol k nemu, aby sa v ňom stal skutočnosťou.

To isté však platí aj o víne: aj ono v sebe nesie umučenie. Vinič musí byť vylisovaný, aby sa z neho stalo víno.

Eucharistia je pamiatkou a sprítomnením Ježišovho umučenia, nie iba hostinou. Na večeri sa jedlo, na kríži sa umieralo.

Nezostať vo Večeradle

Keď naši oddelení bratia prisluhujú večeru Pánovu, pripomínajú si Poslednú večeru. Nie každú nedeľu, len na najväčšie sviatky, ako pamiatku Pánovej večere, prijímajú chlieb, ktorý považujú za Kristovo telo, a víno, ktoré považujú za Kristovu krv.

Keď však katolíci denne slávia Eucharistiu, pripomínajú si Kristovu obetu na kríži. Preto vždy, keď slávime obetu svätej omše, vzdávame vďaky Bohu za to, že sa za nás obetoval.

Toto je tajomstvo viery, toto je katolícka svätá omša všetkých čias. Až moderná doba do nej vniesla sviatostné prijímanie laikov, čím sa začala viac podobať na protestantskú večeru Pánovu.

Aj v 20. storočí sa ešte našli pastieri, ktorí si dovtedajšiu prax ponechali. Svätý páter Pio z Pietralčiny, ktorý mimoriadne hlboko prežíval celú eucharistickú obetu, počas svätej omše prijímanie laikom nedával a nikomu z nich to neprekážalo.

Netvrdím, že sa máme vrátiť k praxi duchovného svätého prijímania počas svätej omše. Len si kladiem otázku, najmä v kontexte dnešných malicherných sporov o správnu formu prijímania, či nám každodenné sviatostné prijímanie nezovšednelo a či vôbec ešte sme schopní chápať skutočný význam eucharistickej obety.  

Je to „tvrdá reč“, teda „ťažko pochopiteľná“? Skúsme si však uvedomiť, v kontexte celej 6. kapitoly Evanjelia podľa Jána, nad ktorou sme päť týždňov spolu s Benediktom XVI. uvažovali, že pri slávení Eucharistie nesmieme ostať vo Večeradle, lež musíme s Ježišom ísť až na Kalváriu.