Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Teologické fórum Svet kresťanstva
23. september 2021

Gréckokatolícky katechizmus

Abrahám a Izraeliti

Myšlienky zo spoločného katechizmu východných katolíckych cirkví byzantského obradu v USA. 

Abrahám a Izraeliti

Obetovanie Izáka. Caravaggio 1603. Zdroj: Wikipedia

Genezis pokračuje príbehom Abraháma, praotca Izraelitov a otca všetkých, ktorí veria. Abrahám mal sériu hlbokých osobných skúseností s tajomným Bohom: „A keď zapadalo slnko, padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma“ (Gn 15, 12). Abrahám bol povolaný vkladať celú svoju dôveru do Boha. On a jeho manželka Sára boli starí a bezdetní, no Boh mu povedal, že sa stane otcom veľkého národa. Abrahám mal na oplátku odísť zo svojho domova a od svojho klanu do novej a cudzej krajiny. Abrahám už nevníma Boha ako miestneho patróna nejakého osobitného regiónu, ale ako Boha celého stvorenia.

Boh inicioval nadviazanie vzťahu s Abrahámom a jeho potomkami. Vo vzťahu Boh uzatváral zmluvu s celým ľudstvom. Svätý Pavol neskôr vysvetlí túto zmluvu z kresťanského pohľadu:

„Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Vedzte teda, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi. Písmo predvídalo, že Boh z viery ospravedlní pohanov, preto predpovedalo Abrahámovi: „V tebe budú požehnané všetky národy.“ Teda tí, čo sú z viery, sú žehnaní s veriacim Abrahámom (Gal 3, 6 – 9).

Príbeh o Abrahámovi sa číta na večierňach a liturgiách vopred posvätených darov počas štvrtého a piateho týždňa Veľkého pôstu. Obzvlášť sa zdôrazňuje jeho povolanie do novej krajiny, zmluva obriezky (v kresťanstve nahradená krstom) a jeho ochota obetovať svojho syna Izáka. Boh odmietol prijať túto obetu, možno na znak toho, že ľudská obeta mu bola odporná. Dôležitá je Abrahámova úplná otvorenosť voči Bohu, ktorý nám neskôr dá svojho jediného Syna, ktorý bude obetovaný za nás na kríži.

Niekedy je nad žertveníkom vo svätyni zavesená ikona obetovania Izáka, aby nám pripomínala Abrahámovu vieru. Pozýva nás, aby sme sa prejavili ako „Abrahámovi potomkovia“ tým, že sa odovzdáme Bohu; ako sa modlíme v prosbách: „sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.“

Mojžiš a exodus

Ústredným v celom Starom zákone je Boží najvyšší vykupiteľský čin, ktorým vyviedol Izraelitov z otroctva v Egypte. Táto udalosť, nazývaná exodus, sa začína zotročením Abrahámových potomkov v Egypte faraónom, „ktorý Jozefa nepoznal“ (Ex 1, 8). Z politických dôvodov uvrhol ľud do otroctva spôsobom hriešneho správania, ktorý sa usiloval o moc pre seba a nenávidel tých, ktorí boli odlišní. Táto nespravodlivosť bola manifestáciou zla, ktoré vniklo do ľudského pokolenia.

Boh súcitne zhliadol na takto zadržiavaný ľud a zjavil sa ako vykupiteľ povolaním proroka Mojžiša, aby ich vyviedol z otroctva „do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom“ (Ex 3, 8). Boh prezradil svoju totožnosť Mojžišovi: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba ... Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov...“ (Ex 3, 6 – 7).

Exodus je modelom pre celý Boží vzťah so svojím ľudom. V ňom stretávame Boha, ktorý miluje ako prvý a povoláva nás k priateľstvu so sebou. Keď Pán prechádzal pred ním, Mojžiš bol dojatý, až zvolal: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech“ (Ex 34, 6 – 7). V neskorších rokoch proroci nikdy nezabudnú, ako Boh zaobchádza s ľudským pokolením: Boh zostáva verný, aj keď jeho ľud hreší.

Skúsenosť exodu bola aj zálohou zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom. Ten, ktorý ich vyviedol z Egypta, ich povolal, aby sa klaňali jedine Jemu. Toto veľké prikázanie, ktoré im dal, sa malo opakovať každý deň ako modlitba „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4 – 5).

Príbeh exodu zažíva Cirkev novým spôsobom počas Veľkého a Svätého týždňa, v ktorom slávime smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Ohlasujeme našu vieru, že „nová Pascha nás ožiarila“ (Paschálna stichira). Kristus naplnil duchovný význam exodu vyslobodením celého ľudského pokolenia z otroctva hriechu. Táto spása je oveľa univerzálnejšia ako exodus z fyzického otroctva na jednom odľahlom mieste a v dávnej dobe. Aby verejne vyhlásil túto novú zmluvu, Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby naplnil paschálnu večeru, ktorú Židia slávnostne jedli, aby si pripomenuli udalosti exodu.

Mnohé detaily správy o exode sú obrazom spôsobu, ako Boh pôsobí v našich životoch. Aby našiel Zasľúbenú zem, izraelský ľud musel štyridsať rokov putovať púšťou. Toto naznačilo obdobie prípravy, ktorú potrebujeme, kým čakávame na Boha, aby konal. A tak sa Mojžiš postil na púšti štyridsať dní pred tým, ako dostal desať prikázaní. Eliáš sa postil štyridsať dní na púšti pred tým, ako vstúpil do Božej prítomnosti. Ježiš sa postil štyridsať dní, keď odvrátil diablove pokušenia. Rovnako púšť alebo hora sa stali privilegovanými miestami na stretnutie s Bohom. Tieto miesta nás odlučujú od rozptýlení a privádzajú nás do ticha, v ktorom môžeme počuť Boží pokojný hlas. Ježiš zjavil svoje božstvo Petrovi, Jakubovi a Jánovi na vysokom vrchu, keď bol pred nimi premenený. Mojžiš a Eliáš sa zjavili pri tejto udalosti ako zástupcovia Zákona a Prorokov, pretože zakúsili Boha podobnými spôsobmi.

Aby sme objavili prítomnosť Boha v našich vlastných životoch, tiež potrebujeme nejakú „púštnu skúsenosť.“ Cirkev nám ponúka takúto skúsenosť vo svojich pôstnych obdobiach, najmä štyridsaťdňový Veľký pôst pred sviatkom zmŕtvychvstania nášho Pána.

Púšť obsahuje aj prvok nebezpečenstva. Skúsenosť Izraelitov s púšťou nebola len pozitívna; fakticky to bolo dôsledkom slabosti ich viery. Neplodnosť púšte je obrazom boja zápasu so zlým a jeho pokušením. Na púšti náš Pán zápasil so Satanom a veľa raných kresťanov si zvolilo život na púšti. Stali sa prvými mníchmi a mníškami, založili nový a svätý spôsob života, v ktorom mohli zápasiť so zlom a porážať ho. Ich cieľom bolo stať sa úplne otvorenými pre zjednotenie s Bohom. Tento zápas sa nazýva asketizmus, život pokánia.

Každý človek, ktorý si naozaj želá nasledovať Krista, sa musí podujať na nejakú formu pokánia. Tento spôsob života so sebou prináša riziká, ale bez pokánia nemôžeme rásť v múdrosti a láske. Podobenstvo o talentoch varuje pred nebezpečenstvom falošnej istoty (Mt 25, 14 – 30; Lk 19, 12 – 17).

Inzercia

Exodus bol tiež príležitosťou na plnšie zjavenie Boha ako Toho, ktorý s nami nejedná neosobne, ale ako s osobami. Mojžišovi zjavil svoju slávu (Ex 33, 18 – 19) a rozprával sa s ním „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). Pán dokonca prezradí Mojžišovi svoje meno „Ja som, ktorý som“ (po hebrejsky Jahve). Pán nazval Mojžiša svojím „dôverným priateľom“. Celý príbeh exodu rozpráva, ako sa Boh hlboko zaujíma o svoj ľud, Hebrejov, a, v širšom zmysle, o nás. Dávanie zákona sa sústreďovalo na desať prikázaní ako súčasť láskyplného Božieho záujmu o ľudí, ako návod k spôsobu života, ktorý sa vyhýba zlu a napĺňa nás osobne. Prikázania sú ani nie tak zákonom, ako skôr poznaním o pravej Božej ceste.

Správa o exode sa nepokúša oslavovať izraelský ľud a úmyselne zdôrazňuje chyby a zlyhania jeho vodcov aj samotného ľudu. Exodus stavia Boha do centra príbehu Izraela, milosrdného Pána, ktorý načúva bezmocným a privádza ich k spáse. Nový horizont svetla a nádeje sa otvára, keď sa Boh vykupiteľ stretáva so svojím ľudom v jeho zotročení a utrpení. Boh sa stane hlavným protagonistom tohto príbehu, vždy ochotný vykúpiť a zachrániť. Skôr ako svetskými dejinami ich počiatkov je Exodus ohlásením „blahozvestí“, ktorá dáva charakteristiku celému náboženskému a eticko-sociálnemu životu židovskému ľudu. Ich náboženským a morálnych ideálom zostáva ideál kráčania s Bohom.

Počet Izraelitov, ktorí v skutočnosti opustili Egypt, bol malý, ale stali sa zástupcami všetkých, ktorí nasledovali. Skrze ich paschálne zdieľanie viery mala neskoršia generácia príležitosť podieľať na milosti udelenej tomuto malému počtu. To isté platí aj pre nás kresťanov. Toľkí, koľkí sme, sa tiež podieľame na milosti paschálneho tajomstva, ktoré sa slávi na každej božskej liturgii a obnovuje v bohoslužbách Veľkého týždňa a Veľkej noci. Keď sa s vierou zúčastňujeme na týchto sláveniach, sme spojení s „Paschou“ Ježiša Krista a požívame spásne účinky jeho smrti a zmŕtvychvstania.

Boh zmluvy

Starozákonné dejiny rozprávajú o vzájomnom vzťahu, do ktorého vstúpil Boh a jeho ľud. Tento vzájomný vzťah bol nazývaný „zmluva“. Najväčšou starozákonnou zmluvou bola zmluva uzavretá s Izraelitmi prostredníctvom proroka Mojžiša. Pri tejto príležitosti Boh vyslobodil ľud z egyptského otroctva a zaviedol do Zasľúbenej zeme. Na oplátku sa mali klaňať jednému, pravému Bohu a dodržiavať Desať prikázaní a Zákon, ako sú zaznamenané v prvých piatich knihách Biblie.

Zmluva s Adamom vyhlasovala, že ľuďom, ak nebudú jesť zo stromu poznania dobra a zla, bude poskytnutý raj a priateľstvo s Bohom. Zmluva s Noemom vyhlasuje, že Boh už nikdy nezničí svet potopou. Zmluva s Abrahámom svedčila o tom, že Boh urobí Abraháma otcom veľkého národa, ak na oplátku jeho mužské deti a potomkovia budú obrezávaní.

V týchto zmluvách je Boží prísľub garantovaný Jeho vlastným svedectvom: „Keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého“ (Hebr 6, 13). Napriek všetkým hriechom a zlyhaniam ľudí Boh zostáva absolútne verný svojim prisľúbeniam, jednoducho preto, lebo sú Jeho slovom. Kým sa naplnia, môžu uplynúť celé stáročia, ako v prípade Božieho prisľúbenia Abrahámovi. Možno sa ešte musia naplniť, ako v prípade prisľúbenia všeobecného vzkriesenia. Ale Božia neochvejná vernosť svojmu slovu zostáva pre nás znamením nádeje, najmä keď máme pocit, že Boh je ľahostajný.

Sudcovia a králi

V Zasľúbenej zemi sa izraelský ľud považoval za podriadeného bezprostredne svojmu zvrchovanému Bohu. Vytvorili voľnú konfederáciu kmeňov, ktoré politicky viedli rôzni „sudcovia“ a nábožensky proroci a kňazi. Najznámejším sudcom je Samson, ktorého príbeh je vyrozprávaný v Knihe sudcoch, kap. 13 – 16. Napriek pravidelnému vystúpeniu nejakého sudcu bol konečným vládcom vyvoleného ľudu iba sám Pán. Nakoniec sa však ľud cítil byť v nevýhode oproti susedným kráľovstvám. Požadovali: „Nech je nad nami kráľ. Budeme ako všetky národy, bude nás súdiť náš kráľ, bude pred nami tiahnuť a bude viesť naše vojny“ ( 1Sam 8, 20).

V dôsledku týchto požiadaviek prorok Samuel vybral Šaula a pomazal ho za kráľa (1Sam 10, 1). Šaul sa nakoniec ukáže ako nehodný kráľ a panovanie sa dá Dávidovi. On ustanovil základné kráľovstvo a dokonca zriadil dosť veľké impérium nad susednými regiónmi. Dávid mali veľmi komplikovanú povahu, urobil veľa chýb; avšak bol verný Božiemu poručníctvu až do konca svojho života. Písmo je schopné označiť ho za „pomazaného Jakubovým Bohom, pevca piesní Izraela“ (2Sam 23, 1). Neskorší králi boli často neverní, ale Boh zostal verný prisľúbeniam, ktoré dal Dávidovi a svojmu ľudu.

Voľba kráľa sa v Starom zákone opisuje ako zlyhanie dôvery vo vedenie neviditeľného Boha, ale Pán premenil túto novú situáciu na počiatok nového požehnania. Súčasťou tajomstva Božej lásky k nám je to, že On neustále vyvádza dobré z toho, čo je zlé. Konečná spása pre celý svet prišla skrze život a smrť Jeho jediného Syna. Izraelské kráľovstvo sa stalo centrálou mesiášskej nádeje. Prostredníctvom proroka Nátana bolo Dávidovi prisľúbené, že „tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky“ (2Sam 7, 16). Tieto a podobné pasáže sa stali základom pre nádej ľudu, že jedného dňa príde Mesiáš, poslaný Bohom, aby ich viedol k spáse.

„Mesiáš príde“

Mesiáš v hebrejčine a Kristus v gréčtine znamená „Pomazaný“. A preto Ježiš Kristus je ekvivalentom „Ježiša Mesiáša“. Pomazanie olejom bolo znakom Božieho vyvolenia. Pri svojom krste v rieke Jordán sa Ježiš zjavil ako Mesiáš, pretože On je Boží vyvolenec a obľúbenec.

Kňazi, proroci a králi sa pomazávajú na znak Božej priazne a daru Svätého Ducha. Očakávalo sa, že budúci Mesiáš spojí tieto tri úlohy, čo Ježiš Kristus urobil, hoci v novom a duchovnom zmysle. List Hebrejom opisuje Ježiša ako večného veľkňaza, ktorý obetoval svoju vlastnú krv a „si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach“ (8, 1). Evanjeliá často opisujú Ježiša ako väčšieho než Ján Krstiteľ, ktorý bol nepochybne klasickým typom proroka. V tomto svetle možno porozumieť významu otázok, ktoré ľud kládol Ježišovi, či je „jedným z prorokov“. Nakoniec, Ježiš ohlasuje Božie kráľovstvo. No nemala to byť vláda svetskej slávy alebo moci (Jn 18, 36). Takto sa vyjasňuje dôležitosť toho, čo vyzdvihuje Evanjelium svätého Matúša, že Ježiš je „syn Dávidov“. On je skutočne dedičom a naplnením všetkých Božích prisľúbení.

Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa. Verzia z mája 2022

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.