Slovo kňaza Obetovanie ako vrchol Eucharistie

Nedávno som sa s jedným angažovaným kresťanským filozofom rozprával o liturgii svätej omše a dospeli sme k spoločnému záveru, že jej vrcholom je obetovanie. Ak to tak vnímam ako kňaz, je to prirodzené. Ak to rovnako vníma i laik, je to príjemné zistenie.

Najpríjemnejšie je však pre mňa poznanie, že zbožnosť a vedomosť sa v živote kresťanov katolíkov vzájomne nevylučujú. Niekedy sa totiž môžeme stretnúť s takým klišé, že v katolíckom kresťanstve ide viac o zbožnú tradíciu než o pravé poznanie obsahu viery.

V skutočnosti nás väčšia zbožnosť a hlbšie prežívanie našej viery môžu privádzať k túžbe po jej lepšom spoznávaní a hlbšom štúdiu jej obsahu. A čím lepšie a hlbšie svoju vieru poznáme, tým môžeme byť zbožnejší v jej prežívaní.

Hoci slávnosť Nanebovzatia Panny Márie má prednosť pred nedeľnou liturgiu, dovolím si dnes pokračovať v uvažovaní o chlebe zo 6. kapitoly Evanjelia podľa Jána vo svetle myšlienok Benedikta XVI. z jeho knihy Ježiš Nazaretský.

V prvej časti sme si priblížili zázračné rozmnoženie chlebov a rýb. V druhej a tretej časti sme sa snažili pochopiť Ježišov pohľad na Tóru, resp. Božie slovo, ktoré Ježiš vo svojom rozprávaní nazýva chlebom života, resp. živým chlebom. Lebo Božie slovo je živé a účinné.

Táto štvrtá časť je vyvrcholením Ježišovho rozprávania. Svoj zdravo provokujúci príhovor posunie na ešte vyššiu úroveň: Tóru spojí s mystériom svojho vlastného obetovania. A to už je pre jeho poslucháčov príliš silná káva a tak ním mnohí pohrdnú a odídu preč.

Pre jánovský text je charakteristická teológia vtelenia. Boh sa pre nás stáva chlebom najprv vo svojom vtelení. Potom je potrebný ešte jeden krok: „Ježišovo telo pre/za svet“ (6,51). Akt vtelenia má svoje konečné uskutočnenie v tajomstve kríža, teda v Ježišovom obetovaní.  

Toto je tajomstvo Eucharistie, čiže po slovensky vďakyvzdania, o ktorom je reč v celej 6. kapitole Jána. Mystickým spôsobom sa v nej prelína teológia vtelenia s teológiu kríža. Veľkonočná teológia synoptikov a Pavla sa nádherne dopĺňa s Jánovou teológiu vtelenia.

Vtelenie Slova, o ktorom hovorí Ján vo svojom Prológu, smeruje k obetovaniu vteleného Slova na kríži, ktoré sa pre nás stáva dostupným v tajomstve Eucharistie. Ježiš sa stal človekom, aby nahradil obety zvierat svojou vlastnou obetou. Toto je podstata Eucharistie.

Jánov text tak dáva tajomstvu Eucharistie potrebnú hĺbku. V závere jeho 6. kapitoly objavujeme sviatosť, v ktorej vtelenie Slova a jeho následné obetovanie na kríži navždy koexistujú. Tóra – Božie Slovo, pribité na drevo kríža, dostáva nový rozmer priamo v centre kresťanského života.

Kresťanský Bohostánok tak stojí na oboch pilieroch: Slovo i obeta. Kým v Jeruzaleme to bola Tóra vytesaná do kamenných tabúľ a opakujúce sa obety zvierat, v kresťanstve to je Tóra vtelená v osobe Syna, ktorý sa raz a navždy obetoval na kríži za všetkých ľudí.

Či práve toto nie je to, čo sa odohráva na každej svätej omši: prijatie Božieho slova v prvej časti liturgie a prijatie Božieho tela v časti druhej? Nuž a tým momentom, ktorý obe časti spája, je práve obetovanie.  

Keď ako kňaz obetujem chlieb a víno, vzdávam pri tom vďaky, teda „eucharistujem“ Bohu za to, že sa pre nás stal človekom, teda za to, že si vzal telo a obetoval toto telo na dreve kríža. Za to sa mu vzdáva vďaka teraz i naveky.

V katolíckom prostredí často mylne považujeme za vrchol svätej omše okamih prijímania Oltárnej sviatosti. Na jednej strane sa snažíme udržať voči nej potrebnú úctu, no zároveň sa nám stala takou všednou, že sme sa zmenili na „pojedačov“ Boha.

Lenže znova si pripomeňme: pre nás katolíkov nie je svätá omša pripomienkou Pánovej večere, ale sprítomnením Kristovej obety na kríži! Jej vrcholom teda nie je naše prijímanie, ale Kristovo obetovanie.

Podľa katechizmu Eucharistia sprítomňuje obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie. Máme o nej uvažovať ako o vzdávaní vďaky a chvály Otcovi, ako o obetnej pamiatke Krista a jeho tela (cirkvi) a ako o Kristovej prítomnosti mocou jeho Slova a Ducha.

Obdobie pandémie a lockdownu ukázalo naše nepochopenie podstaty Eucharistie a vyústilo do konania, ktoré som si dovolil pomenovať „hamburgerové prijímanie“. Keď sa nedá ísť na eucharistickú obetu, tak ideme len na jej „produkt“, no podstata nám kamsi unikla.

Dovolil by som si to dokonca prirovnať, nech sa nikto neurazí, k takému konaniu, ktorý by v manželskom spolužití nahradil manželské radosti so všetkým, čo k tomu patrí, na strohý úkon splodenia potomka. Produkt sa (možno) dostaví, no podstata kamsi unikla.

Takže vrcholom Eucharistie je práve obetovanie, pretože jej podstatou je, že vtelené Slovo sa za nás na kríži obetovalo. Analogicky aj v manželskom spolužití ide o každodenné obetovanie sa, pretože manželia zabúdajú na seba a na zreteli majú dobro toho druhého. 

Pán Boh zaplať, že sa môžeme pokojne a účinne zúčastňovať na celej svätej omši, teda na celej Eucharistii. Kiež by naša účasť na nej vždy prebiehala v duchu pravej zbožnosti a prinášala v našom živote bohaté ovocie.