Zdá sa, že slávnosť Všetkých svätých je dňom svätcov, ktorí nie sú v kalendári a nie sú ani oficiálne kanonizovaní. Sú to svätci všedného dňa, ktorých nevedomky stretávame vo výťahu, v kancelárii, v hypermarkete či na čerpacej stanici. Svätci, ktorých obrázky sa nikdy nebudú rozdávať po primičných omšiach.
Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: „Blahoslavení…“ (Mt 5, 1 – 12a)
Svätci, ktorí sa nám svätými ani nezdajú, pretože „kritériá svätorečenia zo strany Boha nie vždy súhlasia s tými našimi. Jeho aureoly korunujú hlavy, na ktoré ľudia vtlačili nepríliš lichotivé nálepky. Jeho sláva sa týka ľudí, ktorí boli vysmievaní, pohŕdaní, zahanbovaní, pokorovaní, podozrievaní a považovaní za hodných zavrhnutia,“ vyratúva Alessandro Pronzato.
A možno medzi nich netušiac patríme aj my. (Jozef Husovský)